Lech Lecha
Abrahámovo povolanie
1 M 12:1–17:27
Tretí oddilel prvej mojžišovej knihy začína kroniku Abraháma (ktorý sa pôvodne volal Abram). Abram bol Bohom vyvolený, aby založil židovský národ, ktorého úlohou malo byť zvrátiť proces morálneho úpadku, do ktorého sa ľudstvo dostalo od vyhnania Adama a Evy z Rajskej záhrady. Názov tejto časti (Lech Lecha) je prevzatý z prvých Božích slov adresovaných Abrahámovi: „Odíď…“, ktorými mu prikázal opustiť rodnú Mezopotámiu (dnešný Irak) a usadiť sa v zasľúbenej krajine Izrael. Počas svojich ciest Abrahám spochybňoval pohanstvo a šíril povedomie o tom, že celý svet má svoj pôvod a neustálu závislosť na jednom Bohu.
PRVÉ ČÍTANIE
1 M 12:1–13
Po rozptýlení ľudstva od Babylonskej veže sa pôvodné tradície morálky a monoteizmu zachovali iba u vybraných jednotlivcov. V reakcii na Abrahámovo úsilie obnoviť monoteizmus vo svete mu Boh oznamuje, že bol vyvolený, aby založil vyvolený národ, a prikazuje mu usadiť sa v zasľúbenej krajine.
Dosiahnutie pravého ja
וַיֹּ֤אמֶר יְהֹוָה֙ אֶל־אַבְרָ֔ם לֶךְ־לְךָ֛ וגו‘ (בראשית יב,א)
Boh povedal [Abrahámovi]: „Odíď.“ (1 M 12,1)
Hoci Abrahámove doterajšie úspechy pri šírení Božského vedomia boli pôsobivé, boli obmedzené tým, že vychádzal iba zo svojho osobného presvedčenia a rozumu.
Všetko sa zmenilo, keď k Abrahámovi prehovoril Boh. Jeho prvé slová mu doslova zneli: „Choď k sebe,“ čo znamená: „Choď k svojmu pravému, vyššiemu ja – k ja, ku ktorému by si sa sám nikdy nedostal.“ Prostredníctvom týchto slov Boh urobil z Abraháma človeka, ktorý mohol napredovať za hranice vlastných schopností.
Ako sme videli, Potopa vniesla do sveta možnosť napraviť previnenia a pretvoriť svoj život aj po spáchaní toho, čo by sa inak mohlo zdať ako fatálne chyby. Teraz, keď Boh povedal Abrahámovi „choď k sebe“, umožnil nám nielen vrátiť sa k nášmu pôvodnému ja, ale aj „vrátiť sa“ k nášmu autentickému, základnému ja – k ja, o ktorom sme ani netušili, že existuje – a neustále tak odhaľovať nové a nekonečne vyššie obzory našej vrodenej Božskej osobnosti a spojenia s B-hom.1
1. Likutei Sichot, 20.zväzok, str. 58–60, 301-308.
DRUHÉ ČÍTANIE
1 M 12:14–13:4
Prvou skúškou, ktorej Abrahám čelil v zasľúbenej krajine, bol hladomor, ktorý vypukol hneď po jeho príchode a prinútil ho dočasne sa presťahovať do susedného Egypta.
Premena zostupu na vzostup
וַיְהִ֕י כְּב֥וֹא אַבְרָ֖ם מִצְרָ֑יְמָה וַיִּרְא֤וּ הַמִּצְרִים֙ אֶת־הָ֣אִשָּׁ֔ה כִּֽי־יָפָ֥ה הִ֖וא מְאֹֽד׃ (בראשית יב,יד)
Keď Abram prišiel do Egypta, Egypťania videli, že žena je veľmi krásna. (1 M 12:14)
Namiesto toho, aby mu bolo dovolené pokračovať v obnove monoteizmu v Božej zasľúbenej krajine, bol Abrahám vrhnutý do najvýznamnejšej bašty pohanstva vtedajšieho sveta. Aké ironické sa muselo zdať vidieť tohto ambiciózneho monoteistu, ako je zrazu odkázaný na milosť kultúrneho prostredia, ktoré zosmiešňovalo každý jeho ideál!
