Jozef – druhý po faraónovi
1 M 41:1–44:17
Desiaty oddiel Prvej knihy Mojžišovej (Genezis) pokračuje v rozprávaní o Jozefovi. Začína sa na konci dvoch rokov (hebr. Mikec znamená „na konci“), po tom, čo Jozef požiadal faraónovho čašníka, aby sa zaňho prihovoril. Tentoraz sníva faraón – a to dvakrát – a hľadá schopného vykladača snov. Jozef presvedčivo vyloží faraónove sny ako predpoveď siedmich nadchádzajúcich rokov hojnosti, po ktorých bude nasledovať sedem rokov hladu, čo vedie faraóna k tomu, aby Jozefa ustanovil za druhého po faraónovi v Egypte. Keď nastane hlad – ktorý postihne aj Krajinu Izrael – prichádzajú Jozefovi bratia do Egypta, aby si kúpili obilie, ktoré Jozef zhromaždil počas rokov hojnosti. Jozef vymyslí spôsob, ako zistiť, či sa jeho bratia vzdali svojej niekdajšej nenávisti voči nemu a či sú pripravení spolu s ním posunúť rodinu vpred v jej Božom poslaní.
PRVÉ ČÍTANIE
1 M 41:1–14
V prvom sne faraón videl sedem statných kráv, ako vystupujú z rieky Níl, po ktorých nasledovalo sedem vychudnutých kráv, ktoré pohltili tých sedem statných. V druhom sne videl sedem zdravých klasov obilia, ktoré pohltilo sedem chudobných.
Cena obeda zadarmo
וַיִּיקַ֥ץ פַּרְעֹ֖ה וְהִנֵּ֥ה חֲלֽוֹם׃ (בראשית מא,ז)
A zase sa prebudil faraon. A hľa, [si uvedomil, že to čo videl] bol to sen. (1 M 41:7)
Obsah faraónových snov sa zásadne líšil od obsahu Jozefových snov. Faraón sníval o zvieratách a o úrode, nie však o práci. Jozefove sny sa naopak začínali obrazom práce – bratia viazali snopy na poli.
To odráža rozdiel v tom, ako Boh zabezpečuje obživu svätým ľuďom a ako ju zabezpečuje menej svätým. Svätých Boh živí priamo, ako zaslúženú odmenu za ich úprimnú námahu zosúladiť svoj život s Jeho vôľou. Menej svätí ľudia sa však zdráhajú prijať sebadisciplínu a prácu. Boh ich preto živí len preto, že musí, aby mohli ďalej existovať. Navyše, obživa získaná bez námahy je dobrom, ktoré je nedokonalé, keďže ľudská prirodzenosť je taká, že si skutočne nevážime to, čo nezískame vlastným úsilím.
Podobne, keď sme v pokušení myslieť si, že sa zaobídeme bez tvrdej práce, musíme si uvedomiť, že takéto predstavy pochádzajú z našej menej svätej stránky. Rovnako platí, že čokoľvek dostaneme „zadarmo“, je buď nedokonalé, alebo to nebude trvalé.1
1. Likutei Sichot, 3.zväzok, str. 805–810, 820–822
DRUHÉ ČÍTANIE
1 M 41:15–38
Hoci bolo zrejmé, že faraónove sny mali čo povedať o hospodárstve Egypta, nikto z faraónových radcov nevedel vysvetliť, ako mohli statné kravy či bohatá úroda existovať súčasne s vychudnutými. Vtedy si faraónov čašník spomenul, ako Jozef vo väzení správne vyložil jeho sen, a zmienil sa o tom faraónovi, ktorý si dal Jozefa predvolať. Jozef vyložil súčasnú prítomnosť statných a chudobných rokov tak, že počas rokov hojnosti treba zhromažďovať obilie, aby sa mohlo použiť v rokoch hladu.
