Pekudej
Postavenie svätyne
2 M 38:21–40:38
Jedenásty a záverečný oddiel druhej Mojžišovej knihy sa začína tým, že nás informuje o tom, koho Mojžiš ustanovil (po hebrejsky Pekudei) nad fungovaním a prenášaním svätyne. Po tom, čo sa uzatvára opis, ako remeselníci zhotovili jednotlivé súčasti svätyne, Tóra pokračuje opisom, ako tí istí remeselníci vyhotovili kňazské rúcha a ako bola svätyňa napokon postavená.
PRVÉ ČÍTANIE
2 M 38:21–39:1
Pri opise toho, ako Mojžiš ustanovil rôznych ľudí nad fungovaním a prenášaním svätyne, Tóra po prvý raz označuje svätyňu ako „svedectvo“.
Druhá nevinnosť
אֵ֣לֶּה פְקוּדֵ֤י הַמִּשְׁכָּן֙ מִשְׁכַּ֣ן הָעֵדֻ֔ת אֲשֶׁ֥ר פֻּקַּ֖ד עַל־פִּ֣י מֹשֶׁ֑ה עֲבֹדַת֙ הַלְוִיִּ֔ם בְּיַד֙ אִֽיתָמָ֔ר בֶּֽן־אַהֲרֹ֖ן הַכֹּהֵֽן׃ (שמות לח,כא)
Toto je vypočítanie čiastok svätyne, svätyne svedectva, ktoré boly vypočítané na Mojžišov rozkaz. Práca levitov [mala byť] pod vedením Itamára, syna kňaza Árona. (2 M 38:21)
Tóra označuje svätyňu ako „svedectvo“, pretože dosvedčovala, že Boh odpustil židovskému ľudu hriech zlatého teľaťa.
Okrem toho hebrejské slovo pre „svedectvo“ (ejdut) súvisí so slovom, ktoré Tóra používa pre „šperky“ (edi) – teda duchovné koruny –, ktoré ľud prijal pri darovaní Tóry a ktoré musel odložiť po udalosti zlatého teľaťa. Preto sa svätyňa nazýva aj „svätyňou šperkov“. To naznačuje, že svätyňa bola aj prostriedkom, prostredníctvom ktorého Boh umožnil židovskému ľudu znovu nadobudnúť duchovné výšiny a Božské vedomie, ktoré dosiahli, keď im Boh prvý raz daroval Tóru – ešte pred hriechom zlatého teľaťa.
Podobne aj my, budovaním našej vnútornej, osobnej duchovnej svätyne, môžeme prekonať akékoľvek duchovné nedostatky, ktoré sme si počas života nahromadili, a tak dosiahnuť aspoň niečo z pôvodného Božského vedomia, ktoré nám Boh udelil pri prvom darovaní Tóry.1
1. Or HaTorah, Šemot, 6.väzba, str. 2233.
DRUHÉ ČÍTANIE
2 M 39:2–21
Tóra potom opisuje, ako remeselníci zhotovili kňazské rúcha vrátane efódu veľkňaza. Na horných koncoch dvoch ramenných popruhov efódu boli pripevnené dva ónyxové kamene.
Spoločný menovateľ
וַֽיַּעֲשׂוּ֙ אֶת־אַבְנֵ֣י הַשֹּׁ֔הַם …מְפֻתָּחֹת֙ פִּתּוּחֵ֣י חוֹתָ֔ם עַל־שְׁמ֖וֹת בְּנֵ֥י יִשְׂרָאֵֽל׃ (שמות לט,ו)
[Remeselníci] vypracovali tie onychinové kamene...na ktorých boli vyryté s menami synov Izraelových [t.j. Jakubových]. (2 M 39:6)
Niektorí z Jakubových synov boli vybraní na vodcovské úlohy: Júda sa stal otcom kráľovského rodu Dávida, Lévi otcom kňazov a Jozef bol po Jakubovej smrti vyvolený viesť rodinu. Napriek tomu boli mená Jakubových synov vyryté na dvoch ramenných kameňoch efódu v poradí ich narodenia, a nie podľa ich významu či vážnosti. To zdôrazňuje ich spoločný, zjednocujúci prvok – skutočnosť, že všetci sú Jakubovými synmi.
Jakub bol jediným patriarchom, ktorého deti všetky zostali verné Božskému poslaniu a učeniu, ktoré začal Abrahám. Všetci Jakubovi synovia sa naučili usmerniť svoje individuálne rozdiely a silné stránky tak, aby prispievali k zachovaniu judaizmu. Táto jednota spôsobila, že ich vyryté mená sa stali pre nás zdrojom zásluh, keď veľkňaz vstupoval do svätyne, aby nás zastupoval pred Bohom. Tak ako rodičia radi vyhovejú želaniam svojich detí, keď spolu konajú v láske a jednote, tak je Boh ochotnejší zahrnúť nás svojou dobrotou, keď nasledujeme príklad Jakubových synov a zjednocujeme sa v oddanosti ideálom judaizmu.2
2. Likutei Sichot, 36.väzba, str. 146–152.
TRETIE ČÍTANIE
2 M 39:22–32
Jedným z rúch veľkňaza bol zlatý čelný štítok.
