Emor
Kňazstvo; Sviatky
3 M 21:1–24:23
Ôsmy oddiel 3. Mojžišovej knihy sa začína tým, že Boh prikazuje Mojžišovi povedať (v hebrejčine Emor) starším kňazom, aby poučili mladších kňazov o zákonoch kňazstva. Boh potom učí Mojžiša aj tieto zákony, ako aj zákony týkajúce sa cyklu sviatkov v židovskom roku.
PRVÉ ČÍTANIE
3 M 21:1–15
Boh poučil Mojžiša o zákaze, že sa kňaz nesmie znečistiť [rituálne] dotykom s ľudskou mŕtvolou. Výnimkou sú jeho blízki príbuzní – rodičia, súrodenci, deti a manželka – ako aj telo zosnulého, ktorého nemá kto iný pochovať.
Nevyhýbanie sa zodpovednosti
וְעַ֛ל כׇּכָּל־נַפְשֹׁ֥ת מֵ֖ת לֹ֣א יָבֹ֑א וגו’ (ויקרא כא,יא)
[B-h povedal Mojžišovi, že veľkňaz] sa nesmie znečistiť [rituálne] dotykom s mŕtvym telom, iba ak niet nikoho iného, kto by zosnulého pochoval. (3 M 21:11)
Povinnosť veľkňaza rituálne sa znečistiť, aby pochoval opustené telo zosnulého, platí aj v nepravdepodobnom prípade, že by sa takáto situácia vyskytla práve počas vykonávania obetných obradov Jom Kipur vo Svätyni svätých. Ak niet nikoho iného, kto by mohol pochovať toto telo, veľkňaz musí opustiť najsvätejšie miesto Stánku v najsvätejší deň roka, aby tak urobil. To nás po prvé učí, že starostlivosť o zásadné potreby našich spolubratov Židov má prednosť pred našimi vlastnými duchovnými úlohami.
Po druhé, niekedy stretávame ľudí, ktorých možno obrazne považovať za „opustené, nehybné telá“ – teda ľudí, ktorí nevenujú pozornosť duchovnej stránke života a nemajú nikoho, kto by ich v tomto smere usmernil. V takých prípadoch musíme využiť príležitosť pomôcť im a pripomínať si, že aj veľkňaz je povinný odložiť svoje najvznešenejšie povinnosti počas svätého dňa Jom Kipur, aby pochoval opusteného zosnulého. My na rozdiel od toho máme nielen povinnosť, ale aj výsadu nestarať sa iba o „nehybného“ človeka, ale ho priam oživiť! 1
1. Hitva’aduyot 5744, 3.väzba, str. 1844–1845; Hitva’aduyot 5745, 2.väzba, str. 1201.
DRUHÉ ČÍTANIE
3 M 21:16–22:16
Kňazi nesmú uzatvárať manželstvo s určitými ženami. Rôzne telesné chyby vylučujú kňazov zo služby v Stánku. Ak sa kňazi rituálne znečistia, nesmú jesť obetné mäso ani podiely z úrody, ktoré sú židovskí roľníci povinní pre nich vyčleňovať.
Jemný spôsob výchovy
וַיְדַבֵּ֥ר יְהֹוָ֖ה אֶל־מֹשֶׁ֥ה לֵּאמֹֽר׃ דַּבֵּ֥ר אֶֽל־אַהֲרֹ֖ן וגו‘: (ויקרא כא,טז-יז)
B-h hovoril k Mojžišovi: „Povedz Áronovi.“ (3 M 21:16–17)
Tóra používa pre „hovorenie“ najmä dve hebrejské slová. Prvé (dibur) je vyhradené pre „tvrdú reč“ – priame, presné odovzdanie posolstva. Druhé (amirah) znamená „jemnú reč“, teda prispôsobenie posolstva jeho adresátovi tak, aby bolo skutočne prijaté a jasne pochopené.
Prvá časť tohto oddielu Tóry, ktorá obsahuje zákony o povinnosti kňazov vychovávať svoje deti k zodpovednosti kňazstva, je podaná výlučne „jemnou rečou“. Až keď sa Boh vracia k ďalším zákonom týkajúcim sa kňazov, opäť používa „tvrdú reč“.
