Mišpatim
Zákony
2 M 21:1 – 24:18
Po tom, čo Boh odovzdal Tóru židovskému ľudu, povedal Mojžišovi, aby znovu vystúpil na horu Sinaj – tentoraz na 40 dní – aby ho naučil podrobnosti zákonov Tóry. Šiesty oddiel knihy Exodus je prevažne výberom zákonov (v hebrejčine Mišpatim), ktoré Boh učil Mojžiša, keď bol na hore Sinaj.
PRVÉ ČÍTANIE
2 M 21:1–19
Boh uviedol svoje vysvetlenie zákonov tým, že povedal, že židovský ľud je povinný zriadiť systém súdov, aby posudzoval všetky prípady trestného, občianskeho a rituálneho práva. Potom Boh vysvetlil zákony týkajúce sa služobníkov, manželských povinností, vraždy, úcty k rodičom, únosu a odškodnenie za zranenia.
Telesní a duchovní lekári
רַ֥ק שִׁבְתּ֛וֹ יִתֵּ֖ן וְרַפֹּ֥א יְרַפֵּֽא׃ (שמות כא,יט)
[Ak niekto zraní iného človeka, ten, kto zranenie spôsobil,] musí zaplatiť za úplné uzdravenie [zraneného]. (2 M 21:19)
Kedykoľvek sme chorí, Boh od nás vyžaduje, aby sme vyhľadali pomoc kvalifikovaných lekárov a riadili sa všetkými ich pokynmi. Rovnako tak Boh splnomocnil lekárov, aby uzdravovali chorých. No zatiaľ čo lekári sú len povzbudzovaní liečiť každého, kto je chorý, sú povinní pokúsiť sa zachrániť niečí život, keď je ohrozený.
Tak ako existujú telesné choroby ohrozujúce život aj neohrozujúce život, je to aj s duchovnými „chorobami“. Duchovne je človek v „smrteľnom nebezpečenstve“ vtedy, keď jeho stav začne ovplyvňovať jeho schopnosť alebo túžbu plniť prikázania Tóry, pretože práve prostredníctvom ich plnenia do nás prúdi duchovná životná sila.
Pravidlá, ktoré sa vzťahujú na telesného lekára, platia aj pre duchovného „lekára“ – teda pre každého, kto je schopný pomôcť človeku, ktorý je duchovne „chorý“. Keď niekto trpí menšou duchovnou „neduhou“, sme povzbudzovaní ponúknuť duchovnú pomoc. No keď je niekto v duchovnom „smrteľnom nebezpečenstve“ – teda keď je ohrozené jeho plnenie Božích prikázaní – sme povinní poskytnúť pomoc a nedovoliť, aby nám v tom bránili akékoľvek iné ohľady.1
1. Likutei Sichot, 2.zväzok, str. 529–530.
DRUHÉ ČÍTANIE
2 M 21:20–22:3
Boh tiež učil Mojžiša zákony týkajúce sa škôd spôsobených zvieratami alebo majetkom človeka, vrátane jamy, ktorú niekto vykope na verejnom priestranstve.
Opatrnosť pri prijímaní, opatrnosť pri dávaní
וְכִֽי־יִפְתַּ֨ח אִ֜ישׁ בּ֗וֹר א֠וֹ כִּֽי־יִכְרֶ֥ה אִ֛ישׁ בֹּ֖ר… וְנָֽפַל־שָׁ֥מָּה שּׁ֖וֹר א֥וֹ חֲמֽוֹר בַּ֤עַל הַבּוֹר֙ יְשַׁלֵּ֔ם וגו‘ (שמות כא,לג.לד)
Ak niekto odkryje alebo vykope jamu… a spadne do nej vôl alebo osol, ten, kto je za jamu zodpovedný, musí zaplatiť [za škodu]. (2 M 21:33–34)
Rovnaký zákon, ktorý sa vzťahuje na jamu (teda prekážku v zemi), sa vzťahuje aj na vyvýšenú zábranu alebo inú prekážku (teda prekážku vyčnievajúcu nad povrch).
Z duchovného hľadiska jama predstavuje našu schopnosť prijímať a vyvýšenina predstavuje našu schopnosť dávať. Správne používané môžu byť tieto schopnosti prínosné; bez náležitej kontroly však môžu spôsobiť škodu. Ak dávame a prijímame bez rozvahy – bez ohľadu na to, čo alebo koľko dávame či prijímame, komu dávame alebo od koho prijímame – staneme sa nebezpečenstvom pre spoločnosť. No ak sa rozhodneme prijímať iba pozitívne vplyvy a šíriť okolo seba iba dobro, staneme sa zdrojom požehnania pre všetkých okolo nás.2
2. Hitva’aduyot 5747, 1.zväzok, str. 488–489.
TRETIE ČÍTANIE
2 M 22:4–26
Boh potom pokračoval zákonmi upravujúcimi prípady krádeže, zodpovednosť dlžníkov, správcov a nájomcov, zvádzanie, čarodejníctvo, smilstvo so zvieraťom, modloslužbu, vykorisťovanie a pôžičky.
