Bešalach
Rozdelenie mora
2. kniha Mojžišova 13:17 – 17:16
Štvrtý oddiel 2. knihy Mojžišovej sa začal tým, že faraón „prepustil“ (v hebrejčine "Bešalach") židovský národ z Egypta. Židia sa vydali smerom k hore Sinaj, aby prijali Tóru, no faraón a egyptské vojsko ich prenasledovali. Boh rozdelil Trstinové more, aby Židia mohli prejsť do bezpečia, a potom v ňom utopil Egypťanov. Židia potom pokračovali smerom k hore Sinaj, pričom im Boh zázračne poskytoval pokrm (manu) a vodu zo skaly. Keď sa už blížili k svojmu cieľu, napadol ich národ Amalek.
PRVÉ ČÍTANIE
2 M 13:17-14:8
Jozef zanechal pokyny, aby Židia pri odchode z Egypta vzali jeho telesné pozostatky so sebou. Mojžiš preto vzal Jozefove pozostatky so sebou, keď Židia odišli z Egypta. Jozefove pozostatky boli napokon pochované v Sícheme.
Jozefove kosti
וַיִּקַּ֥ח מֹשֶׁ֛ה אֶת־עַצְמ֥וֹת יוֹסֵ֖ף עִמּ֑וֹ וגו‘ (שמות יג,יט)
Mojžiš vzal so sebou Jozefove kosti. (2 M 13:19)
Hebrejské slovo pre „kosť“ (ecem) zároveň znamená aj „podstatu“. Židovský národ sa chystal vydať na cestu cez púšť, ktorej pustota a nebezpečenstvá boli odrazom jej duchovnej prázdnoty. Aby dokázali túto cestu prežiť, Mojžiš zabezpečil, že Židov sprevádzala podstata a duch Jozefa.
Jozefova podstata sa vyjadruje v jeho mene, ktoré znamená „Nech pridá“, pretože keď sa narodil, jeho matka Ráchel sa modlila: „Nech mi Boh pridá ďalšieho syna.“¹ Toto želanie zahŕňa túžbu privítať späť zatúlaného Žida do spoločenstva. V širšom zmysle zahŕňa aj túžbu premeniť každodennú všednú realitu na prostriedok svätosti, na aký bola pôvodne určená.
Odyssea exilu sa prirovnáva k ceste cez pustú a nebezpečnú púšť.² Aby sme dokázali vytrvať v obdobiach duchovnej prázdnoty, musíme sa riadiť Jozefovou podstatou. Musíme sa usilovať priviesť späť aj tých najvzdialenejších a najvzdorovitejších, a ukázať im, že sú skutočne Božími milovanými deťmi. Keď zostaneme verní tomuto cieľu, máme istotu, že napokon nezostane pozadu ani jeden Žid.³
1. 1 M 30:24.
2. Pozri Ezechiel 20:35; Rabejnu Bachje a Or HaChajim na 4 M 33:1 a nasl.
3. Likutei Sichot, 26.zväzok, str. 85–89
DRUHÉ ČÍTANIE
2 M 14:9-14
Boh vedel, že židovský národ by sa necítil úplne slobodný z faraónovho zovretia, kým by on zostal nažive, a že možná hrozba jeho prenasledovania by im bránila naplno prijať Tóru. Preto Boh opäť zatvrdil faraónovo srdce a podnietil ho, aby prenasledoval Židov až k brehu Trstinového mora (Suezského zálivu). Keď ho uvideli prichádzať, Židia spanikárili.
Prijímanie duchovných výziev
וּפַרְעֹ֖ה הִקְרִ֑יב וַיִּשְׂאוּ֩ בְנֵֽי־יִשְׂרָאֵ֨ל אֶת־עֵינֵיהֶ֜ם וְהִנֵּ֥ה מִצְרַ֣יִם ׀ נֹסֵ֣עַ אַחֲרֵיהֶ֗ם וַיִּֽירְאוּ֙ מְאֹ֔ד וַיִּצְעֲק֥וּ בְנֵֽי־יִשְׂרָאֵ֖ל אֶל־יְהֹוָֽה׃ (שמות יד,י)
Faraón sa priblížil. Izraeliti sa obzreli a uvideli Egypťanov, ako sa blížia za nimi, zozadu. Veľmi sa zľakli a Izraeliti volali k Bohu. (2 M 14:10)
Midraš ponúka ďalší výklad: tým, že ich faraón prenasledoval, priblížil Židov k Bohu, čo sa prejavilo tým, že k Nemu volali, keď uvideli blížiace sa egyptské vojsko. Vskutku, často je to práve odpor, ktorý prebúdza naše najhlbšie zásoby energie.
