Vajejcej
Jakub v Arame
1.Mk 28:10–32:3
Siedmy oddiel prvej knihy Mojžišovej začína kroniku tretieho a posledného praotca, Jákoba. Otvára sa tým, že Jákob odchádza (v hebrejčine Vajejce – „odišiel“) z Izraelskej krajiny, aby si našiel manželku spomedzi svojich príbuzných v Arame. Tam si napokon vezme štyri manželky a stane sa otcom veľkej rodiny; s Božou pomocou si tiež nahromadí značné bohatstvo. Po dvadsiatich rokoch z Aramu potajomky uteká, obávajúc sa, že jeho majetnícky svokor Lában mu bude chcieť odchod zabrániť. Keď ho však Lában dobehne, uzavrú spolu mier.
PRVÉ ČÍTANIE
1.M 28,10–22
Na ceste do Aramu strávil Jákob noc na vrchu Mórija (dnes známom ako Chrámová hora v Jeruzaleme) a vo sne uvidel víziu anjelov vystupujúcich a zostupujúcich po rebríku do nebies. Keď sa zobudil a uvedomil si podstatnú svätosť tohto miesta, prisahal, že ak ho Boh bude chrániť, zabezpečí mu obživu počas celého jeho pobytu v Arame a umožní mu vrátiť sa telesne i duchovne nepoškodený, zasvätí toto miesto ako miesto budúceho Chrámu.
Kŕmenie a odievanie duše
וַיִּדַּ֥ר יַעֲקֹ֖ב נֶ֣דֶר לֵאמֹ֑ר אִם־יִהְיֶ֨ה אֱלֹהִ֜ים עִמָּדִ֗י וּשְׁמָרַ֙נִי֙ בַּדֶּ֤רֶךְ הַזֶּה֙ אֲשֶׁ֣ר אָנֹכִ֣י הוֹלֵ֔ךְ וְנָֽתַן־לִ֥י לֶ֛חֶם לֶאֱכֹ֖ל וּבֶ֥גֶד לִלְבֹּֽשׁ׃ וְשַׁבְתִּ֥י בְשָׁל֖וֹם אֶל־בֵּ֣ית אָבִ֑י וגו‘: (בראשית כח, כ-כא)
Vtedy Jákob sľúbil: „Ak bude so mnou Boh, ak ma bude chrániť na ceste, na ktorú som sa vydal, ak mi dá chlieb na jedenie a šaty na oblečenie a navrátim sa v pokoji do domu svojho otca..." (1.Mk 28,20–21)
Chlieb a odev sa alegoricky vzťahujú na štúdium Tóry a na plnenie Božích prikázaní. Keď študujeme Tóru, Božia múdrosť sa stáva súčasťou nás, podobne ako jedlo, ktoré zjeme, sa stáva súčasťou nášho tela. Keď plníme prikázanie, obklopuje nás vonkajší, transcendentný pocit inšpirácie, podobne ako odev obklopuje a zohrieva naše telo.
V tomto kontexte označenie „navrátim sa v pokoji do domu svojho otca“ odkazuje na náš návrat do sféry svätosti po tom, čo sme dočasne vstúpili do bežného, svetského sveta, aby sme ho očistili a povýšili na úroveň svätosti.1
1. Sefer HaMa’amarim Melukat, 2.zväzok, str. 162–163
DRUHÉ ČÍTANIE
1.M 29:18-30:13
S plnou dôverou v ochranu Hospodinovu vybral sa Jákob na cestu do Aramu.
Prameň dôvery a radosti
וַיִּשָּׂ֥א יַעֲקֹ֖ב רַגְלָ֑יו וַיֵּ֖לֶךְ אַ֥רְצָה בְנֵי־קֶֽדֶם׃ (בראשית כט, א)
Jákob vyrazil ľahkou nohou do krajiny ľudu, ktorý žil na východe. (1 M 29:1)
Hoci sa Jákob vydával vstúpiť do duchovne nebezpečného prostredia, jeho radosť z plnenia Božej misie a dôvera v Božiu ochranu prenikala celé jeho bytie až po nohy, vďaka čomu kráčal ľahkou nohou.2
Aj my môžeme nasledovať Jákobov príklad a osvojiť si rovnaký postoj radosti a dôvery, keď sa púšťame do každodenných, obyčajných činností, ktoré sa nemusia zdať až tak duchovné. Kľúčom je zabezpečiť si vopred, že podobne ako Jákob sme správne krmení (štúdiom Tóry), správne oblečení (dodržiavaním Božích prikázaní) a správne sústredení na svoj cieľ (urobiť zo sveta Boží domov).3
