Šemot
Otroctvo
2 M 1:1–6:1
Prvý oddiel druhej Mojžišovej knihy sa začína vymenovaním mien (v hebrejčine Šemot) synov Jakuba a následne opisuje rast ich potomkov v národ a ich následné zotročenie v Egypte. Ako sa podmienky otroctva postupne zhoršujú, Židia volajú k Bohu. Boh potom poverí Mojžiša poslaním vyslobodiť židovský ľud z otroctva, aby mohol prijať Tóru. Boh im oznamuje, že cieľom ich vykúpenia je, aby prevzali svoju úlohu morálnych sprievodcov ľudstva a viedli svet k jeho božskému naplneniu ako pravému Božiemu príbytku.
PRVÉ ČÍTANIE
2 M 1:1–17
Boží prísľub, že z Jakubovej rodiny urobí v Egypte veľký národ, sa rýchlo naplnil. Za menej než jedno storočie sa počet Židov natoľko dramaticky zvýšil, že faraón sa začal obávať, že by mohli ovládnuť Egypt. Preto začal Židov povolávať na nútené práce pri svojich stavebných projektoch. Žiaľ, Židia – s výnimkou Léviho kmeňa – začali zanedbávať svoje morálne dedičstvo, čo ich urobilo náchylnými na faraónovo obratné oslovenie ich vlasteneckej lojality voči Egyptu. Faraónovi sa tak napokon podarilo úplne zotročiť Židov, okrem Lévitov.
Židovská identita
וְאֵ֗לֶּה שְׁמוֹת֙ בְּנֵ֣י יִשְׂרָאֵ֔ל הַבָּאִ֖ים מִצְרָ֑יְמָה וגו‘ (שמות א,א)
Toto sú mená synov Izraela, ktorí prišli do Egypta. (2 M 1:1)
Fyzický exil Židov sa prejavil v ich nútenom otroctve. Ich duchovný exil sa vyjadril v ich psychickom podrobení kultúre ich hostiteľov, ktorou bola egyptská spoločnosť. Hoci sa v dôsledku tohto exilu mnohí Židia asimilovali, iní zápasili o zachovanie svojej židovskej identity. Vďaka viere vo svoje poslanie sa odmietli vzdať svojich židovských mien a jazyka.
Židovský národ mohol prijať Tóru až potom, čo úspešne obstál v skúške exilu. Cieľom Tóry je naučiť nás, ako vnášať božské vedomie do všetkých oblastí života. To zahŕňa aj tie aspekty života, ktoré sa spočiatku stavajú proti božskosti. Práve v egyptskom exile sa židovský národ naučil, ako tieto sily prekonať.
Rovnako je to aj v našom súčasnom exile. Práve vytrvalým lipnutím na našich tradíciách – dokonca aj na tých, ktoré sa môžu zdať nepodstatné – urýchľujeme naše vykúpenie. Skúšky, ktoré prekonávame, nás očisťujú a pripravujú na vznešené božské zjavenia, ktoré budú sprevádzať blízke, konečné Vykúpenie.1
1. Torah Or 49a a nasl.,Or HaTorah, Šemot, 1.zväzok, str. 11. Sefer HaMa’amarim 5737, str. 118. Likutei Sichot, 3.zväzok, str. 843–848, 16.zväzok, str. 34–37, 26.zväzok, str. 301–305.
DRUHÉ ČÍTANIE
2 M 1:18–2:10
Tridsať rokov nútených prác nedokázalo zlomiť ducha Židov ani obmedziť ich plodnosť. Preto faraón pritvrdil ich otroctvo tým, že im nariadil vykonávať nezmyselné práce. Päť rokov po tom, čo Židov podrobil tejto demoralizujúcej práci, sa Amramovi, vnukovi Jakubovho syna Léviho, a Jocheved, Léviho dcére, narodil Mojžiš. Faraónovi astrológovia rozpoznali, že sa narodil budúci vykupiteľ Židov, a preto sa faraón pokúsil zabrániť vykúpeniu tým, že nariadil usmrtiť každého novonarodeného chlapca.