Keď čelíme výzve, mali by sme ju vnímať ako príležitosť na duchovný rast, a nie sa jej snažiť vyhnúť. Pohodlie a spokojnosť môžu spôsobiť, že stratíme zo zreteľa priority a oslabia náš pocit naliehavosti v našom Božskom poslaní. Telesná alebo duchovná nepriazeň nás môže vytrhnúť z tejto ľahostajnosti, narušiť našu sebaistotu a dať nám príležitosť napredovať v našom vzťahu k Bohu tým, že prelomíme prekážku.⁴
4. Torah Or 61c; Sefer HaMa’amarim 5721, str.. 257–258; Sichot Kodesh 5721, str. 62–63; Sichot Kodesh 5726, str. 209–210.
TRETIE ČÍTANIA
2 M 14:15–25
Mojžiš sa snažil upokojiť Židov a začal sa modliť k Bohu o záchranu. No Boh povedal Mojžišovi, že nie je potrebné sa modliť; stačilo, aby zdvihol svoju palicu nad more, a ono by sa rozdelilo, čím by umožnilo Židom prejsť cez neho do bezpečia.
Vyvolanie Božích požehnaní
וְאַתָּ֞ה הָרֵ֣ם אֶֽת־מַטְּךָ֗ וּנְטֵ֧ה אֶת־יָדְךָ֛ עַל־הַיָּ֖ם וּבְקָעֵ֑הוּ וְיָבֹ֧אוּ בְנֵֽי־יִשְׂרָאֵ֛ל בְּת֥וֹךְ הַיָּ֖ם בַּיַּבָּשָֽׁה׃ (שמות יד,טז)
[Boh povedal Mojžišovi] "A ty pozdvihni svoju palicu a vystri svoju ruku na more a rozpolti ho, a synovia Izraelovi vojdú doprostred mora a pojdú po suchu." (2 M 14:16)
Rozdelenie Trstinového mora bolo zázračnou a nadprirodzenou udalosťou. Predsa však musel existovať prirodzený skutok, ktorý „zažal“ zázrak: Boh prikázal ľudu, aby sa pohol vpred, a Mojžišovi, aby zdvihol svoju palicu nad vodu. Boh vždy najprv vyžaduje nejaký ľudský čin a až potom koná zázraky.
Je to preto, že udalosti, ktoré sa dejú bez nášho zapojenia, nás v skutočnosti nezasahujú. Len keď vynaložíme určité úsilie, dokážeme oceniť Boží zázrak. To isté platí vo všetkých oblastiach života. Samotná prosba o Božie požehnanie nestačí; musíme vyvinúť aj isté úsilie, ktoré môže slúžiť ako kanál pre požehnanie.⁵
5. Hitva’aduyot 5742, 2.zväzok, str. 561–562.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
2 M14:26-15:26
More sa rozdelilo a Židia ním prešli do bezpečia. Egypťania ich nasledovali do suchého mora, no Boh nechal, aby sa voda vrátila do svojho prirodzeného stavu a všetkých ich utopila. Keď vlny mora vyvrhli mŕtvych Egypťanov na breh, Mojžiš viedol mužov a jeho sestra Miriam viedla ženy v chvále Boha za to, že ich zachránil. Potom Židia pozbierali zlato, striebro a drahé šperky, ktorými Egypťania ozdobili svoje kone. Bohatstva bolo toľko, že ešte nasledujúci deň, 22. nisanu, boli stále zaneprázdnení jeho zbieraním, takže Mojžiš ich musel násilne prinútiť pokračovať v ceste.