Náprava predchádzajúcich vtelení
אִם־כֶּ֣סֶף ׀ תַּלְוֶ֣ה אֶת־עַמִּ֗י אֶת־הֶֽעָנִי֙ עִמָּ֔ךְ לֹא־תִהְיֶ֥ה ל֖וֹ כְּנֹשֶׁ֑ה לֹֽא־תְשִׂימ֥וּן עָלָ֖יו נֶֽשֶׁךְ׃ (שמות כב,כד)
Keď požičiavaš peniaze, [požičiavaj najprv] môjmu ľudu, chudobnému vo svojom okolí. Nesmieš sa k nemu správať ako veriteľ. Nesmieš od neho požadovať úrok. (2 M 22:24)
Prikázanie požičiavať peniaze platí aj vtedy, keď dlžník vlastní majetok, ktorý by teoreticky mohol predať. Prikázanie požičiavať peniaze, na rozdiel od prikázania dávať almužnu, je teda určené nielen na pomoc chudobným, ale aj bohatým.
Ak sa niekedy zdráhame požičať peniaze človeku, ktorý nie je chudobný, mali by sme zvážiť možnosť, že v predchádzajúcom živote mohli byť naše úlohy obrátené: možno sme to boli my, ktorí sme boli príjemcami pôžičky alebo inej formy pomoci od človeka, ktorý teraz žiada o pôžičku nás. Toto je naša príležitosť odplatiť jeho dobrý skutok.3
3. Sichot Kodesh 5713, str. 191.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
2 M 22:27–23:5
Boh pokračoval zákonmi o úcte k autorite, o daroch pre kmeň Lévi, o pravdivosti pri výkone spravodlivosti a o správaní voči nepriateľom.
Pomáhať telu, aby pomáhalo duši
כִּֽי־תִרְאֶ֞ה חֲמ֣וֹר שֹׂנַאֲךָ֗ רֹבֵץ֙ תַּ֣חַת מַשָּׂא֔וֹ וְחָדַלְתָּ֖ מֵעֲזֹ֣ב ל֑וֹ עָזֹ֥ב תַּעֲזֹ֖ב עִמּֽוֹ׃ (שמות כג,ה)
Keď uvidíš osla svojho nepriateľa, ako kľačí pod svojím nákladom, zdržíš sa, aby si mu nepomohol? Naozaj mu pomôžeš s ním. (2 M 23:5)
Boh nám dal Tóru a jej prikázania na úžitok nášho tela aj našej duše. Keďže však telo (naše ťažné zviera, čiže „osol“) prirodzene hľadá vlastné pohodlie, je pravdepodobné, že bude považovať štúdium Božej Tóry a plnenie Jeho prikázaní za bremeno. Môže sa vzbúriť („kľačať“), čím sa postaví do pozície „nepriateľa“ duše. Pretože pre väčšinu z nás je hlas tela hlasnejší než hlas duše, je pravdepodobné, že budeme spočiatku vnímať Tóru ako ťaživé bremeno.
To však znamená iba to, že sme Tóru ešte neintegrovali do svojho života. Rabín Jisrael Baal Šem Tov, zakladateľ chasidizmu, učil, že telo nemáme znevažovať pre jeho prirodzený postoj. Naopak, máme s ním spolupracovať, posilňovať jeho zdravie a zároveň ho „vychovávať“, aby pochopilo, že prijatie pokynov Tóry je v jeho vlastnom najlepšom záujme. Keď si uvedomíme, že Božia Tóra a Jeho prikázania sú najpravdivejším zdrojom života, naše telo ich bude vnímať ako dar a s nadšením sa pridá k duši pri ich plnení.4
4. Hitva’aduyot 5710, str. 111–112.
PIATE ČÍTANIE
2 M 23:6–19
Boh pokračoval zákonmi o sobotnom roku, o ročnom cykle sviatkov a o nemiešaní mlieka a mäsa.
Hriech krutosti
לֹֽא־תְבַשֵּׁ֥ל גְּדִ֖י בַּחֲלֵ֥ב אִמּֽוֹ׃ (שמות כג,יט)
Nebudeš jesť mladé zviera uvarené v mlieku jeho matky. (2 M 23:19)
Varenie mladého zvieraťa v mlieku jeho matky je vrcholným prejavom krutosti. Tóra nám preto nezakazuje iba variť mladé zviera v mlieku jeho matky, ale aj variť akékoľvek zviera v mlieku iného zvieraťa, takúto zmes jesť alebo z nej dokonca mať akýkoľvek iný úžitok.
