Vajechi
Záver patriarchálnej éry
1 M 47:28 – 50:26
Dvanásty a záverečný oddiel Prvej knihy Mojžišovej zaznamenáva posledné obdobie života Jakuba a nástupníctvo jeho syna Jozefa. Jakub žil (Vajechi, „a žil“ v hebrejčine) posledných sedemnásť rokov svojho života v Egypte. Okrem toho, že sa venoval pokračujúcej duchovnej a morálnej výchove svojich potomkov, usporiadal svoju rodinu do kmeňov, aby ich pripravil na ich poslanie tým, že každému kmeňu odkázal jeho jedinečné duchovné charakteristiky. Po jeho smrti synovia pochovali Jakuba v rodinnej hrobke v Hebrone. Táto časť sa uzatvára poslednými dňami Jozefa a jeho prísľubom, že Boh jedného dňa vráti Jakubových potomkov do Zasľúbenej zeme.
PRVÉ ČÍTANIE
1 M 47:28–48:9
Jakubove posledné roky, prežité v Egypte so znovuzjednotenou rodinou, boli najlepšími rokmi jeho života.
Ozajstná radosť
וַיְחִ֤י יַעֲקֹב֙ בְּאֶ֣רֶץ מִצְרַ֔יִם שְׁבַ֥ע עֶשְׂרֵ֖ה שָׁנָ֑ה וַיְהִ֤י יְמֵֽי־יַעֲקֹב֙ שְׁנֵ֣י חַיָּ֔יו שֶׁ֣בַע שָׁנִ֔ים וְאַרְבָּעִ֥ים וּמְאַ֖ת שָׁנָֽה׃ (בראשית מז,כז)
A Jakob žil v Egyptskej zemi sedemnásť rokov. A Jakobových dní, rokov jeho života, bolo sto štyridsať sedem rokov. (1 M 47:28)
Napriek Jakubovej radosti z toho, že videl svoju rodinu znovu zjednotenú a vernú svojim tradíciám, je stále ťažké predstaviť si, ako mohli byť roky, ktoré strávil v modlárskom prostredí Egypta, najlepšími rokmi jeho života. Odpoveď na túto otázku spočíva v tom, že – ako už bolo spomenuté – Jakub poslal Júdu, aby v Egypte zriadil akadémiu na štúdium Tóry. Tým Jakub zabezpečil, že on aj jeho potomkovia zostanú odolní voči negatívnym vplyvom skazenej egyptskej spoločnosti.
Okrem toho tým, že Jakubove deti odolávali zvodom Egypta, zažili duchovný rast spôsobom, ktorý je možný len vtedy, keď sme vystavení výzvam. Preto boli Jakubovými najlepšími rokmi práve tie, ktoré strávil v Egypte, lebo iba tam sa mohol presvedčiť, že jeho deti si naplno osvojili jeho morálne učenie a vedenie. Teraz už vedel, že Božie poslanie, ktoré začal jeho starý otec Abrahám, bude pokračovať.
Podobne sa aj my často ocitáme v „Egypte“, na miestach duchovnej temnoty. Tak ako Jakub a jeho rodina, aj my prostredníctvom štúdia Tóry zostávame uchránení pred temnotou „Egypta“ a zjavujeme Božiu prítomnosť aj tam.1
1. Likutei Sichot, 10.zväzok , str. 160–166
DRUHÉ ČÍTANIE
1 M 48:10–16
Keď Jakub pocítil, že sa blíži jeho smrť, poslal po Jozefa. Prikázal mu, aby ho nepochoval v Egypte, lebo sa obával, že Egypťania by mohli jeho hrob uctievať ako predmet kultu, keďže to bolo jeho požehnanie, ktoré ukončilo roky hladu. Namiesto toho Jakub prikázal Jozefovi, aby ho pochoval v rodinnej hrobke v Hebrone. O niečo neskôr, keď Jakub ochorel, Jozef vzal svojich dvoch synov, Manassesa a Efraima, k Jakubovi, aby prijali jeho posledné požehnanie. Jakub Jozefa prekvapil tým, že mu oznámil, že z Jozefových synov ustanovuje hlavy dvoch samostatných kmeňov, postavených na rovnakej úrovni ako Jakubovi vlastní synovia.
