Teruma
Svätyňa
2 M 25:1–27:19
Keď sa Židia presvedčili, že Mojžiš sa z vrchu Sinaj nevráti, dopustili sa hriechu zhotovenia zlatého teľaťa. Niektorí z ľudu toto teľa uctievali ako modlu; následkom toho Boh odňal svoju prítomnosť spomedzi ľudu ako celku. Aby obnovil svoju prítomnosť medzi izraelským ľudom, Boh im prikázal postaviť prenosný „príbytok“ pre svoju prítomnosť, pozostávajúci zo stanovej svätyne ( Stánku stretávania ), priľahlého nádvoria a rôzneho zariadenia umiestneného na určených miestach v tejto svätyni a v jej ohradenom priestore. Siedmy oddieľ druhej mojšiživej knihy sa začína Božím príkazom, aby izraelský ľud priniesol príspevok (v hebrejčine teruma) na výstavbu tohto Stánku.
PRVÉ ČÍTANIE
2 M 25:1–16
Boh začal svoje pokyny týkajúce sa svätyne tým, že uviedol materiály potrebné na jej výstavbu a zároveň určil jej účel.
Ako Boh prebýva medzi nami
וְעָ֥שׂוּ לִ֖י מִקְדָּ֑שׁ וְשָׁכַנְתִּ֖י בְּתוֹכָֽם׃ (שמות כה,ח)
Nech mi urobia svätyňu, aby som býval prostred nich. (2 M 25:8)
Nie „v jeho strede“, ale „v ich strede“: Boh nám prikázal zhotoviť svätyňu, aby prebýval v nás. Toto prikázanie zahŕňa tri druhy svätýň: fyzická svätyňa, ktorú Židia postavili na púšti; osobnú, vnútornú svätyňu, ktorú si každý z nás musí vybudovať zo svojho života a zo sféry svojho vplyvu vo svete; a napokon samotný svet ako taký, ktorý máme premeniť na Boží príbytok.
Vo všetkých troch prípadoch je táto úloha možná iba preto, že v skutočnosti len odhaľujeme skrytú, pravú podstatu reality. Svet ako celok i všetko, čo je v ňom, existuje len vďaka Božskej energii, ktorá v ňom pulzuje. Urobiť zo sveta miesto, kde sa Božskosť zjavuje, teda znamená jednoducho odstrániť zábrany, ktoré túto realitu zakrývajú. Podobne podstatou každého z nás je naša Božská duša; urobiť zo svojho života svätyňu pre Boha teda neznamená nič iné, než dovoliť, aby naša vnútorná podstata zažiarila cez prebytočnú materiálnu záťaž, ktorú sme si nahromadili počas našej životnej cesty.1
1. HaJom Jom, 21 Tamuz
DRUHÉ ČÍTANIE
2 M 25:17–30
Prvým zariadením svätyne, ktoré Boh prikázal Židom zhotoviť, bola Archa zmluvy — otvorená, zlatom pokrytá drevená truhlica, v ktorej boli uložené dve dosky Zmluvy, na ktoré Boh vyryl Desať prikázaní. Táto archa bola prikrytá zlatým vrchnákom, na ktorom sa nachádzali dve postavy okrídlených anjelov s detskými tvárami, známych ako cherubíni.
Vnútorné dieťa
וְעָשִׂ֛יתָ שְׁנַ֥יִם כְּרֻבִ֖ים זָהָ֑ב וגו’ (שמות כה,יח)
A spravíš dvoch cherubov zo zlata. (2 M 25:18)
Detské tváre cherubínov naznačovali, že náš vnútorný vzťah k Bohu je podobný podstatnému putu medzi rodičom a dieťaťom. Bez ohľadu na výkyvy, ktoré sa môžu vo vzťahu objaviť, puto medzi rodičom a dieťaťom nemožno nikdy pretrhnúť. Skutočnosť, že cherubíni boli umiestnení nad doskami Tóry a boli obrátení tvárou k sebe, naznačovala, že štúdiom Tóry sa môžeme dostať ku koreňu svojej Božskej duše a umožniť, aby sa naše vedomie úplne zjednotilo s Bohom. Detské tváre cherubínov tiež poukazovali na to, že Tóra, ako ju poznáme, je zjednodušenou a „zriedenou“ podobou nebeskej Tóry — nekonečnej Božej múdrosti. Boh „zúžil“ svoju nekonečnú múdrosť do podoby, ktorú sme schopní pochopiť a prijať, podobne ako skúsený učiteľ prispôsobuje hĺbku svojho poznania, aby ho mohol odovzdať svojim žiakom.