Tu vidíme, do akých krajností ide Tóra pri zákaze krutosti voči zvieratám. Opatrenia, ktoré Tóra prijíma, aby nás vzdialila od spôsobovania utrpenia zvieraťu, ukazujú, akú veľkú pozornosť musíme venovať tomu, aby sme nespôsobovali utrpenie blížnemu.5
5. Likutei Sichot, 6.zväzok, str. 151.
ŠIESTE ČÍTANIE
2 M 23:20–25
Boh pokračoval zákonmi o dobytí krajiny Izraela a o odstránení modlárstva.
Nadprirodzený život
וַעֲבַדְתֶּ֗ם אֵ֚ת יְהֹוָ֣ה אֱלֹֽהֵיכֶ֔ם וגו‘ (שמות כג,כה)
[Namiesto služby modlám] musíte slúžiť Hospodinovi, svojmu Bohu.“ (2 M 23:25)
Boh ustanovil prírodné zákony, keď stvoril svet; niekedy koná v rámci tých zákonov, a inokedy ich prekonáva. Dve Božie mená použité v tomto verši poukazujú na tieto dva spôsoby, akými sa Boh vzťahuje k prírodným zákonom. Prvé meno „Hašem“ sa vzťahuje na Neho vtedy, keď neberie do úvahy obmedzenia prírody; druhé meno „Elohim“ sa vzťahuje na Neho vtedy, keď pôsobí v rámci prírodných zákonov.
V tomto verši nám teda Boh hovorí, aby sme sa duchovne zdokonaľovali („slúžili“), až kým sa pre nás nadprirodzené nestane prirodzeným, našou „druhou prirodzenosťou“. Keď vystúpime na túto úroveň vedomia, budeme sa na všetko v živote pozerať z Božej perspektívy a uvidíme všetko, čo sa deje, ako súčasť Jeho všeobsiahlej prozreteľnosti.6
6. Torah Or 78d–79a.
SIEDME ČÍTANIE
2 M 23:26–24:18
Po ukončení rozprávania o tom, ako Boh učil Mojžiša zákony Tóry na vrchu Sinaj, sa text vracia k opisu darovania Tóry. Tentoraz sa sústreďuje na zmluvu, ktorú Boh uzavrel so židovským ľudom tým, že im dal Tóru. Deň pred darovaním Tóry Mojžiš oznámil ľudu, že prijatie Tóry bude zahŕňať nielen jej štúdium, ale aj plnenie Božích prikázaní.
Bezpodmienečný záväzok
וַיֹּ֣אמְר֔וּ כֹּ֛ל אֲשֶׁר־דִּבֶּ֥ר יְהֹוָ֖ה נַעֲשֶׂ֥ה וְנִשְׁמָֽע׃ (שמות כד,ז)
[Ľud] odpovedal: "Urobíme a budeme počúvať [učiť sa] všetko, čo Hospodin povedal." (2 M 24:7)
Tým, že židovský ľud povedal „urobíme“ ešte pred „budeme počúvať“, vyhlásil, že je pripravený plniť Božiu vôľu bezpodmienečne: prijíma Jeho prikázania ešte skôr, než vie, aké sú. Práve na základe tohto záväzku nám Boh aj dnes „dáva Tóru“ – teda zjavuje nám seba i svoju vôľu, keď Tóru študujeme a plníme jej prikázania.
Bežné uvažovanie môže považovať za nerozumné zaviazať sa k zmluve ešte predtým, než sú vyslovené jej podmienky. A skutočne, s Bohom sa môžeme spojiť tak, ako sa zjavuje v stvorení, aj bez toho, aby sme sa najprv zaviazali robiť všetko, čo chce. No jediný spôsob, ako sa môžeme spojiť so samotným Bohom – teda s Ním takým, aký je nad stvorením a nad rozumom – je, že aj my prekročíme hranice rozumu. Preto aj dnes, rovnako ako v čase darovania Tóry, sa s Bohom samotným spájame tak, že sa bezpodmienečne oddávame Jeho Tóre.7
7. Likutei Sichot, 23.zväzok, str. 92 a nasl; Sichot Kodeš 5739, 3.zväzok, str. 295–297; Igrot Kodeš, 7.zväzok, str. 28; Hitva’aduyot 5748, 3.zväzok str. 234–235; Sichot Kodeš 5741, 4.zväzok, str. 31.