Tecave

Kňazi

2 M 27:20–30:10

Ôsmý oddiel 2.mojžisovej knihy sa začína tým, že Boh hovorí Mojžišovi, aby prikázal (v hebrejčine Tetzaveh) židovskému ľudu zabezpečiť olivový olej, ktorý sa bude používať na napájanie lámp svietnika v Stánku stretnutia. Boh potom opísal osobitné rúcha, ktoré majú kňazi – Mojžišov brat Áron a jeho súčasní i budúci potomkovia – nosiť vždy, keď vykonávajú službu v Stánku. Áronovi synovia sa stali prvými „bežnými“ kňazmi, ktorí slúžili v odeve pozostávajúcom zo štyroch častí; Áron sa stal prvým veľkňazom, ktorý nosil osemčastný odev a boli mu zverené povinnosti a výsady presahujúce tie, ktoré mali bežní kňazi. Po opise kňazských rúch Boh prikázal Mojžišovi, aby vykonal týždňový obrad, ktorým uvedie svojho brata a synovcov do ich kňazského úradu. Nasleduje opis oltára na kadidlo, ktorý bol umiestnený vo vonkajšej časti svätyne, blízko svietnika a stola dvanástich chlebov. 

PRVÉ ČÍTANIE

2 M 27:20–28:12

Boh naučil Mojžiša postup, ako zapaľovať lampy svietnika. Potom začal opisovať, ako zhotoviť osobitné rúcha kňazov.

Kňaz v nás

וְאַתָּ֡ה הַקְרֵ֣ב אֵלֶ֩יךָ֩ אֶת־אַהֲרֹ֨ן אָחִ֜יךָ וְאֶת־בָּנָ֣יו אִתּ֗וֹ… לְכַהֲנוֹ־לִ֑י וגו‘ (שמות כח,א)

[Boh povedal Mojžišovi:] „Priveď k sebe svojho brata Árona spolu s jeho synmi, aby mi slúžili [ako kňazi].“ (2 M 28,1)

Zdalo by sa, že všetci by sme mali túžiť byť kňazmi, zasvätenými Bohu a úplne preniknutými Božským vedomím. Je to naozaj ušľachtilý ideál, no keby sa uviedol do praxe, podkopal by samotný zmysel stvorenia. Boh nás nestvoril preto, aby sme boli anjelmi, ale ľuďmi, ktorí žijú v bežnom svete. Len tak môžeme svet povzniesť, zušľachtiť ho a naplniť Božským vedomím.

     Na druhej strane, aby sme mohli svet povzniesť, musíme si zachovať obraz úplne Božského spôsobu života, ku ktorému ho chceme pozdvihnúť. Preto mala vybraná menšina ľudí tento ideál uskutočňovať v praxi — boli to kňazi. Podobne aj my musíme zasvätiť časť svojej osobnosti výlučne službe Bohu. Vytvorením („ustanovením“) tohto „vnútorného kňaza“ sa potom môžeme vzťahovať k svetu tak, ako sa patrí, a viesť ho k jeho Božskému naplneniu. Takto napĺňame Boží prísľub, ktorý nám dal pri darovaní Tóry: „Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom.“1

1. 2 M 19:6. Na základe Sefer HaSichot 5752, 2.zväzok, str. 410 a nasl. 

DRUHÉ ČÍTANIE

 

2 M 28:13–30

Efód bol odev podobný zástere, uviazaný okolo pása, s dvoma popruhmi, ktoré viedli zozadu od pása nahor cez plecia. Na hornom konci každého z týchto popruhov bol pripevnený drahokam; na jednom boli vyryté mená šiestich z dvanástich kmeňov a na druhom mená zvyšných šiestich. Náprsník bol štvorcový kus látky, na ktorý bolo upevnených dvanásť rôznych drahokamov; na každom z nich bolo vyryté meno jedného z dvanástich kmeňov. Náprsník bol k efódu pripevnený hore aj dole vlnenými šnúrami.