To nás učí, že vychovávať musíme predovšetkým „jemnou rečou“. Aby bola výchova účinná, vychovávatelia sa musia plne stotožniť so svojimi žiakmi a podľa toho prispôsobiť svoj spôsob odovzdávania.
Boží príkaz týkajúci sa toho, ako majú kňazi vychovávať svoju mládež, sa vzťahuje na nás všetkých. Kedykoľvek u niekoho vidíme správanie alebo postoj, ktorý potrebuje inšpiráciu alebo nápravu, Božia prozreteľnosť nás okamžite stavia do úlohy vychovávateľa. Vo všetkých takých prípadoch si musíme pamätať na Boží pokyn používať výlučne „jemnú reč“.2
2. Likutei Sichot, 27.väzba, str. 158–159; Hitva’aduyot 5742, 3.väzba, str. 1421–1424.
TRETIE ČÍTANIE
3 M 22:17–33
Zvieratá sú znehodnotené pre obetovanie, ak majú telesnú chybu, a ako obeta sú prijateľné iba vtedy, ak sú staršie než jeden týždeň.
Rozvíjanie emócií k zrelosti
שׁ֣וֹר אוֹ־כֶ֤שֶׂב אוֹ־עֵז֙ כִּ֣י יִוָּלֵ֔ד וְהָיָ֛ה שִׁבְעַ֥ת יָמִ֖ים תַּ֣חַת אִמּ֑וֹ וּמִיּ֤וֹם הַשְּׁמִינִי֙ וָהָ֔לְאָה יֵרָצֶ֕ה לְקׇרְבַּ֥ן אִשֶּׁ֖ה לַיהֹוָֽה׃ (ויקרא כב, כז)
B-h hovoril k Mojžišovi: "Vôl alebo ovca alebo koza, keď sa urodí, za sedem dní bude pod svojou matkou, a len od ôsmeho dňa a ďalej bude príjemné na obetný dar ohňovej obeti Hospodinovi." (3 M 22:27)
Mystický význam tohto zákona je nasledovný:
„Matka“ predstavuje intelekt, pretože intelekt „rodí“ emócie. Keď intelekt rozpozná hodnotu niečoho alebo niekoho, „zrodí“ emóciu lásky; keď rozpozná nežiaducnosť alebo škodlivosť niečoho alebo niekoho, „zrodí“ emóciu nenávisti alebo strachu; a podobne.
„Zviera“ predstavuje emócie, pretože zvieratá sú vedené svojimi inštinktívnymi emóciami skôr než intelektom.
Keď sa emócia prvýkrát „narodí“, musí byť intelektom privádzaná k zrelosti. Tento proces prebieha počas siedmich „dní“, teda je sedemnásobný – jeden pre každú zo siedmich základných emócií. Až keď emócie dozrejú, sú vhodné stať sa „obetou pre Boha“, teda hodné toho, aby sa stali súčasťou psychiky človeka oddaného službe Bohu.3
3. Hitva’aduyot 5725, 1.väzba, str. 84–85.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
3 M 23:1–22
B-h potom poučil Mojžiša o zákonoch sviatkov židovského roka. Prvým sviatkom je Pesach, ktorý sa slávi v prvom mesiaci židovského kalendára, v Nisane.
Zachovanie správneho zamerania
וּבַחֲמִשָּׁ֨ה עָשָׂ֥ר יוֹם֙ לַחֹ֣דֶשׁ הַזֶּ֔ה חַ֥ג הַמַּצּ֖וֹת לַיהֹוָ֑ה שִׁבְעַ֥ת יָמִ֖ים מַצּ֥וֹת תֹּאכֵֽלוּ׃ (ויקרא כג, ו)
[B-h povedal Mojžišovi:] „Na pätnásty deň mesiaca [Nisan] sa začína sviatok nekvasených chlebov [na počesť Boha;] sedem dní musíte jesť nekvasený chlieb.“ (3 M 23:5)
Hoci je tento sviatok v celej Tóre zvyčajne nazývaný „sviatok macot [nekvasených chlebov]“, v bežnom používaní sa obyčajne nazýva „Pesach“. (Výraz „Pesach“ sa v Tóre vždy vzťahuje na obetu spojenú s týmto sviatkom, nie na samotný sviatok.)
