Vajišlach
Jákob v Zemi Izrael
1 M 32:4–36:43
Ôsmy oddiel z Prvej knihy Mojžišovej opisuje ťažkosti nášho patriarchu Jakuba, keď sa vracia do Zeme Izraela po ukončení svojho pobytu v Arame. Začína sa tým, že počuje, že jeho zášť nosiaci brat Ezau je na ceste, aby ho napadol. Jakub posiela (Vajislach, „poslal“ po hebrejsky) sprievod anjelov, aby zmieril Ezaua. Po upokojení Ezaua sa Jakub musí vyrovnať s únosom a znásilnením svojej dcéry Dinah vinou obyvateľov mesta Šechema. Po tomto zomiera Jakubova manželka Ráchel pri pôrode. Príbeh následne uzatvára opis Jakubovho otca Izáka a jeho brata Ezaua, pripravujúc pôdu pre nasledujúci oddiel, ktorý sa bude zameriavať na Jakuba.
PRVÉ ČÍTANIE
1 M 32:4-13
Jákob poslal poslov k Ézavovi, aby mu oznámili, že sa vracia do Kanaánu a chce sa zmieriť. Poslovia sa vrátili so správou, že Ézav prichádza s oddielom bojovníkov pripravený na vojenskú konfrontáciu. Jákob na to reagoval trojako: poslal Ézavovi štedrý dar, modlil sa k Bohu a pripravil sa na boj, ak by bol nevyhnutný.
Nezištná Modlitba
קָטֹ֜נְתִּי מִכֹּ֤ל הַחֲסָדִים֙ וּמִכׇּל־הָ֣אֱמֶ֔ת אֲשֶׁ֥ר עָשִׂ֖יתָ אֶת־עַבְדֶּ֑ךָ וגו‘: (בראשית לב,יא)
[Jákob začal svoju modlitbu:] ‚Už nie som hoden, vzhľadom na všetky skutky láskavosti a vernosti, ktoré si urobil pre mňa, svojho služobníka.‘ (M 1 32:11)
Hoci si Jákob bol určite vedomý svojich mnohých zásluh, dokázal sa zároveň povzniesť nad prirodzenú ľudskú krátkozrakosť a uvedomiť si, akým nekonečne dlžní sme všetci Bohu. S týmto pohľadom Jákob pokorne predpokladal, že jeho zásluhy nie sú dostatočné na to, aby si zaslúžil Božiu ochranu. Preto prosil Boha, aby zachránil jeho a jeho rodinu nie kvôli jeho vlastným zásluhám – hoci vskutku bol hoden – ale z Jeho čistej láskavosti.
Nasledovaním Jákobovho príkladu by sme aj my, vždy keď niečo prosíme od Boha, mali odvolávať sa výlučne na Jeho láskavosť a súcit. Ak žiadame o pomoc na základe našej hodnosti – a všetci určite máme mnohé zásluhy – Božia odpoveď bude obmedzená podľa miery našej hodnosti. Ale keď pokorne prehliadneme svoju hodnosť, ukazujúc, že sme sa, rovnako ako Jákob, povzniesli nad našu prirodzenú krátkozrakosť, Boh nám odpovie požehnaniami, ktoré presahujú prirodzený poriadok.1
1. Likutei Sichot, 15 zväzok, str.. 277–280
DRUHÉ ČÍTANIE
1 M 32:14-30
Tou nocou sa Ézavov strážny anjel zápasil s Jákobom. Jákob zvíťazil, hoci anjelovi sa podarilo vyvrtnúť mu bedrový kĺb. Jákob žiadal, aby ho anjel požehnal. Anjel mu teda oznámil, že mu Boh dá ďalšie meno Izrael, čo znamená „Ten, ktorý zápasil s Bohom [a zvíťazil].
Povznášanie materiálneho sveta
וַיֹּ֗אמֶר לֹ֤א יַעֲקֹב֙ יֵאָמֵ֥ר עוֹד֙ שִׁמְךָ֔ כִּ֖י אִם־יִשְׂרָאֵ֑ל כִּֽי־שָׂרִ֧יתָ עִם־אֱלֹהִ֛ים וְעִם־אֲנָשִׁ֖ים וַתּוּכָֽל׃ (בראשית לב,כט)
[Anjel povedal Jákobovi:] "Už sa nebude hovoriť, že sa voláš Jákob, ale Izrael, lebo si zápasil s Bohom [s anjelom Boha] a s ľuďmi a zvíťazil si." (M 1 32:29)
Meno „Izrael“ nenahradilo Jákobovo pôvodné meno, ale ho doplnilo. Vyjadrovalo nový, vznešenejší stav, ktorý mu bol teraz udelený. Kým „Jákob“ musel zápasiť s Ézavom, aby získal Izákove požehnanie, tieto požehnania boli teraz „Izraelovi“ udelené otvorene anjelom strážcom Ézava.