Pokrytectvo je sen
וַיֹּ֤אמֶר פַּרְעֹה֙ אֶל־יוֹסֵ֔ף חֲל֣וֹם חָלַ֔מְתִּי וּפֹתֵ֖ר אֵ֣ין אֹת֑וֹ וגו‘ (בראשית מא,טו)
Faraón povedal Jozefovi: „Mal som sen, ale niet nikoho, kto by ho vyložil.“ (1 M 41:15)
Sny Jozefa a faraóna viedli k exilu židovského národa v Egypte. Exil bol spôsobený snami, pretože samotný exil je ako sen. V snoch môžu vedľa seba existovať protichodné a navzájom si odporujúce situácie. Podobne aj naše správanie v exile pôsobí pokrytecky: nezištnosť a sebeckosť v nás často existujú takmer súčasne.
Život v takejto duchovne nejednotnej realite môže byť frustrujúci. Môžeme mať pocit, že nie sme úprimní sami k sebe. Keď uvažujeme o všetkých svojich nedostatkoch, môžeme nadobudnúť dojem, že naše spojenie s Bohom nie je skutočné a že naše úsilie o duchovný rast je napokon márne.
Spojenie medzi exilom a snami nás však učí, že hoci sa naše skutky môžu niekedy javiť ako pokrytecké, nemali by sme podliehať skľúčenosti. Musíme sa usilovať žiť čo najdôslednejšie a nevzdávať sa pre prechodné zlyhania. Účinky previnení trvajú len dovtedy, kým ich nenapravíme pokáním. Účinky našich dobrých skutkov však, na rozdiel od nich, pretrvávajú naveky.2
2. Likutei Sichot, 1.zväzok, str. 85–87.
TRETIE ČÍTANIE
1 M 41:39–52
Faraón bol Jozefovým výstižným výkladom svojho sna natoľko ohromený, že ho ustanovil za druhého po faraónovi v Egypte, aby mu umožnil uskutočniť jeho plán. Po tom, čo bol ustanovený za druhého po faraónovi, dal mu jeho bývalý pán Potifar svoju dcéru za manželku. Počas siedmich rokov hojnosti sa Jozefovi narodili dvaja synovia: Manasses a Efrajim.
Pamätať, aby sme mohli napredovať
וַיִּקְרָ֥א יוֹסֵ֛ף אֶת־שֵׁ֥ם הַבְּכ֖וֹר מְנַשֶּׁ֑ה… וְאֵ֛ת שֵׁ֥ם הַשֵּׁנִ֖י קָרָ֣א אֶפְרָ֑יִם וגו‘׃ (בראשית מא,נא-נב)
A Jozef nazval meno prvorodeného Manasses...Meno druhého nazval Efraim. (1 M 41:51–52)
Život v exile od nás vyžaduje, aby sme vo vzťahu k okolitému svetu uplatňovali dva zdanlivo protichodné prístupy. Na jednej strane musíme byť neustále na pozore pred škodlivými vplyvmi. Na druhej strane sa však musíme zapájať do vonkajšieho sveta, aby sme ho dokázali pozitívne ovplyvňovať.
Je zrejmé, že ovplyvňovať svoje prostredie je väčším úspechom než len zachovávať vlastné hodnoty. Napriek tomu sa treba najprv postarať o ich zachovanie, lebo ak zabudneme na svoje korene, nebudeme mať svetu čo ponúknuť.
Dvaja Jozefovi synovia, narodení a vychovaní v Egypte, stelesňovali tieto dva rozmery života v exile. Svojho prvorodeného pomenoval Manasses (v zmysle „[exil] spôsobuje zabúdanie“), aby nezabudol na svoju rodinu a dedičstvo. Svojho druhého syna pomenoval Efrajim („on bude plodný“), aby zdôraznil, že naším poslaním vo svete je pozitívne ho ovplyvňovať.3
3. Likutei Sichot, 15.zväzok, str. 432 a nasl. Pozri nižšie k 44:14, vyššie k 38:28.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
1 M 41:53–42:18
Hoci Egypťania počas siedmich rokov hojnosti zhromažďovali obilie podľa Jozefových pokynov, hneď ako sa začalo sedem rokov hladu, všetko obilie okrem Jozefovho zhnilo. Obyvatelia Egypta sa tak ocitli odkázaní na Jozefa, pokiaľ ide o obživu. Jozef súhlasil, že im obilie poskytne pod podmienkou, že sa najprv dajú obrezať.
