Vaejra

Prvých sedem rán 

2 M 6:2–9:35

V druhom oddiele 2. Mojžišovej knihy Boh začína proces, ktorý povedie k vykúpeniu Židov z egyptského otroctva. Najprv Mojžišovi oznamuje, že je kľúčové, aby on aj židovský národ preukázali rovnakú vieru v Boha, akú mali praotcovia, keď sa im zjavil (po hebrejsky Va’eira). Po ďalších prípravách potom Boh začína trestať Egypťanov ranami.

PRVÉ ČÍTANIE

2 M 6:2–13

Na konci predchádzajúceho oddielu bol Mojžiš znepokojený zdanlivým rozporom medzi jeho vierou v Božiu dobrotu a zdanlivým Božím zlým zaobchádzaním so židovským národom. Boh preto Mojžišovi povedal: „Musíš sa učiť od praotcov a pramatiek. Verili vo mňa bezvýhradne, aj keď som im dal prisľúbenia, ktoré som počas ich života nenaplnil.“

„Videnie" B-ha

וַיְדַבֵּ֥ר אֱלֹהִ֖ים אֶל־מֹשֶׁ֑ה וַיֹּ֥אמֶר אֵלָ֖יו אֲנִ֥י יְהֹוָֽה׃ וָאֵרָ֗א אֶל־אַבְרָהָ֛ם אֶל־יִצְחָ֥ק וְאֶֽל־יַעֲקֹ֖ב וגו‘  (שמות ו, ב-ג)

Boh prehovoril k Mojžišovi a povedal mu: „Ja som Boh. Zjavil som sa Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi.“ (2. Mojžišova 6, 2–3)

Keď sa nám zdá, že niečo v spôsobe, akým Boh riadi svet, nie je v poriadku, Boh chce, aby sme sa Ho pýtali. Zároveň však musíme naďalej absolútne veriť v Božiu skutočnosť a dobrotu.

     Odkiaľ môžeme čerpať silu veriť v Boha tak úplne, že Ho akoby „vidíme“ aj v najtemnejších chvíľach exilu? Boh na túto otázku odpovedá slovami: „Zjavil som sa Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi.“ Praotcovia a pramatky mali túto neotrasiteľnú vieru a my ju od nich dedíme. Ak túto vieru pestujeme a vyživujeme, aj my budeme „vidieť“ Boha, aj keď Jeho dobrota nie je na prvý pohľad zrejmá.

     Táto viera nám umožňuje prežívať posledné chvíle nášho exilu s túžbou po jeho konci – a zároveň ho aj požadovať! – a pritom čo najlepšie využiť zostávajúce okamihy exilu. V tejto zásluhe urýchlime mesiášske vykúpenie.1

1. Hitva’aduyot 5743, 2.zväzok, str. 823–830. 

DRUHÉ ČÍTANIE

2 M 6:14–28

Tóra potom podáva prehľad rodokmeňa Mojžiša a Árona, keďže ich pôvod bol dôležitým faktorom, ktorý prispel k tomu, že ich židovský národ prijal ako svojich vodcov.

Mojžiš a Áron

ה֥וּא אַהֲרֹ֖ן וּמֹשֶׁ֑ה אֲשֶׁ֨ר אָמַ֤ר יְהֹוָה֙ לָהֶ֔ם הוֹצִ֜יאוּ אֶת־בְּנֵ֧י יִשְׂרָאֵ֛ל מֵאֶ֥רֶץ מִצְרַ֖יִם עַל־צִבְאֹתָֽם׃  (שמות ו, כו)


To sú tí istí Áron a Mojžiš, ktorým Boh povedal: „Vyveďte synov Izraela z Egypta podľa ich kmeňov.“ (2 M 6:26)

Mojžiš bol sprostredkovateľom Tóry, ktorú prijal od Boha. „Mojžišovský“ rozmer nášho života preto predstavuje štúdium Božej Tóry a plnenie Jeho prikázaní. Áron bol prvým veľkňazom. „Áronovský“ rozmer nášho života preto predstavuje modlitbu, pretože modlitba vystupuje k Bohu podobne, ako kedysi vystupovali obety prinášané kňazmi.

     Tóra niekedy uvádza Mojžiša pred Áronom a inokedy Árona pred Mojžišom. Učí nás to, že niekedy potrebujeme najprv študovať Tóru alebo splniť nejaké prikázanie, a až potom sa dokážeme správne vzťahovať k Bohu v modlitbe. Inokedy sa zas potrebujeme najprv spojiť s Bohom prostredníctvom modlitby, ešte pred štúdiom Tóry alebo plnením jej prikázaní, aby sme mohli študovať či konať s nezištnou oddanosťou Bohu.2

2. Likutei Torah 3:88c.

TRETIE ČÍTANIE

2 M 6:29–7:7

Boh potom dal Mojžišovi a Áronovi konkrétne pokyny, ako majú hovoriť s faraónom.