Jákobove dve mená predstavujú dva spôsoby, akými sa zaangažujeme so svetom. Niekedy môže materiálny svet alebo naše vlastné materialistické sklony stáť prekážkou našej Božskej vedomosti či životnej misii. Vtedy, podobne ako „Jákob“, musíme zápasiť, aby sme odhalili Božstvo, ktoré sa skrýva za materiálnym svetom. Inokedy však môže byť svet použitý ako pozitívny prostriedok na posilnenie Božskej vedomosti, ako aj na naplnenie našej Božskej misie. V takých chvíľach je našou výzvou, podobne ako u „Izraela“, využiť tieto príležitosti na to, aby sme svet povzniesli na vyššiu úroveň Božskej vedomosti a zároveň podporili vlastný duchovný rast.2
2. Likutei Sichot, 3.zväzok, str. 795–798.
TRETIÉ ČÍTANIE
1 M 32:31-33:5
Keď sa Ézav priblížil, Jákob predstavil svoju rodinu a potom sa sklonil pred samotným Ézavom. Ézava dojalo Jákobovo darovanie a prejav bratských citov, a pobozkal ho.
Napravenie Ézava
וְה֖וּא עָבַ֣ר לִפְנֵיהֶ֑ם וַיִּשְׁתַּ֤חוּ אַ֙רְצָה֙ שֶׁ֣בַע פְּעָמִ֔ים עַד־גִּשְׁתּ֖וֹ עַד־אָחִֽיו׃ (בראשית לג,ג)
[Jákob] sa poklonil sa k zemi sedemkrát, až sa priblížil svojmu bratovi. (1 M 33:3)
Jákob uznal tie vlastnosti Ézava, ktoré boli lepšie ako tie jeho vlastné. Chápal, že aby bolo možné priviesť svet k jeho konečnému cieľu, je potrebné spojiť Ézavove silné stránky s jeho vlastnými. Zároveň Jákob chápal, že on – a nie Ézav – bude musieť dohliadať na túto syntézu, aby mohla fungovať. Vďaka svojej vernej oddanosti štúdiu Tóry bol Jákob tým, kto disponoval šírkou videnia a poznaním Božej vôle potrebnou na zvládnutie surovej, nespútanej sily Ézava. Jákob dúfal, že dokáže Ézava natoľko zaujať, aby sa mu podriadil, ak ho udobril štedrým darom, uznal jeho kvality a oznámil mu, že sa osvedčil schopnosťou vychovať spravodlivú rodinu, predčiť prefíkaného Lábana a nadobudnúť značný majetok.
Keď sa ukázalo, že Ézav nie je pripravený spolupracovať, Jákob pochopil, že využitie Ézavových silných stránok bude dlhý a náročný proces. Toto spojenie Ézavovej prevahy a Jákobovej múdrosti bude definujúcou charakteristikou Mesiášskej budúcnosti a preto je kľúčom k jej vzniku. Skutočne, naša neochvejná oddanosť Tóre a jej prikázaniam už od Jákobovej doby do značnej miery transformoval silu Ézava, a teraz stojíme na prahu konečného, Mesiášskeho vykúpenia.3
3. Torah Or, str. 24–26; Sefer HaSichot 5748, 1.zväzok, str. 138–144; Hitva’aduyot 5743, 1.zväzok, str. 571–572
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
1 M 33:6-20
Ézav ponúkol, že bude sprevádzať Jákoba a jeho rodinu do Kanaánu, ale Jákob túto láskavosť odmietol a prisľúbil, že navštívi Ézava v jeho domove na vrchu Seír.
