Jozef v Egypte
1 M 37:1–40:23
Deviaty oddiel Prvej Mojžišovej knihy začína kronikou Jakubovho syna Jozefa po tom, čo sa Jakub usadil (Vajejšev – „usadil sa“ v hebrejčine) v Hebrone. Jozef sa delí so svojimi bratmi o svoje sny. V týchto snoch sa vidí ako budúci vodca Jakubovej rodiny. Jozefova zdanlivá márnivosť a egoizmus presvedčia jeho bratov, že predstavuje hrozbu k splneniu Božieho poslania rodiny, a preto usúdia, že sa ho musia zbaviť. Je predaný do Egypta ako otrok, kde sa najskôr vypracuje na pozíciu zodpovednosti v dome svojho pána, no neskôr je uvrhnutý do väzenia v dôsledku ohováračských obvinení. Tento príbeh je prerušený rozprávaním o tom, ako bol Jakubov syn Júda odcudzený svojou rodinou. Potom Júdu jeho nevesta Tamar podvedie, aby s ňou splodil dieťa.
PRVÉ ČÍTANIE
1 M 37:1–11
Keď bezpečne dorazil do Hebronu, Jakub prevzal úlohu vodcu. Jozef sa podelil s rodinou o svoje dva sny: v prvom sa snopy jeho bratov skláňali pred jeho snopom a v druhom sa pred ním skláňalo slnko, mesiac a jedenásť hviezd. Jozefovi bratia si tento odvážny prejav domýšľavosti vysvetlili ako dôkaz, že Jozef je v duchovnom zmysle skôr dedičom sebastredného Ezaua než Jakuba. Jakub však Jozefove sny schválil, keďže sám už vnímal Jozefa ako svojho nástupcu.
Potrebujeme duchovných mentorov
וַיֹּ֖אמֶר אֲלֵיהֶ֑ם שִׁמְעוּ־נָ֕א הַחֲל֥וֹם הַזֶּ֖ה אֲשֶׁ֥ר חָלָֽמְתִּי׃ (בראשית לז,ו)
[Jozef] povedal [svojim bratom]: "Počujte, prosím, tento sen, ktorý sa mi sníval." (1 M 37:6)
Snopy obilia sa skladajú z jednotlivých stebiel, ktoré rastú oddelene jedno od druhého, každé vo svojom vlastnom ryhu. Zviazanie stebiel do snopov symbolizuje našu prvú životnú úlohu: zhromaždiť všetky svoje schopnosti a talenty a zjednotiť ich v službe svätosti. Keď sa už sami staneme "snopom", musíme hľadať vedenie a inšpiráciu u Jozefa duchovného vodcu.
Keď duchovne dozrievame, dosahujeme vyššiu úroveň: keď sa povznášame nad pozemské vedomie, znova nadobúdame pôvodné nebeské vedomie našej duše a žiarime ako "hviezda". Avšak aj na tejto úrovni by sme sa nemali spoliehať na svoje vlastné dosiahnuté zásluhy ako na zdroj inšpirácie, pretože to môže viesť k stagnácii a uspokojeniu. Naopak, aj naďalej sa musíme obracať na svojho „Jozefa“ – t. j. nášho duchovného mentora – aby nám poskytoval ďalší vhľad a inšpiráciu.1
1. Likutei Sichot, 3.zvävok, str.. 805–810. Pozri Hitva’adujot 5744, 2.zvävok, str. 715, Likutei Sichot, 15.zvävok, str. 345, podpoznámka.
DRUHÉ ČÍTANIE
1 M 37:12-22
Spoliehanie sa na Božiu prozreteľnosť
וַיִּרְא֥וּ אֹת֖וֹ מֵרָחֹ֑ק וּבְטֶ֙רֶם֙ יִקְרַ֣ב אֲלֵיהֶ֔ם וַיִּֽתְנַכְּל֥וּ אֹת֖וֹ לַהֲמִיתֽוֹ׃ (בראשית לז,יח)
A uvideli ho [Jozefa] zďaleka, a prv ako sa k nim [jeho bratom]priblížil, úkladili proti nemu, aby ho zabili. (1. Mojž. 37:18)
Hoci to bratia ani nezamýšľali, ani nepredvídali, ich činy napokon viedli k Jozefovmu vzostupu k moci a k prežitiu celej Jakubovej rodiny. Jozefov príbeh živo ukazuje, že či si to uvedomujeme alebo nie, všetko, čo sa nám deje, je usporiadané Bohom v náš prospech.
Preto je nerozumné a neproduktívne hnevať sa na tých, ktorí sa zdajú, že nám ubližujú. Hoci môžu byť za svoje činy skutočne vinní, nemôžu nám urobiť nič, čo by Boh nechcel dopustiť. Mali by sme sa skôr učiť od Jozefa, ktorý oplácal zlo svojich bratov dobrom a naďalej ich miloval napriek ich nenávisti voči nemu.2
2. Pozri Tanju, 12.kap. koniec. Likutei Sichot, 20.zvävok, str. 187–191
TRETIE ČÍTANIE
1 M 37:23-36
Jozefovi bratia Šimon a Lévi navrhli Jozefa rovno zabiť, ale Rúben, najstarší brat, navrhol, aby ho hodili do jamy a ponechali jeho osud Božej prozreteľnosti. Jama, ktorú si vybrali, bola suchá a plná hadov a škorpiónov.