Zdokonaľovanie sveta
וַיֹּ֨אמֶר פַּרְעֹ֤ה לְכׇלמִצְרַ֙יִם֙ לְכ֣וּ אֶל־יוֹסֵ֔ף אֲשֶׁר־יֹאמַ֥ר לָכֶ֖ם תַּעֲשֽׂוּ׃ (בראשית מא,נה)
Faraón vravel všetkým Egypťanom: „Choďte k Jozefovi a urobte, čo vám povie!“ (1 M 41:55)
Egyptská spoločnosť bola preniknutá honbou za sebeckým telesným pôžitkom, ktorý obriezka oslabuje. Tým, že Jozef dal Egypťanov obrezať, potlačil ich posadnutosť telesnými rozkošami. Sám faraón im nariadil, aby prijali Jozefovu podmienku. Tak bol aj faraón, živý symbol egyptskej skazenosti, ochotný dať sa aspoň do istej miery zušľachtiť.
Nasledujeme Jozefov príklad tým, že zostávame duchovne nepoškvrnení materialistickým prostredím a dokonca ho zušľachťujeme. Posilňovaním vlastného záväzku k judaizmu povzbudzujeme aj ostatných Židov, aby posilnili ten svoj. Okrem toho vplývame na širšie spoločenstvo Nežidov, aby zachovávali zákony Tóry, ktoré sa na nich vzťahujú (tzv. noachidské zákony). Tak napokon premeníme celý svet na Boží príbytok.4
4. Likutei Sichot, 10.zväzok, str. 141.
PIATE ČÍTANIE
1 M 42:19–43:15
Jákob poslal svojich synov – okrem Benjamína – do Egypta kúpiť obilie. Jozef ich spoznal, ale oni jeho nie. Vymyslel plán, aby zistil, či sú pripravení prijať ho ako Jákobovho nástupcu: vystrašil ich, že ich nabudúce neprijme, ak neprídu aj s Benjamínom. Keď Benjamín príde do Egypta, Jozef si vymyslí zámienku, aby si ho tam ponechal. Ak by boli bratia pripravení bojovať za Benjamína, znamenalo by to, že prekonali svoju žiarlivosť voči synom Ráchel. Jákob sa zdráhal poslať Benjamína, ale ostatní synovia ho presvedčili, že nemajú na výber. Jákob teda súhlasil, no najprv sa modlil za ich úspech.
Prirodzené zázraky
וְאֵ֣ל שַׁדַּ֗י יִתֵּ֨ן לָכֶ֤ם רַחֲמִים֙ לִפְנֵ֣י הָאִ֔ישׁ וגו‘: (בראשית מג,יד)
[Po tom, čo Jákob pripravil dar, ktorý mal poslať Jozefovi, sa modlil:] „Nech vám Boh Všemohúci dá, aby bol ten muž k vám milosrdný.“ (1 M 43:14)
Bežná múdrosť hovorí, že modlitba je potrebná iba v zúfalých situáciách. Preto si Jákobovi synovia mysleli, že keď Jozef zadržiava ich brata, lebo ich podozrieva z krádeže alebo zo špionáže, bude stačiť upokojiť ho darom.
Z Jákobových slov adresovaných jeho deťom sa však učíme, že aj vtedy, keď sa priaznivý výsledok zdá byť prirodzený, nikdy by sme nemali predpokladať, že ho dosiahneme bez Božej pomoci. Vždy sa musíme modliť – nie ako k vedľajšiemu opatreniu, ale ako k opatreniu prvotnému.
Hoci musíme vytvárať prirodzené prostriedky, ktoré umožňujú Božím požehnaniam pôsobiť, mali by sme si uvedomiť, že Boh, ktorý je nad prírodou, riadi každý aspekt nášho života. Keď si to naplno uvedomíme, skutočne pochopíme, že „prirodzené“ udalosti nášho života sú v skutočnosti zázrakmi zahalenými do prírody.5
5. Likutei Sichot, 25.zväzok, str. 227–234.
ŠIESTE ČÍTANIE
1 M 43:16–29
Popri tom, že Jozef hovoril so svojimi bratmi tvrdo, občas sa k nim správal aj láskavo, aby ich postupne pripravil na chvíľu, keď im odhalí svoju totožnosť. Keď sa teda všetci vrátili aj s Benjamínom, pripravil pre nich bohaté jedlo.