Ako hovoriť s faraónom

וַיֹּ֤אמֶר יְהֹוָה֙ אֶל־מֹשֶׁ֔ה רְאֵ֛ה נְתַתִּ֥יךָ אֱלֹהִ֖ים לְפַרְעֹ֑ה וְאַהֲרֹ֥ן אָחִ֖יךָ יִהְיֶ֥ה נְבִיאֶֽךָ׃ (שמות ז,א)

Boh povedal Mojžišovi: „Hľa, urobil som ťa pánom nad faraónom. Tvoj brat Áron bude tvojím hovorcom.“ (2 M 7:1)

Cieľom Mojžišových úctivých, no zároveň dôrazných prejavov voči faraónovi bolo zlomiť sily zla práve vtedy, keď bola ich moc najsilnejšia.

     Podobne aj v našich životoch nastávajú chvíle, keď sa zdá, že naši vnútorní „faraóni“, teda naše živočíšne pudy, majú navrch. V takých okamihoch je najlepším spôsobom, ako tieto pudy prekonať, prebudiť v sebe vnútorného „Mojžiša“ a postaviť sa im s razanciou — hnevať sa na ne, zahanbiť ich a ponížiť.

     To isté platí aj pre naše poslanie čeliť negativite vo svete ako celku. Samozrejme, Božie posolstvo musíme vždy odovzdávať príjemným a pokojom naplneným spôsobom, tak ako Boh prikázal Mojžišovi hovoriť s faraónom s úctou. Zároveň však musíme k našim „faraónom“ pristupovať nebojácne a rozhodne. Ak zostaneme verní Božiemu posolstvu, dokážeme zlomiť moc temnoty a pomôcť priniesť svetu Božie vykupiteľské svetlo.3

3. Likutei Sichot, 16.zväzok, str. 74–76.

ŠTVRTÉ ČÍTANIE

2 M 7:8–8:6

Ako im Boh prikázal, Mojžiš a Áron predstúpili pred faraóna a jeho dvor a žiadali, aby prepustil Židov z otroctva. Faraón si vyžiadal dôkaz, že sú skutočne poslaní Bohom. Mojžiš potom, ako mu Boh prikázal, povedal Áronovi, aby hodil svoju palicu na zem, a tá sa premenila na hada. Faraóna však tento zázrak neohromil, pretože jeho čarodejníci dokázali urobiť to isté. Preto Boh prikázal Mojžišovi premeniť vodu rieky Níl na krv ako prvú z desiatich rán.

Vrelosť a nadšenie

הִנֵּ֨ה אָנֹכִ֜י מַכֶּ֣ה ׀ בַּמַּטֶּ֣ה אֲשֶׁר־בְּיָדִ֗י עַל־הַמַּ֛יִם אֲשֶׁ֥ר בַּיְאֹ֖ר וְנֶהֶפְכ֥וּ לְדָֽם׃  (שמות ז, יז)

[Boh prikázal Mojžišovi, aby povedal faraónovi:] "Hľa, uderím palicou, ktorá je v mojej ruke, na vody, ktoré sú v rieke, a obrátia sa na krv." (2 M 7,:17)

Prvou z desiatich rán bola premena studenej riečnej vody na teplú krv, ktorá symbolizuje premenu chladnej ľahostajnosti voči Božstvu na vrúcne nadšenie preň. Táto rana musela byť prvou, pretože ľahostajnosť by Egypťanom zabránila, aby boli ovplyvnení akýmikoľvek ďalšími prejavmi Božej moci a Jeho pôsobenia v živote.

     Podobné poučenie platí pre každého, kto sa usiluje opustiť otroctvo svojho vnútorného „Egypta“ – tyraniu svojich materiálnych pudov a doposiaľ nezušľachtených telesných túžob. Prvým krokom v tomto procese je nahradiť akúkoľvek chladnú ľahostajnosť voči všetkému židovskému a svätému vrúcnym, zanieteným nadšením pre Boha, Jeho Tóru a Jeho prikázania.4

4. Likutei Sichot, 1.zväzok, str. 121.

PIATE ČÍTANIE

2 M 8:7–18

Po rane krvi nasledovali rany žiab a vší.

Cieľ kultúry

וַיֹּ֣אמֶר יְהֹוָה֮ אֶל־מֹשֶׁה֒ אֱמֹר֙ אֶֽל־אַהֲרֹ֔ן נְטֵ֣ה אֶֽת־מַטְּךָ֔ וְהַ֖ךְ אֶת־עֲפַ֣ר הָאָ֑רֶץ וְהָיָ֥ה לְכִנִּ֖ם בְּכׇל־אֶ֥רֶץ מִצְרָֽיִם׃ (שמות ח,יב)

Hospodin prikázal Mojžišovi: Povedz Áronovi: Vystri svoju palicu a uder prach zeme, a premení sa na vši v celej zemi Egyptskej. (2 M 8:12)

Voš je parazit. Živí sa ľuďmi a zvieratami bez toho, aby akokoľvek prispievala k ich životu. Preto je metaforou zla, keďže zlo prosperuje tým, že vysáva životnú silu zo svätosti, a nie vďaka vlastným zásluhám.