No v zázračnom zvrate udalostí sa čoskoro stalo, že Egypťania prosili Abraháma o milosť a krátko nato sa vrátil do Zeme Izraela s väčším bohatstvom, s väčšou povesťou a v sprievode Hagary, egyptskej princeznej, ktorá sa časom stala matkou jeho prvého syna Izmaela. Spätne sa tak ukázalo, že tento zdanlivý ústup bol v skutočnosti ďalšou etapou Abrahámovho napredovania k jeho cieľom.
Podobne sa ani my nesmieme nechať zastrašiť svetom – ani svetom okolo nás, ani „svetom“ osobných túžob, obáv či predsudkov v nás samých. Keď raz odpovieme na Božie volanie „choď k sebe“, už nie sme viazaní hranicami vlastných schopností; aj zdanlivé regresy sa napokon ukážu ako neoddeliteľná súčasť procesu, ktorý nás vedie k čoraz vyššiemu naplneniu nášho božského poslania v živote.2
2. Likutei Sichot, 5.zväzok, str. 58–63.
TRETIE ČÍTANIE
1 M 13:5–18
Počas svojich ciest po Zasľúbenej zemi postavil Abrahám oltáre Bohu na troch rôznych miestach.
Rebrík božského vedomia
וַיֶּאֱהַ֣ל אַבְרָ֗ם וַיָּבֹ֛א וַיֵּ֛שֶׁב בְּאֵלֹנֵ֥י מַמְרֵ֖א אֲשֶׁ֣ר בְּחֶבְר֑וֹן וַיִּֽבֶן־שָׁ֥ם מִזְבֵּ֖חַ לַֽיהֹוָֽה׃ (בראשית יג,יח)
Abram si postavil stany a prišiel sa usadiť do Eloním, [na roviny] Mamre [Amorejca], v Hebrone. Tam postavil oltár Bohu [a obetoval na ňom obetu]. (1 M 13,18)
Tri oltáre, ktoré Abrahám postavil, vyjadrujú tri úrovne, cez ktoré môžeme vystupovať v našom vzťahu k Bohu. Prvý oltár postavil Abrahám na poďakovanie Bohu za prisľúbenie obživy, detí a krajiny, v ktorej by mohli žiť. To zodpovedá zachovávaniu Božích prikázaní, ktoré dávajú život duši a udržiavajú jej spojenie s telom.
Druhý oltár postavil Abrahám, aby uznal Boží dar pokánia. Tento oltár vyjadruje, ako prehlbujeme svoj vzťah s Bohom, aby sme ho obnovili po tom, čo sme zhrešili.
Tretí oltár postavil Abrahám výlučne na oslavu Boha. Tento oltár vyjadruje našu schopnosť vzdať sa pocitu nezávislej osobnej identity a splynúť s Ním. Celá realita dosiahne túto úroveň božského vedomia v plnosti až v mesiášskej ére, no už samotné vedomie tejto skutočnosti podnecuje našu túžbu po mesiášskej ére a Boh urýchli jej príchod úmerne našej túžbe po nej.3
3. Likutei Sichot, 30.zväzok, str. 40–43.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
1 M 14:1–20
Abrahámov synovec Lót ho sprevádzal do Zasľúbenej zeme. Abrahám bol pre Lóta príliš idealistický, a tak ho opustil a usadil sa v blízkosti Mŕtveho mora. Keď bola neskôr Krajina Izraela napadnutá koalíciou národov, ktoré zajali Lóta, Abrahám ich prenasledoval, aby ho zachránil. Po tom, čo Abrahám zázračne porazil votrelcov, dal desiatok z vojnovej koristi svojmu predkovi, Noachovmu synovi Šémovi, ktorý bol v tom čase známy ako Malkí-cedek, kráľ Salemu.