Odmena vernosti
וַיֹּ֤אמֶר יִשְׂרָאֵל֙ אֶל־יוֹסֵ֔ף רְאֹ֥ה פָנֶ֖יךָ לֹ֣א פִלָּ֑לְתִּי וְהִנֵּ֨ה הֶרְאָ֥ה אֹתִ֛י אֱלֹהִ֖ים גַּ֥ם אֶת־זַרְעֶֽךָ׃ (בראשית מח,יא)
Izrael [Jakub] povedal Jozefovi: „Ani som si netrúfal dúfať, že ešte uvidím tvoju tvár, a predsa mi Boh dal vidieť aj tvoje deti.“ (1 M 48:11)
Jakub naznačil, prečo považoval Efraima a Manassesa za svojich vlastných synov, keď o nich hovoril ako o „tvojich dvoch synoch, ktorí sa ti narodili v Egypte ešte predtým, ako som k tebe prišiel“. Hoci sa Efraim a Manasses narodili a vyrastali v Egypte ešte pred Jakubovým príchodom, vyrástli verní ideálom svojho starého otca. Preto ich Jakub považoval za rovnako verných jemu a jeho ideálom ako vlastné deti.2
2. Likutei Sichot, 15.zväzok, str. 435.
TRETIE ČÍTANIE
1 M 48:17–22
Jakub potom Jozefa ešte viac prekvapil tým, že dal Efraimovi prednosť pred Manassesom, hoci Manasses bol starší.
Od imunizácie k ovplyvňovaniu
וַיְמָאֵ֣ן אָבִ֗יו וַיֹּ֙אמֶר֙ יָדַ֤עְתִּֽי בְנִי֙ יָדַ֔עְתִּי גַּם־ה֥וּא יִֽהְיֶה־לְּעָ֖ם וְגַם־ה֣וּא יִגְדָּ֑ל וְאוּלָ֗ם אָחִ֤יו הַקָּטֹן֙ יִגְדַּ֣ל מִמֶּ֔נּוּ וְזַרְע֖וֹ יִהְיֶ֥ה מְלֹֽא־הַגּוֹיִֽם׃ (בראשית מח,יט)
Jeho otec [Jakub] namietol a povedal [Jozefovi]: „Viem, syn môj, viem. Aj on sa stane národom a aj on dosiahne veľkosť. No jeho mladší brat ho prevýši a [sláva] jeho potomka [sa rozšíri a] naplní [všetky] národy [sveta].“ (1 M 48:19)
Ako sme videli, Manasses predstavuje našu povinnosť chrániť sa pred negatívnymi vplyvmi prostredia, v ktorom žijeme. Efraim naproti tomu predstavuje našu povinnosť nielen chrániť sa, ale aj aktívne a pozitívne ovplyvňovať svoje okolie. Týmto spôsobom vykupujeme seba i svet z exilu. Jozef si uvedomoval, že skôr než začneme ovplyvňovať svet, musíme sa najprv uistiť, že sme chránení pred jeho pokušeniami. Preto pomenoval svojho prvorodeného Manasses. A preto si Jozef želal, aby Manasses dostal pri Jakubovom požehnaní prednosť.
Jakub sa však pri udeľovaní požehnania sústredil na skutočný zmysel nášho zostúpenia do exilu. Pravým cieľom nášho zostúpenia do exilu nie je iba duchovné prežitie, ale duchovný rast, ktorý vyplýva z úspechu v našom stretnutí s exilom. Preto Jakub dal prednosť Efraimovi.
Rovnako je to aj v našom exilovom postavení. Tak ako je Manasses prvorodený, aj základné zabezpečenie našej židovskej identity je prvým krokom tohto procesu. Napriek tomu to nie je náš hlavný cieľ. Naším hlavným cieľom je byť Efraimom a pozitívne ovplyvňovať svet okolo nás.3
3. Likutei Sichot, 15.zväzok, str. 432–434, 5.zväzok, str. 459 a nasl. Pozri Rašiho 25:26, hore. Pozri Likutei Sichot, 20.zväzok, str. 241–242.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
1 M 49:1–18
Jakub potom zvolal aj ostatných svojich synov a každého z nich požehnal podľa jeho jedinečného príspevku k celkovému Božskému poslaniu židovského národa. Tieto osobitné dôrazy sa stali určujúcimi charakteristikami dvanástich kmeňov, ktoré z nich vzišli. Vo svojom požehnaní Júdu Jakub povedal, že Júdov podiel v Zemi Izraela bude natoľko vhodný na pestovanie viniča, že si bude môcť prať svoj odev vo víne.