Podľa chasidského majstra rabína Levi Jicchaka z Berdičeva tieto dva názvy odrážajú dva rozdielne pohľady na sviatok.
Boh chce zdôrazniť veľkosť židovského národa; preto sa sústreďuje na maces. Maces pripomína, ako Židia opustili Egypt v takom zhone, že nemali čas nechať svoje cesto vykysnúť, čím sa vyzdvihuje ich bezvýhradná viera v Boha a ochota nasledovať Ho kamkoľvek ich povedie. My na druhej strane vnímame tento sviatok ako príležitosť chváliť Boha a ďakovať Mu; preto ho nazývame Pesach, čím si pripomíname veľké Božie zázraky, zvlášť keď „prekročil“ židovské domovy a zoslal svoje rany iba na Egypťanov.
Podobne by sme mali pristupovať ku všetkým svojim svetským úspechom. Namiesto toho, aby sme sa sústreďovali na svoje výnimočné schopnosti, ktoré nám umožnili uspieť, mali by sme sa zamerať na to, ako nám Božia „ruka“ vždy zázračne pomáha. Nechajme na Bohu, aby sa sústreďoval na naše zásluhy!4
4. Sichot Kodesh 5741, 4.väzba, str. 236–237.
PIATE ČÍTANIE
3 M 23:23–32
Po Pesachu nasleduje o sedem týždňov neskôr sviatok Šavuot („Týždne“). Hoci mesiace židovského roka sa počítajú od Nisanu, roky sa začínajú prvým dňom Tišri, siedmeho mesiaca. Prvý deň tišri je teda Roš ha-šana, „Začiatok roka“. Tento sviatok je označený trúbením na šofar, baraní roh – okrem prípadu5, keď pripadne na Šabat.
Duchovné výšiny Šabatu
בַּחֹ֨דֶשׁ הַשְּׁבִיעִ֜י בְּאֶחָ֣ד לַחֹ֗דֶשׁ יִהְיֶ֤ה לָכֶם֙…זִכְר֥וֹן תְּרוּעָ֖ה וגו‘׃ (ויקרא כג, כז)
[B-h povedal Mojžišovi:] „Prvý deň siedmeho mesiaca [Tišri] bude... dňom pripomenutia zvuku šofaru.“ (3 M 23:24)
Zvuk šofaru v prvý deň roka privoláva novú Božiu energiu, ktorá bude počas daného roka udržiavať celé stvorenie – duchovné aj fyzické. Keď však Roš ha-šana pripadne na Šabat, na šofar sa netrúbi; iba si ho „pripomíname“ tým, že ho spomíname v modlitbách.
Je to preto, že trúbenie na šofar počas Šabatu je nielen nadbytočné, ale aj nezmyselné. Hlavnou témou Roš ha-šana je Božia zvrchovanosť nad nami. Trúbenie na šofar pri Božej „korunovácii“ je naším vyhlásením obnoveného, nezištného a dobrovoľného podriadenia sa Jeho vláde. Potreba takéhoto vyhlásenia však naznačuje, že si uvedomujeme samých seba ako nezávislé bytosti, ktoré sa musia Bohu vedome podriadiť. Takéto sebauvedomenie je charakteristické pre naše vedomie počas všedných dní.
Na Šabat sme však prirodzene ponorení do povzneseného Božieho vedomia, a preto je takéto vyhlásenie nadbytočné.6
5. Podľa rabínskeho (Roš Hašana 4:1).
6. Sefer HaSichot 5749, 2.väzba, str. 705–707.
ŠIESTĚ ČÍTANIE
3 M 23:33–44
Týždeň začínajúci 15. tišri je Sukot („Stánky“), počas ktorého máme prikázané prebývať v dočasnom príbytku (suke). Počas tohto sviatku sme tiež povinní držať spolu a mávať štyrmi druhmi rastlín: citrónom (etrog), palmovou ratolesťou (lulav), tromi vetvičkami myrty (hadasim) a dvoma vetvičkami vŕby (aravot).