Odovzdávanie desiatku pre duchovný rast
וַיִּתֶּן־ל֥וֹ מַעֲשֵׂ֖ר מִכֹּֽל׃ (בראשית יד,כ)
A Abram mu dal desiatok zo všetkého. (1 M 14:20)
Odovzdávanie desiatku z nášho majetku vyjadruje naše vedomie, že všetko, čo vlastníme, v skutočnosti patrí Bohu, a preto sa má používať na sväté účely. Vo všeobecnosti zhromažďujeme majetok, aby sme zlepšili svoj život a životy svojich blízkych. Čím viac si osvojíme hodnoty Tóry, tým viac sa tieto zamery spájajú s našou túžbou urobiť svet božskejším.
Keď sa nám však dostane nezarobeného bohatstva, nemusí nám ani napadnúť pristupovať k nemu rovnakým spôsobom. Tým, že Abrahám odviedol desiatok z vojnovej koristi, ktorú získal zázračným spôsobom, ukázal, že Bohu nepatrí len bohatstvo, ktoré sme si sami vytvorili, ale celý náš majetok.
Boh nám sľubuje, že nám mnohonásobne vynahradí to, čo Mu dávame ako desiatky, a dokonca nás vyzýva, aby sme Ho v tom vyskúšali. Ak budeme nasledovať Abrahámov príklad aj v prípade nezarobeného bohatstva, naše životy budú svedčiť o tom, ako Boh odmeňuje tých, ktorí plnia Jeho vôľu. Takto budeme aj my, podobne ako Abrahám, šíriť poznanie Božej dobroty a láskavosti po celom svete.4
4. Likutei Sichot, 5.zväzok, str. 68–76.
PIATE ČÍTANIE
1 M 14:21–15:6
Po svojom víťazstve nad útočiacou koalíciou sa Abrahám obával, že jeho zázračné víťazstvo v boji bolo úplnou odmenou za jeho dovtedajšie zásluhy, a tým by nahradilo ostatné odmeny, ktoré mu Boh predtým prisľúbil, totiž potomstvo a Krajinu Izraela. Boh preto svoje prisľúbenia Abrahámovi znovu potvrdil.
Žiariť ako hviezdy
וַיּוֹצֵ֨א אֹת֜וֹ הַח֗וּצָה וַיֹּ֙אמֶר֙ הַבֶּט־נָ֣א הַשָּׁמַ֗יְמָה וּסְפֹר֙ הַכּ֣וֹכָבִ֔ים אִם־תּוּכַ֖ל לִסְפֹּ֣ר אֹתָ֑ם וַיֹּ֣אמֶר ל֔וֹ כֹּ֥ה יִהְיֶ֖ה זַרְעֶֽךָ׃ (בראשית טו,ה)
[Boh] vyviedol [Abrama] von [zo stanu] a povedal: „Pozri sa na nebo a spočítaj hviezdy – ak ich dokážeš spočítať!“ A povedal mu: „Také [početné] bude tvoje potomstvo.“ (1 M 15,5)
Hoci doslovný význam tohto výroku je, že židovský národ bude napokon taký početný ako hviezdy, jeho metaforický význam spočíva v tom, že bude žiariť ako hviezdy. To znamená, že ich svetlo bude také jasné, že ani tí, ktorí kráčajú v hlbokej noci, sa nepotknú.
Všetci sme Abrahámovými „žiariacimi hviezdami“ a disponujeme dostatočnou morálnou a duchovnou silou, aby sme zabránili tomu, že sa ľudia okolo nás potknú, a aby sme na nich mali pozitívny vplyv.5
5. HaYom Yom, 5 Marcheshvan.
ŠIESTE ČÍTANIE
1 M 15:7–17:6
Boh tiež prisľúbil Abrahámovi Krajinu Izraela.