2. Hitva’aduyot 5745, 5.zväzok, str. 3084.
3. Sichot Kodesh 5731, 1.zväzok, str. 178; Hitva’aduyot 5719, 1.zväzok, str.. 233–234.
TRETIE ČÍTANIE
1.M 29:1-17
Keď Jakub dorazil do Aramu, stretol Labanovu dcéru Ráchel, ako pásla otcove stáda pri studni mimo mesta. Ráchel ho predstavila Labanovi, ktorý ho poveril starostlivosťou o svoje stáda. Jakub požiadal, že sa chce oženiť s Ráchel výmenou za prácu pre Labana počas siedmich rokov. Laban súhlasil, ale na poslednú chvíľu prinútil Jakuba oženiť sa so staršou dcérou Ráchel, Leou. Potom Laban dovolil Jakubovi oženiť sa aj s Ráchel, za podmienky, že potom odpracuje ďalších sedem rokov. Lea porodila štyroch synov po sebe, zatiaľ čo Ráchel zostala bezdetná.
Správne využitie žiarlivosti
וַתֵּ֣רֶא רָחֵ֗ל כִּ֣י לֹ֤א יָֽלְדָה֙ לְיַעֲקֹ֔ב וַתְּקַנֵּ֥א רָחֵ֖ל בַּאֲחֹתָ֑הּ וַתֹּ֤אמֶר אֶֽל־יַעֲקֹב֙ הָֽבָה־לִּ֣י בָנִ֔ים וְאִם־אַ֖יִן מֵתָ֥ה אָנֹֽכִי׃ (בראשית ל,א)
Ráchel videla, že Jakubovi ešte nerodila žiadne deti, a žiarlila na svoju sestru [Leu]. Povedala Jakubovi: „Daj mi deti, inak budem [ako] mŕtva.“ (1 M 30:1)
Deštruktívna, malicherná žiarlivosť vzniká zo strachu, že úspechy iných znížia našu vlastnú hodnotu. Naproti tomu Ráchel pripisovala plodnosť Leu jej spravodlivosti a žiarlila teda na dobré skutky svojej sestry. Tento druh žiarlivosti je konštruktívny, pretože nás povzbudzuje k vlastnému zlepšovaniu. Naši mudrci podobne tvrdia, že žiarlivosť medzi učencami Tóry zvyšuje múdrosť, pretože stimuluje štúdium. Žiarlivosť môže byť v našich životoch pozitívnou silou, keď sa naučíme ju správne využívať.4
4. Bava Batra 21a. Hitva’aduyot 5745, 2.zväzok, p. 870, z Or HaTorah, Bereishit, 1.zväzok, 218a
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
1.M 30:14-27
Rovnako ako pred ňou Sára, aj Ráchel nechala svoju slúžku Bilhu (ktorá bola zároveň jej polosestrou) vydať sa za jej manžela, dúfajúc, že vďaka tomuto zásluhám bude aj ona požehnaná deťmi. Po tom, čo Bilha porodila dvoch synov, nechala Lea – ktorá už vtedy prestala rodiť – svoju slúžku Zilpu (ktorá bola ďalšou polosestrou Leu a Ráchel) vydať sa za Jakuba, s rovnakou nádejou. Zilpa tiež porodila dvoch synov; potom sa plodnosť Leu naozaj obnovila a ona porodila ešte dvoch synov a jednu dcéru. Ráchel potom konečne počala a porodila svojho prvého syna, ktorého pomenovala Jozef.
