Noach
Noe, potopa a za ňou
1 M 6:9–11:32
Druhý oddiel Knihy Genezis je pomenovaný podľa svojej ústrednej postavy, Noema (v hebrejčine Noach), a začína rozprávaním o veľkej potope, ktorá očistila svet od skazenosti a úpadku, do ktorých ľudstvo upadlo od stvorenia sveta. Nasleduje opis rozdelenia sveta medzi Noemových synov, rozptýlenia ľudstva spôsobeného udalosťou Babylonskej veže a úvod k nasledujúcim častiam, ktoré rozprávajú o ďalšom veľkom hrdinovi ľudstva, Abrahámovi.
PRVÉ ČÍTANIE
1 M 6:9–22
Noe na rozdiel od úpadku, ktorý charakterizoval jeho dobu, zostal verný morálnym tradíciám zdedeným od prvých ľudí. Boh si preto vyvolil Noema, aby prežil potopu a po nej znovu osídlil svet.
Nikdy nie je neskoro
וַיֹּ֨אמֶר אֱלֹהִ֜ים לְנֹ֗חַ קֵ֤ץ כׇּל־בָּשָׂר֙ בָּ֣א לְפָנַ֔י וגו‘ (בראשית ו,יג)
Boh povedal Noachovi: „Rozhodol som sa skoncovať so všetkým tvorstvom." (1 M 6:13)
Boh spôsobil potopu nie preto, že by si náhle uvedomil, že urobil chybu, keď stvoril svet. Skôr boli skutočnosti pred potopou a po potope nevyhnutnými etapami vo vývoji sveta, etapami, ktoré sa odrážajú v živote každého jednotlivca.
Pred potopou bola realita uzamknutá v neodolateľných silách príčiny a následku. Každé dobré rozhodnutie trvalo posilňovalo dobro; každé zlé rozhodnutie trvalo posilňovalo zlo.
Potopa zjemnila realitu tým, že priniesla možnosť pokánia. Keď teda Noe vyšiel z archy, to, čo uvidel, nebola zničená postapokalyptická spúšť, ale nový, svieži svet, plný nádeje a oslobodený od pút minulosti.
Aj v našich vlastných životoch si môžeme mylne myslieť, že sme nevyhnutne uzamknutí v osude, ktorý nám určuje dedičnosť, výchova alebo naše vlastné predchádzajúce chyby. Vďaka potope je pravdou presný opak: nikdy nie je neskoro. Boh vždy čaká, aby nás privítal späť s otvorenou náručou a dali sme si nový začiatok. Pokánie, podobne ako potopa, nám umožňuje premeniť každú náročnú situáciu či búrlivé obdobie nášho života na prostriedok, ktorý nás očistí, zušľachtí a pripraví pokračovať ďalej s väčšou vierou a silou.1
1. Likutei Sichot, 20.väzba, str. 285–287.
DRUHÉ ČÍTANIE
1 M 7:1–16
Boh povedal Noemovi, aby postavil archu, aby on, jeho rodina a zástupcovia všetkých druhov zvierat prežili potopu.
Oddych a obnova
וַיֹּ֤אמֶר יְהֹוָה֙ לְנֹ֔חַ בֹּֽא־אַתָּ֥ה וְכָל־בֵּיתְךָ֖ אֶל־הַתֵּבָ֑ה כִּֽי־אֹתְךָ֥ רָאִ֛יתִי צַדִּ֥יק לְפָנַ֖י בַּדּ֥וֹר הַזֶּֽה׃ (בראשית ז,א)
Boh povedal Noemovi: „Vojdi do archy, ty i celý tvoj dom, lebo teba som videl ako spravodlivého predo mnou v tomto pokolení.“ (1 M 7:1)
Metaforicky sú naše osobné „archy“ obdobiami štúdia Tóry a modlitby. Tak ako boli Noe a jeho rodina chránení archou pred potopou, ktorá zúrila vonku, aj my môžeme „vstúpiť“ do svetov štúdia Tóry a modlitby, aby sme boli chránení pred „potopou“ svetských starostí, ktoré nás hrozia zaplaviť.
Obzvlášť užitočné je ponoriť sa do modlitby hneď ráno. Keď každé ráno nanovo čelíme svetu, môže sa zdať, že existuje sám osebe, bez potreby Boha. Ranné modlitby nám pomáhajú uvedomiť si, že svet nemôže existovať sám od seba a že jeho cieľom je stať sa prirodzeným príbytkom Boha.
Začať deň týmto spôsobom nám pomáha vedome sa vyhýbať činnostiam, ktoré tento cieľ nepodporujú, a namiesto toho využívať každý okamih ako príležitosť na jeho naplnenie. Takto pripravení sa môžeme venovať svetským záležitostiam bez obáv, že sa premenia na „rozbúrené vody“, ktoré nás zaplavia úzkosťou, stresom a rozptýleniami.2
2. Likutei Sichot, 1.väzba, str. 6–8.
TRETIE ČÍTANIE
1 M 7:17–8:14
Dážď trval štyridsať dní, po ktorých zostala zem ešte ďalších stopäťdesiat dní zaplavená, až kým voda nezačala opadávať. Šesťdesiat dní po tom, čo voda začala opadávať, vyslal Noe havrana a potom holubicu, aby zistil, či voda úplne ustúpila.