Vyhýbanie sa negativite
וַיִּ֨קָּחֻ֔הוּ וַיַּשְׁלִ֥כוּ אֹת֖וֹ הַבֹּ֑רָה וְהַבּ֣וֹר רֵ֔ק אֵ֥ין בּ֖וֹ מָֽיִם׃ (בראשית לז,כד)
Vzali ho a hodili do jamy. Jama bola prázdna, [tým, že] nebolo v nej vody. (1 M 37:24)
Alegoricky jama predstavuje ľudskú myseľ, zatiaľ čo voda predstavuje Tóru. Tento príbeh nás teda učí, že najistejším spôsobom, ako udržať našu myseľ bez „hadov a škorpiónov“ – negatívnych a deštruktívnych myšlienok – je zabezpečiť, aby bola vždy naplnená obsahom súvisiacim s Tórou, lebo „Tóra Hospodina je dokonalá, občerstvuje dušu."3
3. Žalmy 19:8. Likutei Sichot, 15.zväzok, str. 324–325, na základe Berejšit Raba 84:16 a Cava’at HaRibaš (vyd. Kehot) 76.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
1 M 38:1-30
Juda presvedčil svojich bratov, aby Jozefa predali do otroctva. Potom poslali Jákobovi Jozefov odev, potretý kozľacou krvou. Jákob neutešiteľne smútil za Jozefom. Bratia potom Judu odvrhli za to, že sa nezasadil o to, aby Jozefa vrátili Jákobovi. Juda odišiel z Hebronu, oženil sa a mal troch synov. Najstaršieho oženil s Támar, ktorá túžila porodiť Judových potomkov. Keď najstarší syn zomrel, Juda jej dal za manžela svojho druhého syna; keď zomrel aj druhý, Juda sa obával dať jej tretieho syna. Támar sa preto prestrojila za prostitútku, aby Judu podviedla a mala od neho deti.
Účel zla
וַיִּקְרָ֥א שְׁמ֖וֹ פָּֽרֶץ׃ (בראשית לח,כט)
[Juda] nazval [prvorodeného Támar] Perec. (1 M 38:29)
Mesiáš pochádza z Judu cez jeho syna Pereca, ktorého mal s Támar. Perec bol predkom kráľa Dávida. Aby sme pochopili, prečo bolo potrebné, aby Mesiáš vstúpil do sveta takým zdanlivo škandalóznym spôsobom, musíme si pripomenúť, že Boh stvoril zlo len preto, aby mohla existovať slobodná voľba. A aby slobodná voľba vôbec existovala, sily zla a sily dobra musia byť dokonale vyvážené.
Keď sa mal mesiášsky rodokmeň začať vo svete zrodením Pereca, ktorý bol prvým predkom kráľa Dávida a Mesiáša, sily zla ‚namietali‘, že rovnováha sa má prekloniť v ich neprospech. Preto sa spojenie, ktoré malo priviesť na svet prapredka Mesiáša, muselo udiať spôsobom, ktorý by sily zla považovali za výhodný pre seba. Tak ako vo vojenskej stratégii vojsko niekedy predstiera ústup, aby vylákalo nepriateľa do zraniteľnej pozície, aj tu sily svätosti ustúpili zdanlivé víťazstvo silám zla v podobe tohto zdanlivo hriešneho činu, aby nakoniec získali prevahu.4
4. Derech Mitzvotecha 32a–32b; Or HaTorah, Berejšit, 6.zväzok, 1096b–1097a.
PIATE ČÍTANIE
1 M 39:1-6
Medzitým bol Jozef predaný ako otrok Egypťanovi Potifarovi, náčelníkovi faraónových mäsiarov. Keď Potifar spoznal Jozefovu inteligenciu, čestnosť, zbožnosť a kráľovské vystupovanie, ustanovil ho za správcu svojho domu.
Starostlivosť o našu vnútornú krásu
וַיְהִ֣י יוֹסֵ֔ף יְפֵה־תֹ֖אַר וִיפֵ֥ה מַרְאֶֽה׃ (בראשית לט,ו)
Jozef bol krásny postavou aj vzhľadom. (1 M 39:6)
Jozefova telesná krása bola odrazom jeho vnútornej, duchovnej krásy – jeho nekompromisného oddania ideálom Tóry. Vďaka svojej duchovnej dokonalosti bol Jozef schopný naplniť svoje božie poslanie: privádzať druhých bližšie k Bohu.
Rovnako ako Jozef, aj my sme povolaní privádzať druhých bližšie k Bohu. Aby sme v tom uspeli tak ako on, musíme sa aj my usilovať byť v duchovnom zmysle krásni postavou aj vzhľadom.
