Bo
Posledné tri rany a exodus
2 M 10:1–13:16
Tretí oddiel Druhej Mojžišovej knihy sa začína tým, že Boh hovorí Mojžišovi, aby prišiel (po hebrejsky „Bo“) k faraónovi a oznámil mu ôsmu ranu. Nasledujú ešte dve rany, po ktorých sú Židia konečne prepustení z otroctva a vyvedení z Egypta. Boh prikazuje židovskému ľudu, aby si výročie exodu pripomínal ako sviatok Pesach (Pascha).
PRVÉ ČÍTANIE
2 M 10:1–11
Ôsma rana bola obrovské rojenie kobyliek, ktoré zničilo rozsiahle obilné polia Egypta.
Nikdy nie je neskoro
כִּ֛י אִם־מָאֵ֥ן אַתָּ֖ה לְשַׁלֵּ֣חַ אֶת־עַמִּ֑י הִנְנִ֨י מֵבִ֥יא מָחָ֛ר אַרְבֶּ֖ה בִּגְבֻלֶֽךָ׃ (שמות י,ד)
[Mojžiš povedal faraónovi:] " Lebo ak nebudeš chcieť prepustiť môj ľud, hľa, zajtra dovediem kobylky na tvoju krajinu." (2 M 10:4)
Skutočnosť, že Boh varoval faraóna, že bude potrestaný, ak neuposlúchne Mojžišovu požiadavku, znamená, že dvere k pokániu boli stále otvorené. Je pravda, že Boh urobil faraóna zatvrdilým, no to len znamenalo, že proces pokánia bol pre neho o to ťažší. Keby bol faraón našiel vnútornú silu načúvať svojmu svedomiu, ešte stále mohol nechať Židov odísť a ušetriť seba aj svoju krajinu hroziacej skazy.
Poučenia pre nás sú tieto: Po prvé, nech by sme sa cítili od Boha akokoľvek vzdialení, aj keď sa zdá, akoby Boh pred nami zatvoril dvere, nič nemôže odolať nášmu úprimnému úsiliu vrátiť sa k Nemu. Zdanlivé odcudzenie existuje len preto, aby nás podnietilo povolať hlbšie a silnejšie odhodlanie.
Po druhé, nech by sa iný človek zdal byť od Boha akokoľvek vzdialený, nikdy nad ním nesmieme zúfať. Skutočnou láskou a priateľstvom ho môžeme povzbudiť, aby napravil svoje cesty, a s Božou pomocou sa vráti k svojmu pravému, vnútornému ja.1
1. Likutei Sichot, 6.zväzok, str. 64–68.
DRUHÉ ČÍTANIA
2 M 10:12–23
Deviata rana bola úplná tma, ktorá zostúpila na Egypt na šesť neprerušovaných dní. Podobne ako ostatné rany aj táto tma ukázala Egypťanom Božiu moc nad nimi. Okrem toho tma umožnila Židom (ktorých sa netýkala), aby sa pohybovali medzi Egypťanmi a zistili, kde skrývajú svoje bohatstvo. Zároveň boli medzi Židmi aj takí, ktorí nechceli opustiť Egypt, a tí počas rany tmy zomreli.
Budúce vykúpenie
וַיֹּ֨אמֶר יְהֹוָ֜ה אֶל־מֹשֶׁ֗ה נְטֵ֤ה יָֽדְךָ֙ עַל־הַשָּׁמַ֔יִם וִ֥יהִי חֹ֖שֶׁךְ עַל־אֶ֣רֶץ מִצְרָ֑יִם וְיָמֵ֖שׁ חֹֽשֶׁךְ׃ (שמות י,כא)
A Hospodin riekol Mojžišovi: Vystri svoju ruku k nebesiam, a bude taká tma na Egyptskej zemi, že ju budú môcť nahmatať. (2 M 10:21)
Boh nenútil tých Židov, ktorí nechceli odísť z Egypta, aby tak urobili. Tým, že sa rozhodli zostať v Egypte, ich životy stratili všetok zmysel a z duchovného hľadiska sa skončili. Naproti tomu pri budúcom vykúpení budú z exilu vyvedení aj tí Židia, ktorí si vedome neželajú byť vykúpení. Je to preto, že keď nám Boh dal Tóru (čo sa stalo až po exode), spojil našu podstatu so svojou vlastnou podstatou, čím od toho momentu urobil nemožným, aby sme sa mohli skutočne postaviť proti nášmu spojeniu s Ním.