Utopenie v Egypte
וַיְצַ֣ו פַּרְעֹ֔ה לְכׇל־עַמּ֖וֹ לֵאמֹ֑ר כׇּל־הַבֵּ֣ן הַיִּלּ֗וֹד הַיְאֹ֙רָה֙ תַּשְׁלִיכֻ֔הוּ וְכׇל־הַבַּ֖ת תְּחַיּֽוּן׃ (שמות א,כב)
A faraon rozkázal všetkému svojmu ľudu a povedal: "Každého syna, ktorý sa narodí, hodíte do rieky, a každú dcéru necháte žiť." (2 M 1:22)
Tým, že faraón nariadil „a každú dcéru necháte žiť", myslel tým, že židovské dievčatá majú byť vychovávané ako Egypťanky. Týmto spôsobom vlastne rozhodol, že chlapci majú byť zabití fyzicky, dievčatá zas duchovne. Nariadenie hádzať chlapcov do Nílu zároveň metaforicky naznačuje aj ponáranie Židov do egyptskej kultúry, keďže Egypťania uctievali Níl ako zdroj svojho živobytia a kultúry.
Egypt je prototypom všetkých exilov. V každom exile vládnuca kultúra nabáda, aby sme vychovávali svoje deti podľa jej spôsobov, pričom sľubuje, že je to cesta k materiálnemu a spoločenskému úspechu. Tak ako v Egypte, aj dnes je to práve odolávanie týmto sľubom a zabezpečenie, aby naše deti vyrastali s úctou k hodnotám Tóry, čo im zaručí materiálne, spoločenské a duchovné šťastie, ako aj slobodu z pút exilu.2
2. Likutei Sichot, 1.zväzok, str. 111.
TRETIE ČÍTANIE
2 M 2:11–25
Mojžišova matka Jocheved ho položila do košíka, ktorý ukryla medzi trstinou v rieke Níl. Objavila ho faraónova dcéra Bitja, ktorá si ho osvojila. Bitja si najala Jocheved ako Mojžišovu dojku, a tak Mojžiš vyrastal v domácnosti svojej rodiny. Jocheved si Mojžiša ponechala doma, takže do faraónovho domu vstúpil až približne vo veku dvanástich rokov. Faraón vedel, že Mojžiš je Žid, no dúfal, že ak ho vychová ako Egypťana, jeho výnimočná inteligencia a nadanie budú môcť byť využité v službách faraónovej vlády. Keď mal Mojžiš asi osemnásť rokov, uvidel, ako egyptský dozorca nemilosrdne bije Žida, a dozorcovi vzal život. Ako sa Mojžiš obával, faraón sa o tom dozvedel a odsúdil ho na smrť.
V Boha veríme
וַיִּשְׁמַ֤ע פַּרְעֹה֙ אֶת־הַדָּבָ֣ר הַזֶּ֔ה וגו‘ (שמות ב,טו)
A faraón sa dopočul o tejto udalosti. (2 M 2:15)
Mojžiš mal dôverovať Božej ochrane. Jeho obava, že faraón odhalí, že zabil egyptského dozorcu, však bola znakom toho, že nevložil svoju úplnú dôveru do Božej ochrany. Tým, že nemal úplnú dôveru v Božiu ochranu, o ňu Mojžiš prišiel. A tak sa jeho obavy naplnili: faraón sa skutočne dopočul o tejto udalosti a usiloval sa ho zabiť. Keby sa Mojžiš nebol bál – a keby túto obavu nevyjadril – nič by sa nebolo stalo.
Podobne aj my, keď čelíme prekážkam pri napĺňaní svojho božského poslania, by sme si mali uvedomiť, že si môžeme zaslúžiť Božie zasiahnutie tým, že budeme dôverovať, že nám Boh pomôže. Istota v Božiu pomoc však neznamená, že by sme nemali urobiť všetky prirodzené kroky potrebné na to, aby sme sa vyhli ťažkostiam alebo vyriešili svoje problémy. Znamená to len, že máme dôverovať, že Boh naše úsilie korunuje úspechom.
Naši mudrci učia, že práve zásluhou svojej dôvery v Boha boli Židia vyslobodení z Egypta. Rovnako aj naša dôvera, že nás Boh vykúpi zo súčasného exilu, sama o sebe urýchli Vykúpenie.3
3. Likutei Sichot, 36.zväzok, str. 1–6, na zaklade Chovot HaLevavot, Ša’ar HaBitachon kap. 2 a 3, Ikarim 4:46; Kad HaKemach, s.v. Bitachon, atď
ŠTVRTĚ ČÍTANIE
2 M 3:1–15
Mojžiš utiekol z Egypta a napokon dorazil do Midianu. Vo veku sedemdesiatsedem rokov sa oženil s Ciporou, dcérou miestneho náčelníka Jitra, a začal pracovať ako pastier Jitrových stád. Jitro sa zriekol modlárstva, a preto bol vlastným ľudom zavrhnutý. Medzitým sa otroctvo Židov v Egypte ešte viac vystupňovalo, a tak sa Boh zjavil Mojžišovi na vrchu Sinaj a prehovoril k nemu z kra, ktorý horel, no zázračne nezháral.