Pozitívna tvrdohlavosť
וַֽיַּעֲשׂ֛וּ אֶת־צִ֥יץ…וַיִּכְתְּב֣וּ עָלָ֗יו מִכְתַּב֙ פִּתּוּחֵ֣י חוֹתָ֔ם קֹ֖דֶשׁ לַהֹ‘׃ (שמות לט,ל)
[Remeselníci] urobili čelenku, a vyryli naň nápis „Svätý Hospodinov.“ (2 M 39:30)
Veľkňaz bol povinný nosiť čelný štítok, pretože čelo predstavuje tvrdohlavé odhodlanie. Všetci prirodzene zvrašťujeme čelo, keď sa rozhodneme niečo dotiahnuť do konca napriek všetkým prekážkam.
Tvrdohlavosť môže byť pozitívna aj negatívna. Drzá opovážlivosť či arogancia, ktorá prejavuje pohŕdanie Božím zákonom, je negatívna. Nie je náhoda, že kameň vystrelený z Dávidovho praku zasiahol a zabil Goliáša do čela, pretože Goliáš sa drzo a otvorene staval proti Bohu. Preto sa učíme, že čelný štítok veľkňaza zmierňoval hriech arogancie.
Príkladom pozitívnej tvrdohlavosti je rozhodnosť, ktorá nám umožňuje zostať verní duchovnému prebudeniu, ktoré prežívame počas ranných modlitieb, aj v priebehu celého dňa. Keď sa venujeme každodenným povinnostiam, môže byť ťažké udržať si zvýšené Božské vedomie, o ktoré sa usilujeme v modlitbe. No určite si môžeme zachovať postoj k životu, ktorý z tohto vedomia vyplýva: že naše Božské poslanie je našou prvoradou starosťou a že cieľom nášho pôsobenia v materiálnom svete je povzniesť ho tým, že ho využívame na Božie účely. Náš cieľ urobiť všetko „sväté pre Boha“ bol preto vyrytý na čelnom štítku.3
3. Or HaTora, Šemot, 5.väzba, str. 1713–1715.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
2 M 39:33–43
Keď boli všetky súčasti svätyne zhotovené, ľud ich priniesol Mojžišovi. Mojžiš preskúmal ich prácu a zistil, že všetko bolo pripravené presne podľa pokynov, ktoré dostal od Boha. Potom požehnal židovský ľud a modlil sa, aby Boh spočinul svojou prítomnosťou na diele ich rúk, ako to prisľúbil.
Potreba Mojžiša
וַיָּבִ֤יאוּ אֶת־הַמִּשְׁכָּן֙ אֶל־מֹשֶׁ֔ה וגו‘׃ (שמות לט,לג)
[Synovia Izraela] doniesli príbytok k Mojžišovi. (2 M 39:33)
Ľud vedel, že svätyňu musí postaviť Mojžiš, hoci všetku prácu na jej zhotovení a príprave jednotlivých častí vykonali sami.
To isté platí aj o vnútornej, duchovnej svätyni, ktorú máme budovať v sebe. Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme vytvorili a pripravili všetky jej časti, no potom potrebujeme pomoc nášho „Mojžiša“ – učiteľa, ktorý nás vyučuje Tóre a ukazuje nám, ako podľa nej žiť –, ktorého úlohou je spojiť nás s Bohom. Potom si môžeme byť istí, že všetky časti našej vnútornej svätyne sa dokonale zjednotia a budú plniť svoju funkciu v plnej miere.4
4. Likutei Sichot, 11.väzba, str. 172.
PIATE ČÍTANIE
2 M 40:1–16
Boh potom dal Mojžišovi konkrétne pokyny, ako postaviť svätyňu. Súčasťou týchto pokynov bolo aj to, kam umiestniť umývadlo – nádobu, z ktorej si kňazi umývali ruky a nohy pred tým, než začali vykonávať svoju službu.
Povznesenie telesnej tužby
וְנָֽתַתָּ֙ אֶת־הַכִּיֹּ֔ר בֵּֽין־אֹ֥הֶל מוֹעֵ֖ד וּבֵ֣ין הַמִּזְבֵּ֑חַ וְנָתַתָּ֥ שָׁ֖ם מָֽיִם׃ (שמות מ,ז)
[Boh povedal Mojžišovi,] "A umiestiš umývadlo medzi stán shromaždenia a medzi oltár a dáš do neho vodu." (2 M 40:7)
Umývadlo bolo zhotovené zo zrkadiel, ktoré židovské ženy darovali na stavbu svätyne. Tieto zrkadlá používali na to, aby zabezpečili pokračovanie židovského ľudu: keď sa muži vracali domov zbití a vyčerpaní po celodennej otrockej práci v Egypte, ich manželky ich nechávali pozerať sa spolu s nimi do zrkadla, čím v nich prebúdzali manželskú telesnú túžbu.