To však neznamená, že by sme mali čakať, kým dosiahneme duchovnú dokonalosť, aby sme sa venovali druhým. Dokonalosť je relatívna a v porovnaní s tými, ktorí vedia menej než my, sme už dosť ‚krásni‘ na to, aby sme ich mohli inšpirovať. Zároveň však nesmieme zabúdať, že ak zanedbáme vlastný duchovný rast, ostatní si to všimnú a budú menej naklonení brať naše slová vážne.5
5. Likutei Sichot, 1.zväzok, str. 79
ŠIESTE ČÍTANIE
1 M 39:7-23
Potifarova manželka prostredníctvom astrológie videla, že je predurčená stať sa predkyňou Jozefových potomkov. Nevediac, že sa to má naplniť prostredníctvom jej dcéry, usilovala sa zviesť Jozefa.
Čeliť pokušeniu
וְאֵ֨יךְ אֶֽעֱשֶׂ֜ה הָרָעָ֤ה הַגְּדֹלָה֙ הַזֹּ֔את וְחָטָ֖אתִי לֵֽאלֹהִֽים׃ (בראשית לט,ט)
[Jozef povedal Potifarovej manželke,]"Ako by som teda mohol spáchať takú veľkú neprávosť a zhrešiť proti Bohu?!“ (1 M 39:9)
Ako sluha bol Jozef samozrejme odkázaný na milosť manželke svojho pána. Potifarova manželka ho zastrašovala všelijakými hrozbami vrátane smrti, ak neustúpi jej zvádzaniu. Jozef však vtedy uvidel pred sebou obraz tváre svojho otca Jakuba, z čoho pochopil, že je povinný odolať jej pokušeniam.6 Jakubova tvár Jozefovi pripomenula, že naše individuálne hriechy nie sú len našou vlastnou, súkromnou záležitosťou — tam by sa ešte dali hľadať rôzne poľahčujúce okolnosti. Naopak, naše osobné hriechy môžu ovplyvniť aj morálnu rovnováhu celého stvorenia.
Keď čelíme pokušeniu, je lákavé presviedčať samých seba, že o tom nikto nebude vedieť, že je to technicky ospravedlniteľné, že podľahnutie pokušeniu je len dočasným zlyhaním, za ktoré sa môžeme neskôr kajať, a podobne. V takýchto chvíľach musíme aj my ‚uvidieť obraz Jakuba‘ — teda pamätať na to, že naše činy nie sú len izolované skutky jednotlivcov v izolovaných okamihoch a miestach. Naše skutky majú kozmické dôsledky. Môžu uškodiť alebo uzdraviť celý svet.7
6. Pozri Joma 35b; Bemidbar Raba 14:18.
7. Hitva’aduyot 5721, 1.zväzok, str. 262–265
SIEDME ČÍTANIE
1 M 40:1-23
Frustrovaná z toho, že sa jej nepodarilo zviesť Jozefa, Potifarova manželka ho ohovorila a Potifar ho vrhol do väzenia. Aj tam sa Jozef rýchlo dostal na zodpovedné miesto. Krátko po jeho uväznení boli do väzenia uvrhnutí aj faraónov hlavný čašník a hlavný pekár. Ráno po tom, čo obaja mali znepokojujúce sny, si Jozef všimol ich úzkosť a ponúkol im pomoc. Povedali mu svoje sny a on ich správne vyložil: o tri dni bude čašník obnovený vo svojej funkcii a pekár bude popravený. Jozef poprosil čašníka, aby po svojom prepustení hovoril faraónovi v jeho prospech, no čašník na Jozefa zabudol.
Sila skútku
וַיִּשְׁאַ֞ל אֶת־סְרִיסֵ֣י פַרְעֹ֗ה אֲשֶׁ֨ר אִתּ֧וֹ בְמִשְׁמַ֛ר בֵּ֥ית אֲדֹנָ֖יו לֵאמֹ֑ר מַדּ֛וּעַ פְּנֵיכֶ֥ם רָעִ֖ים הַיּֽוֹם׃ (בראשית מ,ז)
[Jozef] sa opýtal faraónových dvoranov, ktorí boli s ním vo väzbe v dome jeho pána: ‚Prečo sú vaše tváre dnes také sklesnuté?‘ (1 M 40:7)
Jozef pretrpel strašné poníženia. Bolo by logické, keby sa uzavrel do svojej vlastnej bolesti a hneval sa na celý svet. Jozef však nezatrpkol. Zostal vnímavý voči druhým aj voči svojmu božiemu poslaniu v živote. Nielenže zachytil úzkosť faraónových služobníkov, ale im navyše podal pomocnú ruku. Pre Jozefa skutočnosť, že mu Boh zariadil všimnúť si niekoho v núdzi, znamenala, že je jeho povinnosťou pomôcť.
V dôsledku tohto jediného, zdanlivo malého dobrého skutku sa Jozef stal miestokráľom Egypta a mohol zachrániť civilizovaný svet pred hladomorom. Vidíme tu opäť, aké nepredstaviteľne ďalekosiahle následky môže mať jeden malý dobrý čin.8
8. Mišne Tora, Tešuva 3:4; Sichot Kodeš 5734, 1.zväzok, str. 208–213