Samozrejme, môžeme sa navonok správať tak, akoby sme tomuto spojeniu s Bohom odporovali, no je to len povrchné. Skôr či neskôr sa naša hlboká, vnútorná podstata prejaví a vďaka tomu sa všetci naozaj staneme hodnými vykúpenia.2
2. Likutei Sichot, 11.zväzok, str. 1–7.
TRETIE ČÍTANIE
2 M 10:24–11:3
Po rane tmy faraón súhlasil, že prepustí židovský ľud – no len za svojich podmienok. Keď Mojžiš tieto podmienky odmietol, faraón od svojho sľubu ustúpil a v hneve Mojžiša poslal preč.
Túžba po moci
וַיֹּֽאמֶר־ל֥וֹ פַרְעֹ֖ה לֵ֣ךְ מֵעָלָ֑י…כִּ֗י בְּי֛וֹם רְאֹתְךָ֥ פָנַ֖י תָּמֽוּת וַיֹּ֥אמֶר מֹשֶׁ֖ה כֵּ֣ן דִּבַּ֑רְתָּ וגו‘ (שמות י,כח-כט)
Faraón povedal [Mojžišovi]: „Odíď spred mojej tváre! V deň, keď uvidíš moju tvár, zomrieš!“ Mojžiš odpovedal: „Správne si povedal.“ (2 M 10:28–29)
Každá zlá vec je v skutočnosti „padnutou“ podobou – teda skreslením – nejakej formy svätosti. Faraón bol padnutým prejavom Božej schopnosti prekračovať hranice prírody. V tejto svojej padnutej podobe sa táto moc zmenila na faraónovu arogantnú neúctu voči akejkoľvek autorite okrem jeho vlastnej. V tomto kontexte, keď faraón povedal Mojžišovi: „V deň, keď uvidíš moju tvár, zomrieš,“ (nevedomky) varoval Mojžiša, že nikto nemôže uzrieť Božiu nekonečnosť a zostať nažive. Mojžiš s tým súhlasil: žiadna konečná, stvorená bytosť nemôže zakúsiť Božiu nekonečnosť a zároveň pokračovať v existencii ako konečná bytosť; bude pohltená týmto zážitkom a „rozplynie sa“ v Božej nekonečnosti.
Boh však nie je viazaný vlastnými pravidlami; môže dovoliť jednotlivcovi, aby tento zážitok „prežil“. Presne to urobil s Mojžišom, aby mu umožnil zničiť faraónovo zlo tým, že prostredníctvom rán odhalil Božiu nadprirodzenú moc.
Každý z nás má svojho vnútorného „faraóna“, teda istú tvrdohlavú opozíciu alebo nepriateľstvo voči svätosti. Keď je tento „faraón“ porazený, aj ostatné prekážky na ceste k pozitívnemu a zdravému životu postupne pominú.3
3. Sefer HaSichot 5752, 1.zväzok, str. 283; Sefer HaSichot 5751, 1.zväzok, str. 271–282. Pozri Sefer HaMa’amarim 5704, str. 119, 127.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
2 M 11:4–12:20
Pri desiatej a poslednej rane zomreli všetci egyptskí prvorodení okamžite o polnoci pätnásteho dňa mesiaca nisán. Predtým Boh prikázal židovskému ľudu, aby si pripravil baránka alebo kozľa, ktoré mali v tú noc zabiť a zjesť.