Vnútorný rozmer Tóry
אֹסְרִ֤י לַגֶּ֙פֶן֙ עִירֹ֔ה וְלַשֹּׂרֵקָ֖ה בְּנִ֣י אֲתֹנ֑וֹ כִּבֵּ֤ס בַּיַּ֙יִן֙ לְבֻשׁ֔וֹ וּבְדַם־עֲנָבִ֖ים סוּתֹֽה׃ (בראשית מט,יא)
[Tvoj typický potomok] priviaže svojho osla k [jedinému] viniču [a naloží ho hroznom z jediného viniča. Priviaže] svoje osliatko k [jedinému] viničnému výhonku [tým, že ho naloží hroznom z jediného výhonku. Víno bude také hojné, že] bude prať svoj odev vo víne a svoj plášť v krvi [tmavočervenej šťave] hrozna. (1 M 49:11)
Zakaždým, keď zachovávame nejaké prikázanie, vytvárame pre svoje duše duchovný „odev“. Tieto odevy však musia byť „prané vo víne“ – naše plnenie prikázaní musí byť preniknuté radosťou („… a víno, ktoré rozveseľuje srdce človeka.“ - Žalmy 104:15).
Cestou k tejto radosti je štúdium vnútorného rozmeru Tóry – učenia židovskej mystiky (kabaly a chasidizmu) –, pretože tento rozmer Tóry v nás prebúdza lásku k Bohu a vedie nás k tomu, aby sme sa k Nemu pripútali prostredníctvom zachovávania Jeho prikázaní. Práve preto sa tento aspekt Tóry označuje ako „víno Tóry“.4
4. Sefer HaMa’amarim 5699, str. 58–59. Pozri Tora Or 46c–d.
PIATE ČÍTANIE
1 M 49:19–26
Vo svojom požehnaní synovi Naftalimu Jakub povedal, že jeho podiel v Zasľúbenej zemi bude rýchlo prinášať zrelé plody, pričom túto rýchlosť prirovnal k rýchlosti jeleňa.
Únik od sveta alebo oddanosť svetu?
נַפְתָּלִ֖י אַיָּלָ֣ה שְׁלֻחָ֑ה הַנֹּתֵ֖ן אִמְרֵי־שָֽׁפֶר׃ (בראשית מט,כא)
[Plody rastúce na území kmeňa] Naftaliho [dozrievajú tak rýchlo ako] jeleň vypustený na slobodu; [kmeň Naftaliho bude tým,] kto prednáša slová chvály [a vďaky Bohu]. (1 M 49:21)
Vo svojich požehnaniach Jakub prirovnáva niektoré kmene k divým zvieratám (napr. Júdu k levovi, Benjamína k vlkovi) a iné k domácim zvieratám (napr. Isachara k oslovi, Jozefa k volovi). Kmene prirovnané k divým zvieratám sa vyznačujú vášnivou láskou k Bohu a túžbou uniknúť z materiálnej existencie, aby sa k Nemu pripútali. Kmene prirovnané k domácim zvieratám – ktorých prirodzenosťou je svedomito prijímať zverenú prácu – sa vyznačujú podriadením sa úlohe zjavovať Božiu prítomnosť v rámci materiálnej existencie.
Jakub napokon uzatvára svoje požehnania tým, že požehnáva všetky kmene všetkými charakteristikami, ktoré boli doposiaľ jedinečne pripisované každému kmeňu jednotlivo. Hoci si tak každý kmeň zachováva svoj osobitý dôraz v rámci Božieho poslania židovského národa, zároveň môže a má do seba zahrnúť aj cesty ostatných kmeňov. Preto každý z nás v sebe nesie oba tieto spôsoby vzťahovania sa k svetu: túžbu ho prekročiť a zároveň úsilie ho zušľachťovať.5
5. Or HaTorah, Bereishit, 5.zväzok, 1092a–1093a
ŠIESTE ČÍTANIE
1 M 49:27–50:20
Jakub uzatvára svoje požehnania tým, že požehnáva všetky kmene všetkými charakteristikami, ktoré boli doposiaľ jedinečne pripisované každému kmeňu jednotlivo.