Ukazovanie Bohu, že nám na tom záleží
וַיֹּ֣אמֶר מֹשֶׁ֔ה אָסֻֽרָה־נָּ֣א וְאֶרְאֶ֔ה אֶת־הַמַּרְאֶ֥ה הַגָּדֹ֖ל הַזֶּ֑ה מַדּ֖וּעַ לֹא־יִבְעַ֥ר הַסְּנֶֽה׃ (שמות ג,ג)
[Keď uvidel horiaci ker,] Mojžiš povedal: „Odbočím a [pôjdem sa tam] pozrieť na tento zvláštny jav, prečo ker nezhára.“ (2 M 3,3)
Keď Mojžiš vyslovil tieto slová, vyjadril túžbu, ktorá je základom každého vzťahu s Bohom. Táto túžba je tým, čo z nás robí ľudí – bytosti, ktoré sa usilujú povzniesť nad čisto živočíšnu existenciu a hľadajú intelektuálnu hĺbku a duchovné sebazdokonaľovanie.
Táto ambícia nám umožňuje sústrediť svoj rozum v osamelej meditácii a vystupovať po rebríku božského vedomia. Nech už dosiahneme akúkoľvek úroveň vedomia, vždy túžime vystúpiť ešte vyššie. Sila tejto túžby odomyká celý náš ľudský potenciál a posilňuje náš rozum, emócie aj zmysly. Neustále sme obdarúvaní novým vhľadom a porozumením, ktoré nás následne vedú k hlbšiemu vzťahu s Bohom.
Preto, ako sa uvádza v nasledujúcom verši, až potom, čo „Boh videl, že [Mojžiš] odbočil, aby sa pozrel“, že "Boh zavolal naňho z prostredku kra."4
4. Likutei Diburim 138b–139a.
PIATE ČÍTANIE
2 M 3:16–4:17
Boh povedal Mojžišovi, že teraz vykúpi židovský národ, aby mu dal Tóru a priviedol ho do Zeme Izraela. Mojžiš sa Boha opýtal, ako má vysvetliť Božie mlčanie počas storočia židovského utrpenia v otroctve. Boh odpovedal, že ich bolesť počas celého exilu skutočne cítil. Exil však mal svoj zmysel. Jeho milosrdenstvo pôsobí neustále, aj keď je skryté. Boh potom Mojžišovi povedal, že ak ľudu oznámi, že čas ich vykúpenia nastal, uveria mu – napriek svojim sťažnostiam na to, ako s nimi zaobchádzal.
Prísľub vykúpenia
פָּקֹ֤ד פָּקַ֙דְתִּי֙ אֶתְכֶ֔ם וְאֶת־הֶעָשׂ֥וּי לָכֶ֖ם בְּמִצְרָֽיִם׃ (שמות ג,טז)
[Boh povedal Mojžišovi, aby oznámil ľudu]: „Istotne som na vás pamätal a na to, čo sa vám deje v Egypte.“ (2 M 3:16)
Hoci Židia klesli na nebezpečne nízku duchovnú úroveň a dokonca slúžili modlám, Boh Mojžišovi neprikázal, aby ich karhal alebo ich varoval, že ak nenapravia svoje cesty, ich exil bude pokračovať. Namiesto toho Boh Mojžišovi prikázal, aby židovskému ľudu pripomenul zásluhy ich praotcov a oznámil im, že práve vďaka týmto zásluhám a zásluhám ich utrpenia stoja na prahu vykúpenia. Až omnoho neskôr, keď im Mojžiš odovzdal prikázanie, ktoré mali plniť, im povedal, aby prestali slúžiť modlám.