Útek z exilu
וַאֲכַלְתֶּ֤ם אֹתוֹ֙ בְּחִפָּז֔וֹן וגו‘ (שמות יב,יא)
[Boh prikázal Mojžišovi povedať ľudu:] „[Baránka alebo kozľa] budete jesť v spechu."
(2 M 12:11)
Hoci sa Židia vzdali účasti na egyptskej kultúre, lesk egyptského materializmu si ich stále držal vo vnútornom zovretí. Boh ich preto musel urýchlene vyviesť z Egypta, kým na nich ešte dostatočne pôsobilo desať rán, takže boli ochotní opustiť jediný domov, aký poznali, a vydať sa do dvojnásobnej neznámej – nehostinnej púšte a spôsobu života svätosti.
To isté platí vždy, keď vychádzame zo svojho osobného „Egypta“, teda keď zanechávame známosť predchádzajúceho spôsobu života a povznášame sa na novú úroveň božského vedomia spolu so zodpovedajúcim spôsobom života. Aby sme na tejto novej ceste zotrvali, je rozhodujúce udržať si hybnú silu a prijať všetky potrebné opatrenia, aby sme sa nezošmykli späť k starým návykom.
Pri mesiášskom vykúpení však takáto opatrnosť nebude potrebná. Keďže toto vykúpenie bude absolútne a obsiahne celú realitu, nebude už existovať možnosť návratu k materialistickému zmýšľaniu.4
4. Tanya, kapitola 31; Or HaTorah, Bo, str. 291–2; Sefer HaMa’amarim 5637, kap. 1–4; Sefer HaMa’amarim 5737, str. 191–199.
PIATE ČÍTANIE
2 M 12:21–28
Boh povedal Židom, že zviera, ktoré mali v tú noc jesť, sa bude nazývať „paschálne“ zviera. Dal im aj ďalšie pokyny o tom, ako ho majú pripraviť a ako ho majú jesť.
Príprava na osobné vykúpenie
וּלְקַחְתֶּ֞ם אֲגֻדַּ֣ת אֵז֗וֹב…וְהִגַּעְתֶּ֤ם אֶל־הַמַּשְׁקוֹף֙ וְאֶל־שְׁתֵּ֣י הַמְּזוּזֹ֔ת מִן־הַדָּ֖ם אֲשֶׁ֣ר בַּסָּ֑ף וגו‘(שמות יב,כב)
[Boh prikázal Mojžišovi, aby povedal ľudu:] "Musíte vziať zväzok yzopu a [ním] naniesť časť krvi paschálneho zvieraťa na preklad dverí a na oba veraje.“ (2 M 12:22)
Pravý veraj dverí symbolizoval dobré skutky. Ĺavý veraj symbolizoval modlitbu a preklad nad nimi symbolizoval štúdium Tóry. Spolu tieto tri prvky tvoria úplný, vyvážený život, ktorý nám umožňuje naplniť naše Božské poslanie – urobiť zo sveta Boží domov.
Samotné dvere symbolizovali našu pripravenosť poslúchať Božiu vôľu, keďže práve tento záväzok je vstupom do nášho aktívneho partnerstva s Bohom pri náprave sveta. Pokorný yzop, ktorým sa nanášala krv na zárubne, symbolizoval sebazaprenie, ktoré musíme pestovať, aby sme boli vnímaví na Božiu prítomnosť v našich životoch. Krv sama symbolizovala životnú silu našej oživujúcej duše, prostredníctvom ktorej máme konať dobré skutky, modliť sa a študovať Tóru.
Každý osobný exodus z vlastného „Egypta“ si vyžaduje, aby sme s pokorou vložili svoju životnú silu do skutkov, modlitby a štúdia Tóry – všetko s obnoveným záväzkom voči nášmu Božskému poslaniu v živote.5
5. Sefer HaMa’amarim 5632, 1.zväzok, str. 129, 284–285; Sefer HaMa’amarim 5678, str. 239, 244–245; Sefer HaMa’amarim 5706, str. 69–70, 76.