Povznesenie sa nad fyzický svet
בַּסֻּכֹּ֥ת תֵּשְׁב֖וּ שִׁבְעַ֣ת יָמִ֑ים וגו‘׃ (ויקרא כג, מב)
[B-h prikázal Mojžišovi povedať židovskému ľudu:] „Počas týchto siedmich dní musíte prebývať v stánkoch.“ (3 M 23:42)
Suka je jedným z mála prikázaní Tóry, do ktorého fyzicky vstupujeme; obklopuje nás zo všetkých strán. Táto vlastnosť suky je fyzickým prejavom Božskej energie, ktorú suka predstavuje: vedomia, že Boh existuje nezávisle od sveta a presahuje jeho obmedzenia.
Učí sa, že z duchovného hľadiska suka vychádza z oblaku, ktorý vznikal, keď veľkňaz pálil kadidlo vo Svätyni svätých počas Jom Kipuru. Kým zvieracie obety sa sústreďovali predovšetkým na zušľachťovanie našej ľudskej/zvieracej duše, kadidlo vyjadrovalo vnútorné vedomie našej Božskej duše. Naša Božská duša pôsobí na vyššej úrovni než naše bežné ľudské či zvieracie vedomie. Umožňuje nám prekročiť hranice, ktoré nášmu životu ukladá ľudská/zvieracia duša, ktorej intelekt a emócie sú zamerané výlučne na fyzické veci. Preto je našou úlohou počas sviatku Sukot po prvé sústrediť sa na Božiu nekonečnú Božskosť budovaním suky a po druhé vnútorně si osvojiť vedomie tejto Božskosti tým, že v suke prebývame a plníme prikázanie držať a mávať štyrmi druhmi rastlín.7
7. Sefer HaMa’amarim Melukat, 1.väzba, str. 175.
SIEDME ČÍTANIE
3 M 24:1–23
Tóra ďalej rozpráva o udalosti, ktorá sa odohrala mesiac po postavení Stánku. V Egypte židovský ľud starostlivo zachovával bezúhonnosť svojho rodinného života. Jedinou ženou, ktorú zneužil egyptský dozorca, bola žena menom Šelomit. Jej syn, ktorého otcom bol tento Egypťan, sa pokúsil táboriť spolu s kmeňom Dan, ku ktorému patrila jeho matka Šelomit. Bol však odmietnutý s odôvodnením, že príslušnosť ku kmeňu sa určuje podľa otcovej línie, nie podľa matky. Prípad bol predložený súdu, ktorý rozhodol proti synovi Šelomit. Nato zlorečil B-hu. Týmto spôsobom sa tento oddiel Tóry uzatvára tým, že Boh oboznamuje Mojžiša so zákonmi týkajúcimi sa rúhania a jeho trestu.
Hľadanie pozitívneho v negatívnom
וְשֵׁ֥ם אִמּ֛וֹ שְׁלֹמִ֥ית בַּת־דִּבְרִ֖י וגו‘׃ (ויקרא כד, יא)
A meno [prezývka] jeho matky bolo Šelomit; bola to dcéra Dibriho. (3 M 24:11)
Hoci Tóra uvádza pri tejto žene iba jej prezývku, predsa ju identifikuje, čím by sa mohlo zdať, že ju verejne zahanbuje. To sa, samozrejme, zdá byť v rozpore s pravidlom Tóry, ktoré zakazuje verejne zahanbovať ľudí.
V skutočnosti ju však Tóra týmto spôsobom chváli. Božia prozreteľnosť ju vybrala ako tú, prostredníctvom ktorej sa mal ukázať príkladný charakter ostatných židovských žien.
Práve toto je jeden zo spôsobov, ako sa môžu zlyhania premeniť na zásluhy – keď sa stanú podnetom k správnemu správaniu. Negatívny príklad Šelomit inšpiroval budúce generácie židovských žien, aby žili podľa vzoru, ktorý v Egypte ustanovili ostatné ženy nášho národa.8
8. Likutei Sichot, 37.väzba, str. 67–71.