Zmena smeru
וַיַּסַּ֨ע מֹשֶׁ֤ה אֶת־יִשְׂרָאֵל֙ מִיַּם־ס֔וּף וגו‘ (שמות טו,כב)
Vtedy rušil Mojžiš Izraela násilne od Červeného mora. (2 M 15:22)
Židovský národ sa nezdržiaval pri zbieraní zlata a striebra z chamtivosti. Plnili Boží príkaz vyprázdniť Egypt od jeho bohatstva. Duchovným rozmerom tohto príkazu bolo zachrániť všetky potenciály svätosti, ktoré sa v tomto bohatstve nachádzali.
Z toho sa učíme dve ponaučenia. Po prvé, keď raz poznáme svoje Božské poslanie v živote, musíme mu byť natoľko oddaní, že robiť čokoľvek iné sa nám bude zdať nemysliteľné. Na druhej strane, hneď ako je jasné, že nastal čas zmeniť smer, nesmieme váhať. Musíme sa s rovnakým nadšením venovať novej úlohe, ako sme sa venovali tej predchádzajúcej.
Po druhé, tak ako Židia nechceli ponechať ani jediný kúsok egyptského bohatstva nepozdvihnutý, aj my by sme mali túžiť priviesť každého jednotlivca bližšie k Bohu. Kým nedostaneme jasné usmernenie zamerať sa na niečo iné, musíme vnímať každého, kto je vzdialený od Boha, ako vzácnu perlu čakajúcu na vykúpenie z Egypta.⁶
6. Likutei Sichot, 21.zväzok, str. 77–82.
PIATE ČÍTANIE
2 M 15:27–16:10
Vedený Božím oblakovým stĺpom sa ľud vydal na cestu smerom k hore Sinaj. Dňa 15. ijara sa Židom minula maca. Boh ich potom začal živiť manou, druhom chleba, ktorý každé ráno zostupoval z neba.
Poučenie z many
וַיֹּ֤אמֶר יְהֹוָה֙ אֶל־מֹשֶׁ֔ה… וְיָצָ֨א הָעָ֤ם וְלָֽקְטוּ֙ דְּבַר־י֣וֹם בְּיוֹמ֔וֹ וגו‘ (שמות טז,ד)
Boh povedal Mojžišovi [aby povedal ľudu … ] "Ľud nech vychádza a naberie si, koľko bude každý deň potrebovať." (2 M16:4)
Aj keď veríme, že všetko je v Božích rukách, máme stále sklon myslieť si, že na získaní nášho telesného zabezpečenia sa podieľa aj naše vlastné úsilie. Na rozdiel od toho sa mana nezískavala ľudskou námahou, a preto nenechávala priestor pre takéto mylné predstavy.
Napriek tomu Boh nedovolil, aby si ľud nazbieral viac než zásobu many na jeden deň, pretože keby mali vždy plné zásoby, necítili by svoju závislosť od Boha.
Na druhej strane Boh od ľudu vyžadoval, aby si po manu vyšli a pozbierali ju, namiesto toho, aby im ju doručil priamo k dverám. Týmto spôsobom ich pripravoval na ich budúci vstup do skutočného sveta. Keby si získanie many nevyžadovalo žiadne ľudské úsilie, považovali by ju len za ojedinelý zázrak, nesúvisiaci s reálnym životom. Tým, že ju museli zbierať, sa naučili, že ľudské úsilie a Božie požehnanie pôsobia spoločne.
Mana nás učí, že naše živobytie pochádza z neba. Aj keď sa zdá, že je ovocím našej vlastnej práce, v skutočnosti je darom od Boha.⁷
7. Likutei Sichot, 16 zväzok, str. 177–178
ŠIESTE ČÍTANIE
2 M 16:11–36
Mana nezostupovala v sobotu. Namiesto toho v piatok zostupovala dvojnásobná porcia. Bola to jediná výnimka z Božieho príkazu neodkladať manu z jedného dňa na nasledujúci.