     Tak ako sa voš môže prichytiť na človeka len vtedy, keď je jeho hygiena zanedbaná, aj zlo môže prekvitať iba vtedy, keď dovolíme, aby naše Božské vedomie ochablo — keď upadneme buď do nesprávnych skutkov, alebo do ľahostajnosti voči svätosti, ktorá nás robí zraniteľnými voči lákaním materializmu.

     Tým, že Boh postihol Egypťanov ranou vší, im ukázal, čím sa v dôsledku svojej ľahostajnosti voči Božstvu stali: „parazitmi“. Všetky ich úspechy v literatúre, umení, architektúre, vede a podobne slúžili len na nafukovanie ich ega a zveľaďovanie ich materiálneho života. Namiesto toho, aby podporovali svätosť, odčerpávali životnú silu zo síl svätosti vo svete.5

5. Or HaTora, Bereišit, str. 124b–125a, 444ab.

ŠIESTE ČÍTANIE

2 M 8:19–9:16

Štvrtou ranou bol náhly útok zmiešanej zmesi divých zvierat. Boh prikázal Mojžišovi, aby povedal faraónovi, že táto zmes nenapadne krajinu Góšen, kde žili Židia.

Zdravé rozlišovanie

וְשַׂמְתִּ֣י פְדֻ֔ת בֵּ֥ין עַמִּ֖י וּבֵ֣ין עַמֶּ֑ךָ לְמָחָ֥ר יִהְיֶ֖ה הָאֹ֥ת הַזֶּֽה׃ (שמות ח,יט)


[Boh prikázal Mojžišovi, aby povedal faraónovi:] „Urobím záchranné rozlíšenie medzi mojím ľudom a tvojím ľudom. Toto zázračné znamenie nastane zajtra.“ (2 M 8:19)

 

Najdesivejším aspektom tejto rany bolo, že húf divých zvierat útočil ako neusporiadaná zmes, a nie druh po druhu. Tento chaos a hrôza, ktorú vyvolával, sú podobné tomu, čo sa deje, keď sú narušené morálne hranice, ktoré držia spoločnosť pohromade.

     Spochybniť rozšírené morálne normy sekulárnej spoločnosti má svoju hodnotu. To je však možné len vtedy, keď sme pevne zakotvení v našom záväzku k božským hodnotám Tóry. Iba ak máme jasno v tom, ktoré hodnoty sú skutočne sväté, dokážeme správne posúdiť jednotlivé prvky sekulárnej kultúry a rozhodnúť sa, čo si osvojiť a čo odmietnuť.

     Keď prijmeme toto zásadné rozlíšenie medzi svätými a nesvätými hodnotami, je pre nás jednoduchšie prehlbovať naše spojenie s B-hom.6

6. Likutei Sichot, 11.zväzok, str. 32–33.

SIEDME ČÍTANIE

2 M 9:17–35

Piatou ranou bola epidémia, ktorá postihla egyptský dobytok. Šiestou ranou bol zápal kože, ktorý prepukol do vredov a pľuzgierov na koži Egypťanov i ich dobytka. Siedmou ranou bol dážď krúp, zázračne utvorených z ľadu spolu s ohňom.

Spájanie milosrdenstva a prísnosti

וַיְהִ֣י בָרָ֔ד וְאֵ֕שׁ מִתְלַקַּ֖חַת בְּת֣וֹךְ הַבָּרָ֑ד כָּבֵ֣ד מְאֹ֔ד אֲ֠שֶׁ֠ר לֹֽא־הָיָ֤ה כָמֹ֙הוּ֙ בְּכׇל־אֶ֣רֶץ מִצְרַ֔יִם מֵאָ֖ז הָיְתָ֥ה לְגֽוֹי׃ (שמות ט,כד)

A tak padal ľadovec, a oheň šľahal prostred ľadovca, veľmi ťažkého, akého nebolo nikde v celej zemi Egyptskej, odkedy len bola národom. (2 M 9:24)

Voda a oheň vychádzajú z Božských vlastností milosrdenstva a prísnosti a zároveň ich vyjadrujú. Jedinečnosť rany krupobitia teda spočívala v spojení ľadu a ohňa — Božského milosrdenstva a prísnosti. Podobne, hoci išlo o mimoriadne drsnu ranu, čo naznačuje aj tvrdé varovanie, ktoré jej predchádzalo, práve toto varovanie obsahovalo aj milosrdné pokyny, ako sa jej vyhnúť . [Pozri 2 M 9:19: "Rýchlo daj teda odviesť do bezpečia stáda a všetko, čo máš na poli. Všetci ľudia a zvieratá, čo budú na poli a nie pod strechou, zasiahne krupobitie a zahynú.".]

Len Boh dokáže prekonať prírodu a spojiť oheň s ľadom. Rovnakým spôsobom je to aj s nami: iba tým, že sa povznesieme nad svoje prirodzené obmedzenia a spojíme sa s Bohom, dokážeme byť zároveň prísni aj milosrdní — a to tak pre vlastné dobro, ako aj pre dobro druhých.7

7. Likutei Sichot, 31.zväzok, str. 44–45, na základe  Maskil LeDavid.