Nečakať na Boha
וַיְהִ֕י מִקֵּ֖ץ אַרְבָּעִ֣ים י֑וֹם וַיִּפְתַּ֣ח נֹ֔חַ אֶת־חַלּ֥וֹן הַתֵּבָ֖ה אֲשֶׁ֥ר עָשָֽׂה: וַיְשַׁלַּ֖ח אֶת־הָֽעֹרֵ֑ב וַיֵּצֵ֤א יָצוֹא֙ וָשׁ֔וֹב עַד־יְבֹ֥שֶׁת הַמַּ֖יִם מֵעַ֥ל הָאָֽרֶץ׃ (בראשית ח,ו-ז)
Štyridsať dní potom Noe otvoril okno, ktoré urobil na arche. Vyslal havrana. Ten vyletel, [ale len krúžil] sem a tam [okolo archy], kým voda nevyschla z povrchu zeme. (1 M 8:6-7)
Ako bude Tóra rozprávať, Noe neopustil archu, kým mu to Boh neprikázal. Aký teda malo zmysel zisťovať, či je zem suchá, tým, že vyslal tieto vtáky?
Odpoveďou je, že keďže mu Boh zveril prežitie života, Noe sa cítil zodpovedný podniknúť všetky prirodzené kroky, ktoré by mohli podnietiť Boha urýchliť obnovu života na zemi.
Bolesť vyhnanstva sa prirovnáva k rozbúreným vodám potopy. Tak ako potopu môže ukončiť iba Boh, aj vyhnanstvo môže ukončiť len On. No podobne ako Noe môžeme aj my urýchliť vykúpenie tým, že po ňom aktívne túžime a robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme urýchlili jeho príchod.3
3. Hitva’aduyot 5745, 4.väzba, str. 2407–2409.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
1 M 8:15–9:7
Presne jeden rok po začiatku potopy bola zem už dostatočne suchá na obývanie. Noe však váhal opustiť archu, pretože on i zvieratá v nej žili v pokoji a harmónii. Noe vedel, že keď zvieratá opustia archu, vrátia sa k svojmu prirodzene agresívnemu správaniu.
Prijať výzvu
וַיְדַבֵּ֥ר אֱלֹהִ֖ים אֶל־נֹ֥חַ לֵאמֹֽר׃צֵ֖א מִן־הַתֵּבָ֑ה אַתָּ֕ה וְאִשְׁתְּךָ֛ וּבָנֶ֥יךָ וּנְשֵֽׁי־בָנֶ֖יךָ אִתָּֽךְ׃ (בראשית ח,טו-טז)
A Boh hovoril Noachovi a povedal: "Vyjdi z korába ty i tvoja žena i tvoji synovia i ženy tvojich synov s tebou." (1 M 8:15–16)
Ako sme videli, „vstúpiť do archy“ je metafora potreby ponoriť sa do štúdia Tóry a modlitby. Skutočným cieľom vstupu do archy je však ju opustiť. Boh nám – tak ako prikázal Noemovi – neprikazuje zostať v ochrannom duchovnom prostredí štúdia Tóry a modlitby, ale z neho vyjsť, vstúpiť do sveta a premeniť svet na Boží príbytok.4
4. Likutei Sichot, 1.väzba, str. 9–10.
PIATE ČÍTANIE
1 M 9:8–17
Hoci Noe opustil archu, váhal splniť Boží príkaz plodiť potomstvo a znovu zaľudniť zem, pretože sa obával, že jeho potomkovia by mohli byť raz zničení ďalšou potopou. Boh preto Noemovi prisahal, že už nebude žiadna ďalšia potopa.
Povznášanie pozemskosti
וַהֲקִמֹתִ֤י אֶת־בְּרִיתִי֙ אִתְּכֶ֔ם וְלֹֽא־יִכָּרֵ֧ת כׇּל־בָּשָׂ֛ר ע֖וֹד מִמֵּ֣י הַמַּבּ֑וּל וְלֹֽא־יִהְיֶ֥ה ע֛וֹד מַבּ֖וּל לְשַׁחֵ֥ת הָאָֽרֶץ׃ (בראשית ט,יא)
[Boh povedal:] „Potvrdím svoju zmluvu s vami [tým, že vám dám znamenie, ktorým som viazaný], a [tak si môžete byť istí, že] už nikdy nebude všetko živé vyhubené vodou potopy. Už nikdy nebude potopa, ktorá by zničila zem.“ (1 M 9:11)
Keď Tóra hovorí, že Boh „zničil zem“, znamená to, že zničil „pozemskosť“ – teda mylnú predstavu, že svet existuje nezávisle od Boha. Potopa úplne ponorila svet do vedomia Božej prítomnosti, a tak ho očistila od jeho morálneho úpadku a natrvalo ho urobila vnímavým pre Božie vedomie. Preto už nebola potrebná žiadna ďalšia potopa.