ŠIESTE ČÍTANIE
2 M 12:29–51
Ako Mojžiš povedal, všetci prvorodení egyptskí muži zomreli presne o polnoci. Egypťania naliehali na Židov, aby odišli, a zahŕňali ich striebrom, zlatom a odevmi. Židovské ženy, presvedčené, že Boh pre ne vykoná zázraky, si so sebou vzali aj bubienky, aby nimi oslávili vyslobodenie.
Viera vo vykúpenie
וּבְנֵי־יִשְׂרָאֵ֥ל עָשׂ֖וּ כִּדְבַ֣ר מֹשֶׁ֑ה וַֽיִּשְׁאֲלוּ֙ מִמִּצְרַ֔יִם כְּלֵי־כֶ֛סֶף וּכְלֵ֥י זָהָ֖ב וּשְׂמָלֹֽת׃ (שמות יב,לה)
Izraeliti urobili, ako im povedal Mojžiš, a požiadali Egypťanov o strieborné a zlaté nádoby a odevy. (2 M 12,35)
Tým, že si ženy vzali so sebou aj bubienky, prejavili väčšiu vieru a dôveru v Boha než muži. Aj ženy našej generácie môžu ísť príkladom tým, že budú prejavovať svoju vieru v to, že konečné Vykúpenie je blízko. Pravdaže, až do chvíle, kým vykúpenie nenastane, by sme všetci mali pociťovať trpkosť exilu a vrúcne sa modliť, aby ho Boh ukončil. Zároveň by nás však mala napĺňať pretekajúca radosť z našej neotrasiteľnej istoty, že Boh splní svoj prísľub vykúpenia. Ženy sa na základe svojej vrodenej, hlboko zakorenenej viery môžu už teraz začať radovať z Vykúpenia – dokonca aj spevom a tancom – a tým inšpirovať mužov, aby ich nasledovali.6
6. Sefer HaSichot 5752, 1.zväzok, str. 303–307.
SIEDME ČÍTANIE
2 M 13:1–16
Boh potom povedal Židom, že každý rok musia sláviť výročie exodu ako sviatok Paschy. Ústrednou súčasťou tohto slávenia malo byť rozprávanie príbehu o exode deťom.
Určené deťom
וְהִגַּדְתָּ֣ לְבִנְךָ֔ בַּיּ֥וֹם הַה֖וּא לֵאמֹ֑ר וגו‘ (שמות יג,יח)
A oznámiš toho dňa svojmu synovi a povieš. (2 M 13:8)
Zaujímavé je, že prikázanie znovu rozprávať príbeh o exode – ktoré je základom každoročného pesachového sederu – je dané v súvislosti s opisom „dieťaťa, ktoré sa nevie pýtať“, teda najnezrelejšieho zo štyroch typov detí, ktorým musíme prispôsobiť naše rozprávanie o exode. To nás učí, že naša povinnosť rozprávať o exode sa vzťahuje predovšetkým na toto nezasvätené dieťa. Musíme nájsť slová, ktoré dokážu aj tento typ dieťaťa naplniť vďačnosťou Bohu za to, že nás vyslobodil z Egypta a zo všetkých minulých, súčasných i budúcich, osobných aj spoločných „Egyptov“.
Je to preto, že exodus z Egypta bol úplný: ani jeden Žid nezostal v Egypte. Keďže exodus bol takýto všeobsiahly, aj odovzdávanie jeho posolstva musí zahŕňať každého jednotlivca, ktorý ho dokáže aspoň do istej miery pochopiť, aj keby si to vyžadovalo mimoriadne úsilie.
Keď zabezpečíme, aby aj „dieťa, ktoré sa nevie pýtať“, porozumelo významu exodu, zabezpečíme tým, že mu porozumejú aj ostatné deti – podobne ako keď zdvihneme spodok nejakej stavby, automaticky sa zdvihne aj celá jej konštrukcia.7
7. Sefer HaMa’amarim 5734–5735, str. 347–353.