Z duchovného hľadiska umývadlo vyjadruje potrebu očistiť sa aj od najmenšieho náznaku materializmu pred vstupom do našej vnútornej svätyne. Preto sa môže zdať nelogické, že bolo zhotovené zo zrkadiel, ktoré slúžili na prebúdzanie telesnej túžby. Práve z tohto dôvodu chcel Mojžiš tento dar spočiatku odmietnuť.
Zmyselný pud je nepochybne najsilnejšou formou žiadostivosti. Skutočnosť, že umývadlo bolo vyrobené zo zrkadiel židovských žien, nás však učí, že telesná intimita môže byť nielen svätým činom, ale – ak sa využije na dosiahnutie vyšších duchovných úrovní – nám môže dokonca pomôcť očistiť sa od našej svetskej, materialistickej a telesnej orientácie.5
5. Reshimot 108.
ŠIESTE ČÍTANIE
2 M 40:17–27
Prvého nisana roku 2449 Mojžiš postavil svätyňu podľa Božích pokynov. Ako už bolo spomenuté, jedným zo zariadení svätyne bol vnútorný oltár, na ktorom sa denne prinášala kadidlová obeť.
Inkluzívnosť
וַיַּקְטֵ֥ר עָלָ֖יו קְטֹ֣רֶת סַמִּ֑ים כַּאֲשֶׁ֛ר צִוָּ֥ה ה‘ אֶת־מֹשֶֽׁה׃ (שמות מ,כז)
[Mojžiš] zapálil na [vnútornom oltári] kadidlovú obeť, ako mu Boh prikázal. (2 M 40:27)
Jednou zo zložiek kadidla bol galbanum. Pre svoj nepríjemný zápach táto bylina poukazuje na hriešnikov v našom ľude. Skutočnosť, že galbanum bol nevyhnutnou súčasťou kadidla, nás učí, že všetci Židia sú neoddeliteľnou súčasťou židovského národa, aj keď ich správanie je niekedy nevhodné.
Preto nikdy nesmieme vylučovať niektorého z našich bratov zo spoločenstva, aj keď by sa mohlo zdať, že určité aspekty jeho správania to odôvodňujú. Naši mudrci nás totiž učia, že každá verejná modlitba alebo pôst, z ktorých sú hriešnici úmyselne vylúčení, nebude účinná! Je to preto, že vďaka svojej Božskej duši má každý Žid nevyčísliteľnú hodnotu a v skutočnosti je plný dobrých skutkov. Každá z našich jedinečných osobností zohráva kľúčovú úlohu v osude židovského národa i sveta ako celku.6
6. Likutei Sichot, 21.väzba, str. 179.
SIEDME ČÍTANIE
2 M 40:28–38
Keď bola svätyňa postavená a všetko jej zariadenie bolo umiestnené na svojom mieste, Mojžiš vykonal obrady, ktorými uviedol svätyňu a kňazov do služby. Na znak toho, že všetko bolo vykonané správne a že svätyňa je skutočne pripravená slúžiť ako miesto, kde možno vnímať Božiu prítomnosť, sa nad svätyňou zjavil oblak a spočinul nad ňou.
Mystický rozmer
וְלֹא־יָכֹ֣ל מֹשֶׁ֗ה לָבוֹא֙ אֶל־אֹ֣הֶל מוֹעֵ֔ד כִּֽי־שָׁכַ֥ן עָלָ֖יו הֶעָנָ֑ן וּכְב֣וֹד ה‘ מָלֵ֖א אֶת־הַמִּשְׁכָּֽן׃ (שמות מ,לה)
Mojžiš nemohol vojsť do stánu zhromaždenia, pretože prebýval na ňom oblak, a sláva Hospodinova naplnila svätyňu. (2 M 40:35)
Oblaky zakrývajú to, čo je v nich a za nimi, a preto sú metaforou nepochopiteľnej nekonečnosti Boha, ktorá presahuje schopnosť ľudskej mysle ju pochopiť. Preto, keď Božia prítomnosť spočinula na svätyni, nemohol do nej vojsť ani Mojžiš.
Na začiatku nasledujúcej knihy Tóry, Levitikus, však Boh volá na Mojžiša zo svätyne, čím mu umožňuje do nej vstúpiť napriek tomu, že nad ňou spočíva Božský oblak a napĺňa ju Božia sláva.
Učí sa, že v neprítomnosti svätyne (a jej nástupcu, svätého Chrámu v Jeruzaleme) sa Boh zjavuje prostredníctvom Tóry. Každý z nás má v sebe vnútorného „Mojžiša“, teda schopnosť nezištne sa oddať Bohu a Jeho vôli. Boh k nám prehovára prostredníctvom tohto vnútorného Mojžiša a umožňuje nám vstúpiť do tajomstiev Tóry a spoločenstva s Jeho prítomnosťou. Plnením Božích prikázaní a modlitbou sa zušľachťujeme, aby sme mohli čoraz jasnejšie vnímať Božiu prítomnosť pri štúdiu Jeho Tóry.7
7. Likutei Tora 2:1a–2b.