Vďaka potope teraz môžeme vniesť Božie vedomie aj do našich „pozemských“ životov. Najprv sa musíme pravidelne ponárať do Božskosti – v každodennej modlitbe a štúdiu Tóry, v týždennom zachovávaní šabatu (Šabat) a v každoročných židovských sviatkoch. Potom máme toto Božie vedomie prenášať do každej oblasti nášho každodenného života. Tieto snahy urýchlia dosiahnutie úplného Božieho vedomia vo svete v mesiášskej ére.5
5. Likutei Sichot, 30.väzba, str. 21–23.
ŠIESTÉ ČÍTANIE
1 M 9:18–10:32
Noe si uvedomil, že ako otec celého budúceho ľudstva zohráva úlohu Adama v novom, popotopovom svete. Preto sa pokúsil napraviť chybu Adama a Evy. Zatiaľ čo oni zneužili víno (plod Stromu poznania) na dosiahnutie sebauvedomenia, on sa ho pokúsil použiť na to, aby stratil seba samého v Božskej radosti – tým, že sa opil. Keďže však toto odpútanie sa od vlastného ja bolo umelé, obrátilo sa proti nemu a Noe sa namiesto toho nevhodne odhalil. Keď sa o tom dozvedeli jeho synovia, prikryli ho, no zatiaľ čo jeho najmladší syn Cham sa sústredil na jeho nehanebnosť, jeho starší synovia, Šem a Jefet, sa zamerali na úlohu obnoviť otcovu cudnosť.
Ľudské zrkadlá
וַיֵּֽלְכוּ֙ אֲחֹ֣רַנִּ֔ית וַיְכַסּ֕וּ אֵ֖ת עֶרְוַ֣ת אֲבִיהֶ֑ם וגו‘ (בראשית ט,כג)
[Šem a Jefet] kráčali pospiatky a prikryli nahotu svojho otca. (1 M 9:23)
Baal Shem Tov učil, že ľudia, s ktorými sa v živote stretávame, sú našimi zrkadlami: ak na nich vidíme zlo, v skutočnosti vidíme odraz zla, ktoré je v nás. Keďže sme zvyčajne slepí voči vlastným chybám, Boh zariadi, aby sme si ich všimli na niekom inom, a očakáva, že si z toho vezmeme poučenie a uvedomíme si, že máme tie isté nedostatky, aby sme ich mohli napraviť u seba.
Preto, keďže Šem a Jefet nemali ten istý nedostatok ako ich otec Noe, nesústredili sa naň; namiesto toho sa zamerali na to, ako mu môžu pomôcť. Naproti tomu Cham mal ten istý nedostatok ako jeho otec; preto sa sústredil na jeho hanbu namiesto toho, aby premýšľal, ako by mohol pomôcť.6
6. Likutei Sichot, 10.väzba, str. 24–29.
SIEDME ČÍTANIE
1 M 11:1–32
Namiesto toho, aby poslúchli Boží príkaz rozptýliť sa a zaľudniť zem, sa preživší potopy zhromaždili pod vedením pravnuka Chama, Nimroda. Nimrod ich presvedčil, že aby zabránili ďalšej potope, mali by postaviť obrovskú vežu, aby mohli v prípade potreby ovládať zrážky. Aby ich Boh poučil, že jednota nemá zmysel, ak vedie k vzbure proti Nemu, spôsobil, že každý rod začal náhle hovoriť vlastným jazykom; a tak sa ľudstvo od Babylonská veža rozptýlilo v súlade s Božím pôvodným zámerom.
Účel civilizácie
וַיֹּאמְר֞וּ הָ֣בָה ׀ נִבְנֶה־לָּ֣נוּ עִ֗יר וּמִגְדָּל֙ וגו‘ (בראשית יא,ד)
Povedali: „Poďme, vybudujme si mesto a vežu." (1 M 11:4)
Preživší potopy prehliadli jej ponaučenie, že máme hľadieť na Boha ako na zdroj nášho blaha.
My, ktorí sme prežili „potopu“, ktorá pripravila o život 6 000 000 Židov, by sme sa mali poučiť z chyby preživších Noemovej potopy. Obnova infraštruktúry židovskej civilizácie je chvályhodná a ušľachtilá, no nie je cieľom sama o sebe.
Naše „mesto a veža“ musia mať hlbší, duchovný účel, čo znamená, že naše domy modlitby a štúdia Tóry by mali byť najvýznamnejšími a najváženejšími budovami v našich mestách.
Podobne by naše povolania, domovy, životy a rodiny mali vyjadrovať našu túžbu napĺňať Božiu vôľu, a nie len prázdnu sebapýchu. Ich židovské prvky – mezuza, tefilin, šabatové sviečky a podobne – by mali byť najvyššej kvality; naša zbierka kníh Tóry by mala byť bohatá, viditeľne umiestnená a skutočne čítaná; hudba a rozhovory, ktoré znejú v našich domovoch, by mali byť hodné židovského domova; a tak ďalej.7
7. Likutei Sichot, 3.väzba, str. 751–753.