Jednota v spoločnom úsilí
כׇּל־אֵ֛לֶּה שִׁבְטֵ֥י יִשְׂרָאֵ֖ל שְׁנֵ֣ים עָשָׂ֑ר וְ֠זֹ֠את אֲשֶׁר־דִּבֶּ֨ר לָהֶ֤ם אֲבִיהֶם֙ וַיְבָ֣רֶךְ אוֹתָ֔ם אִ֛ישׁ אֲשֶׁ֥ר כְּבִרְכָת֖וֹ בֵּרַ֥ךְ אֹתָֽם׃ (בראשית מט,כח)
Toto všetko sú kmene Izraela, dvanásť ich je. Toto im povedal ich otec [Jakob] a požehnal ich [všetkých], keď každému udelil požehnanie podľa toho, čo sa mu [a jeho kmeňu] stane [v budúcnosti], a tak im dal všetky požehnania, ktoré udelil každému z nich jednotlivo. (1 M 49:28)
Hoci má každý z nás svoju jedinečnú úlohu v našom božskom poslaní premeniť tento svet na Boží domov, všetci sa do istej miery podieľame aj na úlohách, ktoré plnia ostatní. Existujú tri čoraz účinnejšie spôsoby, ako to môžeme robiť:
• Všetci sa výlučne sústreďujeme na svoje osobné úlohy, no keďže pracujeme na tom istom cieli, všetci máme podiel na výsledkoch našich jednotlivých úspechov.
• Navzájom sa pozývame a povzbudzujeme, aby sme sa príležitostne zapájali do osobných činností, na ktoré kladie dôraz niekto iný.
• Keď sa občas zapojíme do úloh, ktoré nie sú našou silnou stránkou, ponárame sa do nich rovnako naplno, ako keď sa venujeme svojim vlastným úlohám.
Vzájomná účasť na úsilí jedných druhých posilňuje židovskú jednotu a robí nás hodnými Božích požehnaní, vrátane – a predovšetkým – konečného požehnania, mesiášskeho vykúpenia.6
6. Likutei Sichot, 25.zväzok, str. 287–291.
SIEDME ČÍTANIE
1 M 50:21–26
Po tom, čo Jakob zakončil svoje požehnania svojej rodine, zomrel. Jozef viedol svojich bratov do Kanaánu, aby pochovali svojho otca v Hebrone. Po návrate do Egypta sa Jozef naďalej staral o svoju rodinu. Pred svojou vlastnou smrťou Jozef pripomenul rodine Boží prísľub, že ich potomkov opäť privedie do krajiny Izrael.
Nie sme sami
וַיָּ֣מָת יוֹסֵ֔ף…וַיִּ֥ישֶׂם בָּאָר֖וֹן בְּמִצְרָֽיִם׃ (בראשית נ,כו)
Jozef zomrel a bol uložený do rakvy v Egypte. (1 M 50:26)
Počas celého svojho života sa naši praotcovia a pramatky pridŕžali Boha a Jeho plánu stvorenia sveta. Preto ich neovplyvňovalo to, že náš svet zakrýva Božiu prítomnosť. Pokiaľ ide o nás v neskorších generáciách, naše božské vedomie je oveľa nižšie. Napriek tomu sme zdedili časť schopnosti našich praotcov a pramatiek povzniesť sa nad obmedzenia tohto sveta. Práve to nám počas všetkých generácií umožnilo napĺňať Božské poslanie, ktoré bude opísané v nasledujúcej knihe Tóry – v Exode. V Knihe Exodus uvidíme, ako židovský národ prijíma Tóru a začína z tohto sveta budovať príbytok pre Boha.
Aby nám naši predkovia mohli nám poskytnúť inšpiráciu povzniesť sa nad podmienky nášho exilu, aj oni sami museli žiť v stave podobnom exilu. To sa stalo vtedy, keď Jakob a jeho rodina zostúpili do Egypta. Počas Jakobovho života ešte nikdy neboli skutočne zotročení. Napriek tomu boli v „exile“, keďže boli vzdialení od Svätej zeme. Tým, že si Jakob a jeho synovia zachovali duchovnú vládu nad Egyptom, dali nám silu prekonať duchovnú temnotu nášho vlastného exilu.
Po rozprávaní o Jakobovi v Egypte nám Tóra dáva inšpiráciu, ktorá nás bude posilňovať až do konca nášho exilu: „Jozef bol uložený do rakvy v Egypte.“ Nie sme sami. Jozef je s nami v exile a pripomína nám, že aj my sa môžeme povzniesť nad exil a premeniť ho na Vykúpenie.7
7. Likutei Sichot, 25.zväzok, str. 474 a nasl., 30.zväzok, str. 249 a nasl.