Podobne aj dnes je najúčinnejším spôsobom, ako priblížiť srdcia našich bratov Židov k Bohu, najprv im ukázať krásu ich dedičstva a pozdvihnúť ich prísľubom Vykúpenia.5
5. Sefer HaSichot 5751, 1.zväzok, str. 250, 252.
ŠIESTE ČÍTANIE
2 M 4:18-31
Mojžiš trval na tom, že Židia neuveria, že ho poslal Boh, a preto mu Boh dal moc konať niekoľko zázrakov, ktoré mali dokázať, že je na božskom poslaní. Napokon Mojžiš namietal, že jeho rečová vada mu bráni byť účinným vodcom. Boh mu na to odpovedal, že jeho starší brat Áron je nadaný rečník a bude hovoriť namiesto neho. Boh potom Mojžišovi oznámil, že faraón odmietne prepustiť Židov a že tak urobí až po tom, čo ho postihnú zázračné rany. Preto Boh Mojžišovi prikázal, aby si vzal svoju palicu, prostredníctvom ktorej bude konať tieto zázraky.
Božia palica
וַיִּקַּ֥ח מֹשֶׁ֛ה אֶת־מַטֵּ֥ה הָאֱלֹהִ֖ים בְּיָדֽוֹ׃ (שמות ד,כ)
Mojžiš si vzal do ruky Božiu palicu. (2 M 4:20)
Hoci, ako uvidíme, Mojžiš preukazoval faraónovi úctu, ktorá patrí kráľovi, a hovoril s ním s rešpektom, no napriek tomu neurobil žiadne kompromisy vo svojich požiadavkách týkajúcich sa duchovných a fyzických potrieb ľudu. Hovoril „s Božou palicou v ruke“, teda s autoritou a rozhodnosťou.
Poučenie pre nás je, že vždy, keď sme konfrontovaní s nejakým „egyptským kráľom“, teda s niekým, kto sa nám snaží vnucovať prvky životného štýlu odporujúceho našim hodnotám a princípom – či už prostredníctvom láskavosti alebo nátlaku –, musíme rozpoznať vnútorné nebezpečenstvo podľahnutia takémuto tlaku. Napokon nám tento faraón povie, aby sme sa (alebo naše deti) „utopili“ v materiálnej kultúre. Preto musíme s rešpektom, no pevne trvať na živote podľa hodnôt Tóry. 6
6. Likutei Sichot, 16.zväzok, str. 11–12.
SIEDME ČÍTANIE
2 M 5:1 - 6:1
Mojžiš sa rozlúčil s Jitrom a vydal sa do Egypta. Ako Boh predpovedal, keď Mojžiš žiadal, aby faraón prepustil Židov aspoň na tri dni, faraón to odmietol. Namiesto toho nariadil, aby Židia už nedostávali slamu na výrobu tehál; museli vyrábať rovnaký denný počet tehál, no potrebnú slamu si mali zabezpečiť sami. Židia sa sťažovali Mojžišovi. Mojžiš, cítiac ich utrpenie, sa obrátil na Boha s otázkou, prečo ho na toto poslanie poslal, keď jeho výsledkom bol takýto zdanlivo negatívny vývoj.
Spochybňovanie Božích ciest
וַיָּ֧שׁב מֹשֶׁ֛ה אֶל־יְהֹוָ֖ה וַיֹּאמַ֑ר אֲדֹנָ֗י לָמָ֤ה הֲרֵעֹ֙תָה֙ לָעָ֣ם הַזֶּ֔ה וגו׃ (שמות ה, כב)
Mojžiš sa obrátil na Hospodina a povedal: „Pane, prečo si dopustil na tento ľud toľko zla?" (2 M 5:22)
V hĺbke duše Mojžiš v skutočnosti nespochybňoval Božiu spravodlivosť. Skôr sa ju snažil pochopiť. Mojžiš aj židovský národ zdedili svoju hlbokú vieru v Boha po praotcoch a pramatkách. Táto viera bola naozaj veľmi silná, no aby mohli byť vykúpení z Egypta a prijať Tóru, nestačilo, aby bol ich vzťah k Bohu iba dedičstvom po predkoch. Museli si ho osvojiť ako vlastný. Iba vtedy, keď človek svoju vieru zvnútorní a urobí ju svojou, môže preniknúť celou jeho bytosťou.
Hoci sa to môže zdať paradoxné, niekedy práve spochybňovanie – nie zo skepsy ani pre samotné spochybňovanie, ale s cieľom skutočne porozumieť – je spôsobom, ako premeniť zdedenú vieru na osobné vlastníctvo. Preto Boh v odpovedi na Mojžišovu túžbu pochopiť Jeho cesty vysvetlil, že cieľom exilu bolo umožniť ľudu dosiahnuť ešte vyššiu úroveň božského vedomia, než akú by mohli dosiahnuť, keby sa spoliehali iba na dedičstvo po praotcoch.7
7. Likutei Sichot, 16.zväzok, str. 51