Pohostinnosť verzus skromnosť
וַיַּ֨רְא יוֹסֵ֣ף אִתָּם֮ אֶת־בִּנְיָמִין֒ וַיֹּ֙אמֶר֙ לַֽאֲשֶׁ֣ר עַל־בֵּית֔וֹ הָבֵ֥א אֶת־הָאֲנָשִׁ֖ים הַבָּ֑יְתָה וּטְבֹ֤חַ טֶ֙בַח֙ וְהָכֵ֔ן כִּ֥י אִתִּ֛י יֹאכְל֥וּ הָאֲנָשִׁ֖ים בַּֽצׇּהֳרָֽיִם׃ (בראשית מג,טז)
Keď Jozef uvidel, že je s nimi Benjamín, povedal správcovi svojho domu: „Zaveď tých mužov do domu, daj zabiť zvieratá a [ich mäso] pripraviť, lebo títo muži budú so mnou stolovať pri prvom jedle [dňa].“ (1 M 43:16)
Pohostinnosť si vyžaduje, aby sa hostitelia čo najlepšie starali o všetky potreby svojich hostí. Aj keď si nie sú istí, či hostia využijú to, čo je pre nich pripravené, mali by im napriek tomu poskytnúť hojne.
Podobne, hoci je skromný spôsob života hodnotou, ktorá sa nachádza v Tóre, mali by sme ju uplatňovať na seba, nie na iných. Keď napríklad uvažujeme o pomoci chudobnej rodine, nemali by sme im zabezpečiť iba holé nevyhnutnosti, ale dosť na to, aby mohli žiť dôstojným spôsobom.6
6. Sichot Kodesh 5728, 1.zväzok, str. 322.
SIEDME ČÍTANIE
1 M 43:30–44:17
Po jedle Jozef poslal bratov preč. Oni však netušili, že Jozef dal svojmu sluhovi pokyn, aby skryl jeho strieborný pohár do Benjamínovho vreca. Jozef potom poslal sluhu, aby bratov prenasledoval, a pohár bol nájdený. Tým, že obvinil Benjamína, Jozef vytvoril situáciu, v ktorej sa jeho bratia mohli vykúpiť za to, že ho predali. Keď by boli ochotní riskovať vlastné životy, aby zachránili Benjamína, bolo by to, akoby tak robili na záchranu Jozefa; a tým by svoj zločin voči nemu „odčinili“ tým, že by urobili presný opak. Bratia sa vrátili k Jozefovi, ktorý im oznámil, že všetci sú slobodní vrátiť sa domov okrem Benjamína.
Dar lásky
וְאֶת־גְּבִיעִ֞י גְּבִ֣יעַ הַכֶּ֗סֶף תָּשִׂים֙ בְּפִי֙ אַמְתַּ֣חַת הַקָּטֹ֔ן וגו‘(בראשית מד,ב)
[Jozef povedal:] „Vlož môj pohár – strieborný pohár – navrch vreca [Benjamína], najmladšieho.“ (1 M 44:2)
Jozef vedel, že židovský národ bude dlhý čas v exile a že nie všetci z nich budú mať rovnakú úroveň božského vedomia, ktorá jemu umožnila obstáť v Egypte. Preto sa Jozef usiloval nájsť spôsob, ako ich ochrániť pred egyptskou skazenosťou a zabezpečiť, aby Egypt napokon opustili a prijali Tóru. Jozef si uvedomil, že potrebujú lásku k Bohu dostatočne silnú na to, aby prekonala egyptský materializmus. Jozefov strieborný pohár na túto lásku poukazuje, pretože slovo pre „striebro“ (kesef) súvisí so slovom pre „túžbu“ (kisuf). Jozef ďalej vedel, že ešte nie úplne spravodliví ľudia nedokážu takúto lásku sami v sebe prebudiť, a preto ju do nich vštepil tým, že ju „vložil“ do Benjamína.7
7. Likutei Tora 3:90bc; Ma’amarei Admur HaEmcai, Berejšit, str. 291 a nasl. Or HaTora, Berejšit, 2.zväzok, 341a a nasl. Tam, 6.zväzok, 1103b a nasl.