Vznešené a všedné

וְלֹֽא־יִזַּ֣ח הַחֹ֔שֶׁן מֵעַ֖ל הָאֵפֽוֹד׃ (שמות כח,כח)

Boh povedal Mojžišovi,] „Náprsník sa nesmie oddeliť od efódu.“ (2 M 28:28)

Efód visel veľkňaz na chrbte a siahal mu až k pätám, zatiaľ čo náprsník spočíval vpredu, oproti jeho srdcu. „Chrbát“ predstavuje to, čo je vonkajšie a všedné – stránky života, ktoré môžu byť síce potrebné, no nie sú stredobodom nášho záujmu. Naopak, „predok“ označuje vnútorné a vznešené – skutočné ťažisko nášho záujmu – tak ako naša tvár, ktorá vyjadruje naše vnútorné myšlienky a pocity, sa nachádza na prednej strane tela.

     Skutočnosť, že náprsník sa nesmel oddeliť od efódu, teda znamená, že veľkňaz nesmel mať žiadnu priepasť medzi vznešeným a všedným, medzi podstatnými a vonkajšími stránkami svojho života. To, čo je pravdivé v našich idealistických a inšpirovaných srdciach, sa musí prejaviť aj v našich „pätách“, teda v každodenných a rutinných aspektoch nášho života.2

2. Sefer HaSichot 5748, 1.zväzok, str. 314.

TRETIE ČÍTANIE

2 M 28:31–43

Veľkňazovo rúcho siahajúce až po členky sa nosilo pod efódom a náprsníkom. Spodný lem tohto rúcha bol po celom obvode ozdobený malými zlatými zvončekmi a vlnenými granátovými jablkami.

Nevyhnutnosť židovskej jednoty

הָיָ֥ה עַֽל־אַהֲרֹ֖ן לְשָׁרֵ֑ת וגו‘  (שמות כח,לה)

[Boh povedal Mojžišovi:] „[Rúcho] musí nosiť Áron, aby mohol slúžiť [ako veľkňaz].“            (2 M 28:35)

Jednota židovského ľudu sa odrážala v troch hlavných odevoch veľkňaza: Mená kmeňov vyryté na náprsníku, ktorý spočíval na veľkňazovom srdci, predstavovali spravodlivých medzi nami. Mená kmeňov vyryté na kameňoch efódu, ktorý pokrýval najmä veľkňazov chrbát, predstavovali tých Židov, ktorí ešte zápasia so svojimi zlými sklonmi. Zvončeky a granátové jablká na rúchu predstavovali tých Židov, ktorí sú ešte pod vplyvom svojich zlých sklonov; napriek svojmu nízkemu duchovnému stavu sú títo Židia „plní dobrých skutkov tak, ako je granátové jablko plné semien“.3 Všetci títo Židia museli byť zastúpení, keď veľkňaz vstupoval do svätyne, pretože sa mal dovolávať zásluh, ktoré sú spoločné celému jeho ľudu.

     Podobne, keď vidíme ľudí, ktorí potrebujú duchovné povzbudenie, musíme im najprv pomôcť uvedomiť si ich vrodenú hodnotu: že vlastnia dušu, ktorá je skutočne súčasťou Boha. Tým, že ich privítame späť k židovskému životu a praxi, pomáhame im znovu sa spojiť so svojím pravým ja. Potom im môžeme pomôcť zbaviť sa zvyšnej negativity v ich živote a rozvíjať skutky svetla a dobra.4

 

3. Berachot 57a.

4. Likutei Sichot, 21.zväzok, str. 184–189.

ŠTVRTÉ ČÍTANIE

2 M 29:1–18

Veľkňaz nosil aj zlatú čelenku na čele; spodný odev (tunikou), ktorý mal pod rúchom; pás, ktorým si rúcho prepásal; a turban. Bežní kňazi nosili tuniky, pásy a pokrývky hlavy. Veľkňaz aj bežní kňazi mali pod ostatnými časťami svojho odevu nohavice siahajúce po kolená. Ako súčasť obradov, ktorými mali byť kňazi uvedení do svojho úradu, musel Mojžiš pomazať Árona a jeho synov, ako aj niektoré obetné dary, olivovým olejom zmiešaným s koreninami podľa presného predpisu.