Udržiavanie sústredenia
יַעֲבׇר־נָ֥א אֲדֹנִ֖י לִפְנֵ֣י עַבְדּ֑וֹ וַאֲנִ֞י אֶֽתְנָהֲלָ֣ה לְאִטִּ֗י לְרֶ֨גֶל הַמְּלָאכָ֤ה אֲשֶׁר־לְפָנַי֙ וּלְרֶ֣גֶל הַיְלָדִ֔ים עַ֛ד אֲשֶׁר־אָבֹ֥א אֶל־אֲדֹנִ֖י שֵׂעִֽירָה׃ (בראשית לג,יד)
[Jákob povedal Ézavovi:] "Nech môj pán, prosím, ide predo mnou, svojím služobníkom, kým ja pôjdem pomalým krokom, krokom stád, ktoré sú predo mnou, a krokom detí — až kým nedôjdem k svojmu pánovi do Seíru.“ (1 M 33:14)
Slovami „kým nedôjdem k svojmu pánovi [Ézavovi] do Seíru“ Jákob naráža na Ézavovu budúcu transformáciu v mesiašskej ére. Jákobov prístup k Ézavovi nás učí, ako neutralizovať potenciálnu nevraživosť „Ézavov“, s ktorými sa stretávame počas nášho exilu.
Ak podľahneme vonkajším pohodliam exilu a budeme sa cítiť podriadení vláde ‚Ézava‘, náš postoj sa stane sebanapĺňajúcim proroctvom – náš exil nad nami skutočne začne vládnuť. Aby sme neutralizovali Ézavovu moc, musíme sa pozrieť poza fasádu exilu na jeho vnútorný účel, ktorým je umožniť nám pripraviť svet na mesiašskú éru. V tom čase bude ‚Ézav‘ podmanený a premenený. Keď na dlhé putovanie exilu hľadíme ako na cestu smerujúcu k Seíru a sústreďujeme sa na náš konečný cieľ, ‚Ézav‘ sa stáva neškodným už počas samotného exilu.4
4. Likutei Sichot, 20.zväzok, str. 164
PIATE ČÍTANIE
1 M 34:1-35:11
Jákob a jeho rodina pokračovali do mesta Síchem. Jákobova dcéra Dína vyšla stretnúť sa so ženami mesta, no uniesol ju a zneuctil syn síchemského vladára, ktorý potom ponúkol zaplatiť akékoľvek veno, aké by Jákob požadoval, aby si ju mohol vziať za ženu. Navrhol tiež, aby ich rody uzatvárali medzi sebou manželstvá. Jákobovi synovia odpovedali, že obyvatelia Sichemy sa musia najprv dať obrezať, s čím tí ochotne súhlasili. Keď sa obyvatelia Sichemy zotavovali po obriezke, kým sa ešte úplne nezotavili, Jákobovi synovia Šimeón a Lévi prepadli mesto, zabili všetkých mužov a Dínu vyslobodili.
Cudné odhalenie
וַתֵּצֵ֤א דִינָה֙…לִרְא֖וֹת בִּבְנ֥וֹת הָאָֽרֶץ׃ (בראשית לד,יא)
Dina...vyšla, aby sa pozrela na dcéry toho kraja. (1 M 34:1)
Dinin zámer bolo presvedčiť ženy zo Šchema, aby prijali spravodlivé spôsoby Jacobovej rodiny. Hoci sa zdá, že bola sotva úspešná, jej snahy neboli úplne márne. To, že muži zo Šchema sa dali obriezť, bolo na jednej strane klamstvo zo strany Jakubových synov, ktorým ich chceli oslabiť, no z druhej strany ich súhlas naznačoval, že boli ochotní si nechať do určitej miery duchovne ovplyvniť. Takéto zdokonalovanie malo zároveň účinok aj na širšiu spoločnosť, vrátane žien. A skutočne, ženy a deti boli zajaté, pričom väčšina z nich sa stala služobníčkami v Jacobovej domácnosti a tým absorbovala Jacobove hodnoty a morálku.
Dinin správanie nás učí, že ženy, obdarené jedinečnými talentami, ktoré im umožňujú ovplyvňovať ostatných, by mali tieto talenty využívať nielen na posilnenie svojho domova a rodiny. Mali by ich taktiež použiť na to, aby srdcia ďalších žien priviedli k Tore a jej cestám dobra a láskavosti.5
5. Likutei Sichot, 35.zväzok, str. 154–155. Pozri Sefer HaSichot 5751, 1.zväzok, str. 83 a nasl.
ŚIESTE ĆÍTANIE
1 M 35:12-36:19
Splnením svojho skoršieho sľubu sa Jákob po rokoch vrátil na miesto, kde sa mu kedysi snívalo o rebríku vystupujúcom do neba a kde po tom videní postavil oltár. Boh mu potom dal dodatočné meno Izrael, ako ho o tom informoval anjel. Keď sa Jákobov rod posúval ďalej na juh a priblížil sa k Betlehemu, Ráchel začala rodiť a zomrela pri pôrode svojho druhého syna, ktorého Jákob pomenoval Benjamín.