Presadzovanie nášho dedičstva
בַּיּ֣וֹם הַה֗וּא כָּרַ֧ת יְהֹוָ֛ה אֶת־אַבְרָ֖ם בְּרִ֣ית לֵאמֹ֑ר לְזַרְעֲךָ֗ נָתַ֙תִּי֙ אֶת־הָאָ֣רֶץ הַזֹּ֔את מִנְּהַ֣ר מִצְרַ֔יִם עַד־הַנָּהָ֥ר הַגָּדֹ֖ל נְהַר־פְּרָֽת׃ (בראשית טו,חי)
V ten deň Boh uzavrel s Abramom zmluvu a povedal: „Tvojmu potomstvu som dal túto krajinu, od Egyptského potoka až po Eufrat, veľkú rieku.“ (1 M 15,18)
Keď Boh prisľúbil Krajinu Izraela Abrahámovým potomkom, stala sa táto krajina vo svojej celistvosti – a zostáva dodnes – dedičstvom každého Žida, ktoré nepodlieha vyjednávaniu ani podnikaniu. Jedine Boží prísľub Abrahámovi tvorí základ nášho spojenia s našou krajinou. Keď to vyjadrujeme s istotou a bez ospravedlňovania, spoločenstvo národov uzná pravdivosť tohto tvrdenia. Naopak, zakladanie našich nárokov na Zasľúbenú zem na zmluvách, vojenských víťazstvách či diplomatických manévroch oslabuje úctu ostatných národov k nášmu dedičstvu. Tým, že zdôrazňujeme našu neporušiteľnú väzbu na Krajinu Izraela, urýchľujeme mesiášske vykúpenie, keď nám Boh udelí jej plné vlastníctvo pokojnou cestou.6
6. Likutei Sichot, 15.zväzok, str. 100–109.
SIEDME ČÍTANIE
1 M 17:7–27
Napriek Božiemu prísľubu nemali Abrahám a jeho manželka Sára ešte žiadne deti. Sára preto požiadala svoju egyptskú otrokyňu Hagar, aby porodila dieťa Abrahámovi, v nádeji, že vďaka tejto zásluhe aj ona sama počne. Hagar skutočne rýchlo otehotnela. Keďže z toho usúdila, že jej duchovné zásluhy sú väčšie než zásluhy jej panej, začala sa Sáre vysmievať. Sára potom povedala Abrahámovi, aby ju poslal preč. Hagar porodila Abrahámovho prvého syna, Izmaela. O trinásť rokov neskôr Boh povedal Abrahámovi, že nastal čas, aby mal syna so Sárou, a že sa na to má pripraviť tým, že sa obreže.
Obrezávanie negativity
בְּעֶ֙צֶם֙ הַיּ֣וֹם הַזֶּ֔ה נִמּ֖וֹל אַבְרָהָ֑ם וגו‘ (בראשית יז,כו)
V ten deň bol obrezaný Abrahám. (1 M 17:26)
Z duchovného hľadiska je obriezka odstránením „predkožky srdca“, vrstvy apatie a pýchy, ktorá bráni nášmu skutočnému spojeniu s Bohom. Aby sme sa duchovne obrezali, musíme sa odnaučiť pripútanosti k sebapôžitkárstvu. Zvyčajne nie je také ťažké vzdať sa zjavného alebo hrubého materiálneho uspokojenia. Ťažšie je odpútať sa od jemnejších pripútaností, ktorých negatívny vplyv na nás nemusí byť taký zreteľný. Preto Boh prisľúbil, že proces duchovnej obriezky za nás dovŕši. Tento posledný aspekt obriezky sa v plnosti uskutoční až v mesiášskej ére.
Obriezka je jediným prikázaním, ktoré je zapečatené v našom fyzickom tele. Prostredníctvom nej je každý Žid fyzicky a neodvolateľne spojený s Bohom, a tým dostávame silu prekročiť svoje materiálne pudy, aby sme mohli prejaviť svoju pravú božskú prirodzenosť.7
7. Tora Or 13ab; Igeret HaKodeš 4 (105b–106a).