Svätý vs. svetský rozum

 

לָקַחְתָּ אֶת שֶׁמֶן הַמִּשְׁחָה וְיָצַקְתָּ עַל רֹאשׁוֹ וגו׳: (שמות כט, ז)

[Boh povedal Mojžišovi:] „Vezmi pomazávací olej a vylej ho na [Áronovu] hlavu.“ (2 M 29,7)

Olej sa rozotieral v tvare gréckeho písmena lambda (Λ), ktoré je uhlovou podobou hebrejského písmena kaf (כ), začiatočného písmena slova „kňaz“ – kohen.

     Zatiaľ čo Gréci považovali ľudský rozum za najvyššiu mieru pravdy, judaizmus tvrdí, že zdrojom pravdy je Boží nadľudský rozum. Tieto dva pohľady na svet sú niekedy v rozpore, pretože požiadavky Tóry občas presahujú ľudské chápanie. Aj preto nasledovníci gréckej filozofie bojovali proti Židom a Tóre v zápase, ktorý vyústil do zázraku Chanuky. Mohlo by sa teda zdať nevhodné zavádzať grécky symbol do obradov uvedenia do služby vo Svätyni, duchovnom centre judaizmu.

     Dôvodom však je, že Boží rozum, ako sa prejavuje v Tóre, má posvätiť ľudský rozum. Práve preto sa pri obradoch začatia služby vo Svätyni použila konkrétne grécka podoba písmena kaf.5

5. Likutei Sichot, 26.zväzok, str. 246–247.

PIATE ČÍTANIE

2 M 29:19–37

Okrem uvedenia kňazov do úradu Boh prikázal Mojžišovi, aby uviedol do služby aj oltár – tým, že ho pomaže a prinesie na ňom určené obety. Prejavom svätosti oltára je skutočnosť, že keď je naň niečo položené, musí to tam zostať a byť spálené, aj keby sa to medzitým stalo nespôsobilým na obetu.

Sila svätosti

שִׁבְעַ֣ת יָמִ֗ים תְּכַפֵּר֙ עַל־הַמִּזְבֵּ֔חַ וְקִדַּשְׁתָּ֖ אֹת֑וֹ וְהָיָ֤ה הַמִּזְבֵּ֙חַ֙ קֹ֣דֶשׁ קׇֽדָשִׁ֔ים כׇּל־הַנֹּגֵ֥עַ בַּמִּזְבֵּ֖חַ יִקְדָּֽשׁ׃ (שמות כט,לז)

Sedem dní budeš konať zmierenie za oltár a posvätíš ho, a oltár bude svätosvätý; všetko, čokoľvek sa dotkne oltára, bude sväté. (2 M 29,37)

V duchovnom zmysle sa tento princíp vzťahuje na každého z nás v našom vzťahu k svätosti. Aj keby sme sa svätosti iba „dotkli“ – bez toho, aby náš vzťah prekročil vonkajší kontakt – staneme sa svätými. Keď raz prežijeme duchovnú skúsenosť, navždy nás to zmení. Môžeme sa ju pokúšať zabudnúť, ignorovať alebo pred ňou utekať, no náš dotyk s Božskou sférou nám už nikdy nedovolí úplne sa ponoriť do všedného života, či už v honbe za prázdnymi rozptýleniami, alebo v snahe zlepšovať svet čisto svetskými prostriedkami.

     Je síce pravda, že pravidlo, podľa ktorého sa všetko, čo sa dotkne oltára, posvätí, sa vzťahuje iba na to, čo je už samo o sebe hodné byť na oltár prinesené. V duchovnom zmysle však do tejto kategórie patrí každý z nás, pretože každý Žid má vnútornú svätosť; skutočnou túžbou každého Žida je konať to, čo Boh prikazuje.6

6. Hitva’aduyot 5747, 2,zväzok, str. 557–559.

ŠIESTE ČÍTANIE

2 M 29:38–46

Boh uzavrel opis obradov uvedenia do služby tým, že nazval Svätyňu „Stánkom stretnutia“. Tento názov naznačuje, že Svätyňa bude miestom, kde sa Boh bude „stretávať“ s Mojžišom, aby s ním hovoril, a miestom, kde sa Boh bude „stretávať“ so židovským ľudom vždy, keď sa tam zhromaždia k modlitbe alebo aby počúvali, čo Boh povedal Mojžišovi.