Privrátenie odcudzeného
וַתִּקְרָ֧א אֶת־שְׁמ֛וֹ יוֹסֵ֖ף לֵאמֹ֑ר יֹסֵ֧ף יְהֹוָ֛ה לִ֖י בֵּ֥ן אַחֵֽר׃ (בראשית ל,כד)
Ráchel nazvala jeho Jozef – po hebrejsky „Nech pridá“ – a povedala: „Nech mi Boh pridá ešte jedného syna.“ (1 M 30:24)
Ráchelina modlitba vystihuje Jozefovu duchovnú misiu v živote – premieňať „iného“, teda zdanlivého cudzieho, na „syna“. Táto misia sa prejavuje tromi spôsobmi: Po prvé, vo vytváraní vzťahu s bežným, pozemským svetom – ktorý sa zdá byť oddelený od Boha – a privádzaní ho k uznaniu a oslavovaniu jeho Božieho pôvodu. Po druhé, v osobnom pokání, prostredníctvom ktorého sa my sami premieňame zo vzdialených „iných“ na „synov“, ktorí patria Bohu. Po tretie, v približovaní sa k tým, ktorí sa zdajú byť vzdialení od Boha, a odhaľovaní im, že sú Božími drahocennými deťmi, pre ktorých je život podľa Božieho plánu naprosto prirodzený.5
Nepociťujme sa nedostatoční alebo neschopní uskutočniť takéto premeny, lebo nepôsobíme sami. Ráchel povedala: „Nech mi Boh pridá ešte jedného syna“ – my sme iba Boží nástroje a je to naozaj On, kto s láskou privíta svojich odcudzených synov a dcéry domov.6
5. Hitva’aduyot 5743, 2.zväzok, str. 783.
6. Hitva’aduyot 5745, 2.zväzok, str. 1112.
PIATE ČÍTANIE
1.M 30:28-31.16
Po tom, čo verne slúžil Lábanovi 14 rokov, pracoval pre neho Jákob ešte ďalších šesť rokov, aby si nahromadil vlastný majetok.
Skutočné bohatstvo
וַיִּפְרֹ֥ץ הָאִ֖ישׁ מְאֹ֣ד מְאֹ֑ד וַֽיְהִי־לוֹ֙ צֹ֣אן רַבּ֔וֹת וּשְׁפָחוֹת֙ וַעֲבָדִ֔ים וּגְמַלִּ֖ים וַחֲמֹרִֽים׃ (בראשית ל,מג)
Muž sa tak stal nesmierne zámožným. Mal početné stáda, slúžky, sluhov, ťavy a osly. (1. Mojžišova (1 M 30:43)
Okrem svojho materiálneho bohatstva získal Jákob aj pravé, duchovné bohatstvo: podarilo sa mu vychovať všetky svoje deti tak, aby kráčali po spravodlivých cestách Abraháma a Izáka, a nemal ani jediného bezbožného syna (takého, akým bol Ezáv alebo Izmael, ktorí sa narodili jeho predkom Abrahámovi a Izákovi).
Jákob to dokázal preto, že v sebe zjednotil inšpirujúci prístup Abraháma a sebadisciplinovaný prístup Izáka. Tým, že sa k Bohu obracal s jednoduchou úprimnosťou, jednak prekonal rozdiely medzi protikladnými prístupmi svojich predkov a jednak sa dokázal rovnako dobre priblížiť k odlišným povahám každého zo svojich detí. Práve vďaka tejto jednoduchej úprimnosti bol Jákob schopný predčiť prefíkaného a zákerného Lábana.
Príklad Jákoba nás učí, že hoci majú logika a rozum svoje miesto, základom nášho vzťahu s Bohom je jednoduchá úprimnosť. Táto úprimnosť nám potom umožňuje účinne sa priblížiť k iným ľuďom, nech sú akokoľvek odlišní od nás.7
7. Likutei Sichot, 1.zväzok, str. 63–65; Sichot Kodesh 5740, 1.zväzok, str. 448–451
ŠIESTE ČÍTANIE
1.M 31:16-42
Jákob utiekol z Aramu so svojou rodinou a stádom potichu, z obáv, že jeho majetnícky svokor sa ho pokúsi zadržať. Lában ho skutočne prenasledoval, a keď ho dobehol, obvinil Jákoba, že mu odvliekol dcéry a vnúčatá skôr, než sa s nimi mohol poriadne rozlúčiť.