To, že krídla cherubínov boli rozprestreté ochranne nad Archou, poukazuje na skutočnosť, že vzdelávanie malých detí v Tóre zabezpečuje zachovanie a kontinuitu jej odovzdávania z generácie na generáciu.2
2. Tora Or 79d; Rešimot 108; Sichot Kodeš 5741, 2.zväzok, str. 395–397; Likutei Sichot, 26.zväzok, str. 180–182.
TRETIE ČÍTANIE
2 M 25:31–26:14
Následne Boh prikázal ľudu zhotoviť zlatý stôl, určený na uloženie dvanástich chlebov, ktoré sa naň kládli každý šabat. Potom Boh prikázal zhotoviť bohato zdobený, sedemramenný zlatý svietnik.
Ako rozžiariť svet
וְעָשִׂ֥יתָ מְנֹרַ֖ת וגו’ (שמות כה,לא)
Zhotovíš svietnik (2 M 25:31)
Učíme sa, že Mojžiš nepochopil všetky Božie pokyny, ako zhotoviť svietnik, a preto mu Boh ukázal obraz ohnivého svietnika. No ani potom si Mojžiš nedokázal predstaviť jeho presnú podobu, keďže bol príliš zložitý. Boh mu preto povedal, aby jednoducho hodil zlato do ohňa – a svietnik sa zázračne sformuje sám.
Okrem samotnej fyzickej konštrukcie svietnika bolo pre Mojžiša ešte ťažšie pochopiť, ako môže taký hmotný predmet šíriť svetlo Božského vedomia do vonkajšieho sveta. Tým, že mu Boh ukázal ohnivý svietnik, potvrdil jeho pochybnosti. Dal mu najavo, že používať fyzické predmety na šírenie Božského uvedomenia vo svete je skutočne niečo, čo sami nedokážeme. Preto mu prikázal vhodiť zlato do ohňa – a svietnik sa vytvorí sám.
Podobne aj od nás Boh žiada, aby sme všetky svoje materiálne aktivity a vlastníctvo premenili na zdroje Božského svetla. Zároveň však vie, že to nedokážeme vlastnými silami. Žiada od nás len to, aby sme všetko vložili do ohňa svojho srdca – teda aby sme dovolili, aby láska k Nemu prenikala všetkým, čo robíme – a On sa už zázračne postará o zvyšok.3
3. Likutei Sichot, 1.zväzok, str. 174.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
2 M 26:15–30
Boh potom poučil Židov, ako majú zhotoviť samotnú svätyňu. Strecha svätyne mala byť vytvorená z troch vrstiev materiálu: z tkanej opony, z prikrývky z kozej srsti a z prikrývky z baraních koží a z koží ďalšieho, dnes už vyhynutého zvieraťa. Steny mali byť zhotovené zo zvislých dosiek z akáciového dreva.
Svätá bláznivosť
וְעָשִׂ֥יתָ אֶת־הַקְּרָשִׁ֖ים לַמִּשְׁכָּ֑ן עֲצֵ֥י שִׁטִּ֖ים עֹמְדִֽים׃ (שמות כן,טו)
A narobíš dosiek na príbytok zo šittímového dreva, stojatých. (2 M 26:15)
Hebrejské slovo pre „akáciu“ (šita) znamená „ohnutie“. Akáciový strom sa nazýva „ohnutý“ strom, pretože pri raste sa nakláňa do strany namiesto toho, aby rástol priamo nahor. Hebrejské slovo pre „bláznivosť“ (šetut) je príbuznou formou toho istého slova, keďže bláznivosť predstavuje „odklon“ z cesty určenej logikou.
Bláznivosť môže byť svätá alebo nesvätá. Nesvätá bláznivosť je nelogické uvažovanie, ktoré nás vedie k tomu, aby sme konali proti Božej vôli. Svätá „bláznivosť“ je naopak naša ochota ísť nad rámec prísnych požiadaviek Tóry pri napĺňaní nášho Božského poslania alebo pri zdokonaľovaní samých seba.
Alegoricky teda zvislé osadenie „ohnutých“ akáciových dosiek znamená využitie našej schopnosti byť „blázniví“ na sväté účely. Takto môžeme túto často negatívne vnímanú črtu premeniť na pozitívnu silu v našom živote, ktorá nám umožní dosiahnuť takú mieru oddanosti Bohu a zjednotenia s Ním, akú by sme inak nedokázali dosiahnuť.4
4. Sefer HaMa’amarim 5710, str. 114.
PIATE ČÍTANIE
2 M 26:31–37
Vnútro svätyne bolo rozdelené oponou na vonkajšiu miestnosť (označovanú ako „Sväté miesto“) a vnútornú miestnosť (alebo „Svätyňa svätých“).