Odmeny

וְיָדְע֗וּ כִּ֣י אֲנִ֤י ה‘ אֱלֹ֣קיהֶ֔ם אֲשֶׁ֨ר הוֹצֵ֧אתִי אֹתָ֛ם מֵאֶ֥רֶץ מִצְרַ֖יִם לְשׇׁכְנִ֣י בְתוֹכָ֑ם וגו‘ (שמות כט,מו)
 

[Boh povedal Mojžišovi, „Židovský ľud] spozná, že ja som Boh, ich Boh, ktorý ich vyviedol z Egypta, aby som prebýval medzi nimi.“ (2 M 29,46)

Sú takí, ktorí sa sťažujú: „Cesta Tóry nás znevýhodňuje. Musíme zachovávať šabat a sviatky, no v podnikaní súťažíme s ľuďmi, ktorí to nerobia. Pred odchodom do práce sa musíme modliť a študovať Tóru. Uprostred pracovného dňa sa musíme znova zastaviť a modliť. Keď sa večer konečne vrátime domov, čaká nás ešte jedna modlitba. V práci si musíme dávať pozor, aby sme sa vyhýbali nečestnosti alebo nezákonným praktikám. Za mnohých okolností dokonca nesmieme konkurovať cudziemu podnikaniu. Ako môžeme za takýchto podmienok prežiť?“

     Boh odpovedá: „Ja som vás vyviedol z Egypta. Dovtedy sa ani jednému otrokovi nepodarilo z Egypta uniknúť. A predsa som vás — milióny — vyviedol a obdaril veľkým bohatstvom. Vidíte teda, že nie som viazaný zákonmi prírody. Ak budete plniť moje prikázania, odmením vás nadprirodzeným spôsobom a zabezpečím vám hojnosť všetkého, čo potrebujete.“7

7. Likutei Sichot, 2.zväzok, str. 325.

SIEDME ČÍTANIE

2 M 30:1–10

Po ukončení pokynov na uvedenie kňazov do služby prostredníctvom ich osobitných odevov a obradov Boh poučil Mojžiša, ako zhotoviť kadidlový oltár. Tento oltár bol umiestnený vo vonkajšej časti Svätyne.

Vnútorný život

וְעָשִׂ֥יתָ מִזְבֵּ֖חַ מִקְטַ֣ר קְטֹ֑רֶת עֲצֵ֥י שִׁטִּ֖ים תַּעֲשֶׂ֥ה אֹתֽוֹ׃ (שמות ל,א)

Zhotov oltár na pálenie kadidla; zhotov ho z akáciového dreva. (2 M 30,1)

Jedným z dôvodov, prečo je pasáž o vnútornom oltári umiestnená na samom konci všetkých opisov týkajúcich sa Svätyne a všetkého, čo sa v nej nachádzalo, je naznačiť, že vnútorný oltár má jedinečné postavenie, presahujúce všetky ostatné zariadenia Svätyne.

     To, čo odlišovalo vnútorný oltár, bolo, že každý iný obrad vykonávaný v Svätyni mal divákov. Keď sa však na vnútornom oltári pálilo kadidlo, nikto tam nebol prítomný – iba kňaz, ktorý ho pálil, a sám Boh. Okrem toho sa učíme, že práve táto súkromná služba spôsobovala, že Božia prítomnosť bola v Svätyni najviac citeľná.

     Toto poučenie z kadidla je veľmi aktuálne aj v našom modernom – a hlučnom – svete. Najvyššou formou svätého života, najmä v oblasti láskavosti a dobročinnosti, je konať vtedy, keď nikto nie je prítomný – keď prejavujeme štedrosť bez publicity, jednoducho preto, že je to správne.8

8. Likutei Sichot, 1.zväzok, str. 171–172.