Túžba po domove
וְעַתָּה֙ הָלֹ֣ךְ הָלַ֔כְתָּ כִּֽי־נִכְסֹ֥ף נִכְסַ֖פְתָּה לְבֵ֣ית אָבִ֑יךָ לָ֥מָּה גָנַ֖בְתָּ אֶת־אֱלֹהָֽי׃ (בראשית לא,ל)
[Lában povedal Jákobovi:] „Odišiel si teraz, pretože si neustále túžil po otcovej domácnosti.“ (1. Mojžišova 31:30)
Pobyt Jákoba u Lábana predznamenal aj naše vlastné putovanie v exile. Rovnako ako Jákob bol ďaleko od svojho fyzického domova a ponorený do prostredia, ktoré odporovalo duchovnosti, náš exil zahŕňa nielen fyzickú diaspóru, ale – čo je ešte dôležitejšie – duchovnú temnotu nevykúpeného sveta. A rovnako ako Jákob sa nikdy necítil pohodlne na svojom mieste exilu a neustále túžil vrátiť sa do otcovej domácnosti, aj my musíme neustále túžiť vrátiť sa do „domu“ nášho Otca. Nech sme akokoľvek úspešní vo vykonávaní našej Božej misie v exile, nikdy sa nesmieme v ňom cítiť „ako doma“.
Keď uvažujeme o tom, ako dlho náš súčasný exil trvá, môžeme mylne cítiť, že naša túžba po vykúpení nepriniesla žiadne ovocie. Pravdou však je, že čím viac si uvedomujeme význam nášho duchovného exilu, tým viac sa zosilňuje naša túžba po Mesiášskom vykúpení, čo zase urýchľuje samotné vykúpenie.8
8. Hitva’aduyot 5746, 1.zväzok, str. 655–656, 664–665
SIEDME ČÍTANIE
1.M 31:43-32:3
Keď Jákob napomenul Lábana za to, že zle zaobchádzal s ním a jeho rodinou, Lában ustúpil a obaja uzavreli dohodu. Jákob postavil kamenný hromadu ako pamätník ich dohody, že prechádzať cez ňu je dovolené iba na obchodné účely, nie s nepriateľskými úmyslami.
Úcta k hraniciam
אִם־אָ֗נִי לֹֽא־אֶעֱבֹ֤ר אֵלֶ֙יךָ֙ אֶת־הַגַּ֣ל הַזֶּ֔ה וְאִם־אַ֠תָּ֠ה לֹא־תַעֲבֹ֨ר אֵלַ֜י אֶת־הַגַּ֥ל הַזֶּ֛ה וְאֶת־הַמַּצֵּבָ֥ה הַזֹּ֖את לְרָעָֽה׃ (בראשית לא,נב)
[Lában povedal Jákobovi:] ‚Ja neprekročím k tebe za túto hromadu a ty neprekročíš ku mne za túto hromadu a tento pamätník.‘ (1 M 31,52)
Na rozdiel od pevnej steny je hromada kameňov, ktorú Jákob postavil ako pamätník, súbor nespojených kameňov, čo naznačuje, že rozdelenie medzi Lábanom a Jákobom nebude absolútne.9 Duchovne to znamená, že Jákob nestaval nepreniknuteľnú bariéru medzi sebou a Lábanovou sférou. Do Lábanovej sféry by naďalej vstupoval kvôli „obchodnej“ činnosti, teda aby využil iskry svätosti, ktoré tam prebývajú, no robil by to pritom s odstupom od negatívnych vplyvov Lábanovej životnej filozofie.
Podobne musí byť aj ideová „hromada“, ktorú postavíme na rozlíšenie medzi vlastným bytím a bežným svetom okolo nás. Túto hromadu je potrebné ponechať polopriepustnou. Aj keď ju musíme prekročiť, aby sme plnili svoju úlohu posväcovania materiálneho sveta, zároveň musíme zostať odolní voči jeho negatívnym stránkam.10
9. Likutei Sichot, 5.zväzok, str. 129.
10. Likutei Sichot, 3.zväzok, p. 794.