Sila altruizmu
וַתָּ֖מׇת רָחֵ֑ל וַתִּקָּבֵר֙ בְּדֶ֣רֶךְ אֶפְרָ֔תָה הִ֖וא בֵּ֥ית לָֽחֶם׃ (בראשית לה,יט)
Ráchel zomrela a bola pochovaná na ceste vedúcej do Efratu. Efrat je tiež známy ako Betlehem. (1. Mojž. 35:19)
V ústnom podaní sa učíme, že Ráchel si zvolila byť pochovaná v Betleheme a nie v Hebrone spolu s ostatnými praotcami a pramatkami. Predvídala, že židovský národ pôjde okolo Betlehema o mnoho storočí neskôr, keď bude vyhnaný z Izraelskej krajiny po zničení prvého chrámu. Vtedy, keď sa praotcom nepodarilo upokojiť Boha, Ráchel namietala, že tak ako ona nebola žiarlivá na svoju sestru Leu, keď sa stala Jákobovou manželkou, ani Boh by nemal byť „žiarlivý“ na modly, ktoré Židia uctievali. (Podľa tradície bolo zničenie Prvého chrámu zapríčinené hriechom modloslužby.) Boh prijal jej argument a vyhlásil: „Kvôli tebe, Ráchel, navrátim židovský národ do jeho domoviny.“
Práve Ráchelina obetavosť a oddanosť vyvolávajú Boží sľub, že nás vykúpi napriek našim previnením a nedostatkom.6
6. Rashi a Radak, Jeremiáš 31:14, na zaklade Eicha Raba, Petichta 24. Hitva’aduyot 5711, 2.zväzok, str. 59–61; Likutei Sichot, 30.zväzok, str. 238.
SIEDME ČÍTANIE
1 M 36:20-43
Jákob sa napokon opäť stretol so svojím otcom Izákom v Hebrone. Tóra potom zaznamenáva Izákovu smrť a následne uvádza potomkov Ezaua. Po Ezauovej smrti jeho potomkovia nedokázali založiť stabilnú monarchiu, a museli si zvoliť cudzincov za kráľov, aby udržali poriadok medzi svojimi jednotlivými klanmi.
Kozmické drama slobodnej voľby
וְאֵ֙לֶּה֙ הַמְּלָכִ֔ים אֲשֶׁ֥ר מָלְכ֖וּ בְּאֶ֣רֶץ אֱד֑וֹם וגו‘׃ (בראשית לו,לא)
A toto sú kráľovia, ktorí kraľovali v zemi Edomovej. (1. Mojž. 36:31)
Príbeh týchto kráľov odkazuje na stvorenie a následný pád duchovného sveta „Chaos“ (Tohu), ktorý predchádzal duchovnému svetu „Napravenia“ (Tikun). Náš fyzický vesmír je odvodený zo sveta „Napravenia“, ale zároveň obsahuje pozostatky prvkov zo sveta „Chaos“.
Svet „Chaos“ bol takto nazvaný, pretože energie v ňom boli príliš egocentrické na to, aby medzi sebou spolupracovali, rovnako ako nezrelé dieťa nedokáže zjednotiť svoje protichodné emócie. A rovnako ako musí byť detskosť dieťaťa rozbitá krízou dospievania, aby mohlo prejsť do zrelého dospelého veku, musel sa svet „Chaos“ rozbiť, aby na jeho troskách mohol byť vytvorený svet „Napravenia“.
Sebectvo je takto zakorenené v našom svete ako pozostatky tohto rozbitého sveta. Tieto iskry sveta „Chaos“ sú nevyhnutné, pretože aby mohla existovať slobodná voľba, musí byť k dispozícii prvok „zla“, teda egocentrickosti, ako alternatíva k nesebeckosti a dobrotivosti.
Úlohou Jákoba a jeho potomkov v priebehu dejín je pozdvihnúť duchovných potomkov Ezaua – padlé iskry sveta „Chaos“ – prostredníctvom posväcovania materiálneho sveta.7
7. Likutei Torah (Arizal); Ma’amarei Admur HaZaken 5568, 1.zväzok, str. 1 a nasl.