Prekračovanie intelektu
וְהִבְדִּילָ֤ה הַפָּרֹ֙כֶת֙ לָכֶ֔ם בֵּ֣ין הַקֹּ֔דֶשׁ וּבֵ֖ין קֹ֥דֶשׁ הַקֳּדָשִֽׁים׃ (שמות כו,לג)
A opona vám bude oddeľovať svätyňu od svätyne svätých. (2 M 26:33)
Vonkajšia miestnosť svätyne obsahovala tri predmety: svietnik, stôl s dvanástimi chlebmi (oba sú opísané v tejto časti Tóry) a kadidlový oltár (o ktorom sa hovorí v nasledujúcej časti). Svätyňa svätých naopak obsahovala iba jediný predmet: Archu zmluvy.
Tieto dve miestnosti svätyne predstavujú dve etapy dosahovania Božského vedomia. Vo vonkajšej miestnosti začíname nasmerúvať svoje vedomie k Božskosti tým, že sústreďujeme svoj intelekt na Boha. Preto sa tam nachádzali tri predmety; predstavujú tri zložky intelektu: schopnosť získať vhľad (chochmah), schopnosť pochopiť ( bina) význam tohto vhľadu a schopnosť urobiť to, čo sme pochopili, relevantným pre náš vlastný život ( da’at ).
Keď dosiahneme intelektuálne vedomie Boha, môžeme postúpiť na ďalšiu úroveň – nadrozumové vedomie o Ňom. To je vedomie vnútornej miestnosti a Archy, ktorá sa v nej nachádza. Na tejto úrovni je už nielen náš rozum, ale celá naša bytosť pohltená Božským vedomím.5
5. Reshimot 108.
ŠIESTÉ ČÍTANIE
2 M 27:1–8
Boh potom dal pokyny na zhotovenie oltára určeného na prinášanie obiet. Tento oltár sa nachádzal na nádvorí, mimo samotnej svätyne.
Posväcovanie nášho vnútorného zvieraťa
וְעָשִׂ֥יתָ אֶת־הַמִּזְבֵּ֖חַ וגו‘ (שמות כז,א)
A spravíš [vonkajší] oltár (2 M 27:1)
Vonkajší oltár sa používal na prinášanie troch druhov zvierat: hovädzieho dobytka, oviec a kôz. Zvieracie obety, ktoré prinášame v našich osobných, vnútorných svätyniach, predstavujú rozličné stránky „zvieracej“ časti našej osobnosti. Naše vnútorné „dobytča“ je náš sklon byť útoční a vzdorovití, odporovať usmerneniam Božskej stránky našej osobnosti. Naše vnútorné „ovce“ sú naše sklony prispôsobovať sa, nasledovať dav v honbe za pohodlím, pretože sme príliš slabí presadiť svoju Božskú prirodzenosť. Naše vnútorné „kozy“ predstavujú našu tvrdohlavosť – drzé odmietanie pohnúť sa z našich vopred vytvorených predstáv.
Svoje vnútorné zviera „zabíjame“ tým, že sa zriekame svojho živočíšneho postoja k životu. Jeho „krv kropíme“ a jeho „tuk kladieme“ na oltár tak, že presmerujeme svoje nadšenie (horúcu krv) a svoj zmysel pre pôžitok (tuk) k Božskosti. Svoje vnútorné zviera „spaľujeme“ na oltári tým, že dovolíme Božskej stránke našej osobnosti, aby pohltila naše živočíšne pudy.
Skutočnosť, že obetný oltár bol umiestnený mimo svätyne, na nádvorí, nás učí, že zušľachtenie zvieracej stránky našej osobnosti je predpokladom vstupu do sféry svätosti a Božského vedomia, ktoré predstavuje samotná svätyňa.6
5. Reshimot 108.
SIEDME ČÍTANIE
2 M 27:9–19
Boh potom dal pokyny na ohraničenie nádvoria sieťovanými závesmi, ktoré boli zavesené na drevených stĺpoch obložených meďou. Závesy boli upevnené k zemi pomocou medených kolov.
Infusing Divinity
לְכֹל֙ כְּלֵ֣י הַמִּשְׁכָּ֔ן בְּכֹ֖ל עֲבֹדָת֑וֹ וְכׇל־יְתֵדֹתָ֛יו וְכׇל־יִתְדֹ֥ת הֶחָצֵ֖ר נְחֹֽשֶׁת׃ (שמות כז,יט)
Všetky nádoby príbytku ku všetkej jeho službe i všetky jeho kolíky ako aj všetky kolíky dvora budú z medi. (2 M 27:19)
Koly boli zatlčené do zeme, čo naznačuje, že svätosť svätyne skutočne prenikala až do pôdy. Tým, že bola svätyňa postavená na púšti – a tým, že aj my „budujeme“ svoje osobné, vnútorné svätyne – vnášame Božskosť dokonca aj do miest, ktoré sa podobne ako zem zdajú byť neživé a bez života.7
7. Likutei Sichot, 6.zväzok, str. 166–168.