Šabat
וַיֹּ֣אמֶר אֲלֵהֶ֗ם ה֚וּא אֲשֶׁ֣ר דִּבֶּ֣ר יְהֹוָ֔ה שַׁבָּת֧וֹן שַׁבַּת־קֹ֛דֶשׁ לַֽיהֹוָ֖ה מָחָ֑ר אֵ֣ת אֲשֶׁר־תֹּאפ֞וּ אֵפ֗וּ וְאֵ֤ת אֲשֶֽׁר־תְּבַשְּׁלוּ֙ בַּשֵּׁ֔לוּ וְאֵת֙ כׇּל־הָ֣עֹדֵ֔ף הַנִּ֧יחוּ לָכֶ֛ם לְמִשְׁמֶ֖רֶת עַד־הַבֹּֽקֶר׃ (שמות טז,כג)
A on im povedal: To je to, čo hovoril Hospodin: Sobotný odpočinok, svätá sobota bude zajtra Hospodinovi. To, čo máte piecť, pečte, a čo máte variť, varte, a všetko, čo zbudne, ponechajte si opatriac to na ráno. (2 M16:23)
Toto je prvá výslovná zmienka v Tóre o povinnosti zachovávať Šabat. Je príznačné, že Šabat je predstavený v súvislosti s manou, pretože Šabat a mana majú spoločný cieľ – zdôrazniť našu úplnú závislosť od Boha ako pravého zdroja všetkého živobytia. [Mylné] presvedčenie, že ľudské úsilie je jediným rozhodujúcim faktorom úspechu, sťažuje ospravedlnenie vzdania sa celodenného príjmu. Nepracovať počas Šabatu je jasným vyznaním našej viery, že živobytie je v Božích rukách a že naša práca je len nádobou, cez ktorú môžu plynúť Božie požehnania.⁸
8. Pozri Likutei Sichot, 16.zväzok, str. 173–182.
SIEDME ČÍTANIE
2 M 17:1–16
Na ďalšom táborisku nebola žiadna pitná voda, no namiesto toho, aby dôverovali, že sa o nich Boh postará, ľudia sa sťažovali. Boh povedal Mojžišovi, aby udrel palicou do skaly, a zo skaly zázračne vytryskla voda, ktorej bolo dosť pre všetky potreby ľudu. Táto „studňa“ sprevádzala Židov počas ich putovania púšťou. Potom bol ľud napadnutý národom Amálek.
Stíšenie vnútorných pochybností
וַיָּבֹ֖א עֲמָלֵ֑ק וַיִּלָּ֥חֶם עִם־יִשְׂרָאֵ֖ל בִּרְפִידִֽם׃ (שמות יז,ח)
A prišiel Amalék a bojoval s Izraelom v Refidíme. (2 M17:8)
Fyzický útok národa Amálek bol vonkajším prejavom duchovného útoku vnútorného Amáleka v ľuďoch – ich pochybností o Božej starostlivosti a Jeho pôsobení v ich životoch.
Tento vnútorný Amálek nás sužuje aj dnes – snaží sa zasievať pochybnosti a ochladzovať naše nadšenie v duchovnom živote. Uznáva, že Boh existuje, no pokúša sa nás presvedčiť, že je príliš veľký na to, aby sa zaujímal o detaily nášho židovského života a dodržiavania prikázaní. Pochybnosť vedie k ďalšej pochybnosti, až nás náš vnútorný Amálek presvedčí, že Boh sa vôbec nezapája do ľudského života. To nás následne vedie k tomu, že sa vzdávame hľadania božskosti a duchovna.
Tak ako sa odchod z Egypta opakuje v každej generácii a každý deň, tak sa opakuje aj vojna s Amálekom. Každý deň musíme umlčať hlas pochybností, ktorý sa snaží zastaviť náš duchovný rast. Keď sa nám podarí opustiť náš vnútorný Egypt a prekonať náš vnútorný Amálek, sme pripravení znovu prijať Tóru a vstúpiť do našej Zasľúbenej krajiny.
Úspešné uskutočňovanie tohto procesu duchovného rastu na osobnej úrovni urýchli jeho spoločné naplnenie a privedie svet k jeho mesiášskemu vykúpeniu.9
9. Sichot Kodesh 5739, 2.zväzok, str. 144–145; Torah Or 84b–85b; Sefer HaMa’amarim 5747–5751, str. 101–105.