Berejšit
Stvorenie, Adam a Eva a rané dejiny ľudstva
1 M 1:1–6:8
Názov prvého oddielu knihy Genezis je odvodený od jej prvých slov „Na počiatku“ (v hebrejčine Berešit) a začína opisom Božieho stvorenia sveta. Ľudstvo bolo stvorené so schopnosťou rozlišovať medzi dobrom a zlom, no prví ľudia, Adam a Eva, tento dar zneužili, čím uviedli ľudstvo na cestu postupného morálneho úpadku. Napokon bolo potrebné nastoliť nový poriadok a dať svetu nový začiatok.
PRVĚ ČÍTANIE
1 M 1:1–2:3
Tóra sa začína opisom toho, ako Boh stvoril svet za šesť dní.
Cieľ stvorenia
בְּרֵאשִׁ֖ית בָּרָ֣א אֱלֹהִ֑ים אֵ֥ת הַשָּׁמַ֖יִם וְאֵ֥ת הָאָֽרֶץ׃ (בראשית א,א)
Na počiatku Božieho stvorenia neba a zeme. (1 M 1:1)
Učíme sa v Midraši, že Boh stvoril svet ako „nižšiu sféru“ – teda sféru spočiatku zbavenú vedomia Božej prítomnosti, ba dokonca v rozpore s ním – s úmyslom, aby ľudstvo naplnilo svet vedomím Boha. Nástrojom, ktorý Boh dal ľuďom, aby mohli tento cieľ uskutočniť, je Tóra. Dráma stvorenia si teda vyžadovala tri prvky: svet, ľudské pokolenie a Tóru, ktoré slúžia ako prostredie, herci a scenár.
Boh dal ľudstvu slobodnú voľbu ignorovať Ho a Jeho zámery pre svet, a presne to aj rané generácie urobili. V súlade so svojím rozhodnutím udeliť slobodnú voľbu Boh takpovediac vyhovel tým, že stiahol svoje zjavenie zo sveta a čoraz viac sa skrýval za fasádou prírody.
Ako odpoveď na to, že väčšina ľudstva sa rozhodla Ho ignorovať, Boh uskutočnil svoj „záložný plán“: vzal jedinú rodinu, ktorá naďalej pestovala pôvodný ideál vedomia Boha, a pretvoril ju na národ – židovský ľud – ktorému potom zveril poslanie naplniť svoj pôvodný cieľ stvorenia. Židovský ľud mal slúžiť ako inšpirácia a príklad pre zvyšok ľudstva a povzbudzovať ho, aby zohralo svoju úlohu v Jeho zámere premeniť svet na Jeho príbytok. Kniha Genezis je kronikou toho, ako sa stalo potrebným vytvorenie židovského národa a ako k nemu došlo.1
1. Likutei Sichot, 5.väzba, str. 1–15; 10.väzba, str. 3–6; Jom Tov šel Roš Hašanaa 5666, str. 1–9.
DRUHĚ ČÍTANIE
1 M 2:4–2:19
V prvý deň bol svet stvorený ako jadro pevnej hmoty úplne ponorené vo vode. Svetlo bolo stvorené neskôr v ten istý deň a atmosféra na druhý deň. Na tretí deň sa suchá zem vynorila nad hladinu mora. Na štvrtý deň boli nebeské telesá umiestnené do vesmíru, na piaty deň zaplnili oceány morské živočíchy a na šiesty deň zaplnili suchú zem suchozemské zvieratá a prví ľudia. Na siedmy deň Boh „odpočíval“ od tvorenia. Na rozdiel od spôsobu, akým stvoril ostatné tvory, prvého človeka Boh stvoril v dvoch etapách: najprv vytvoril neživé telo, do ktorého potom „vdýchol“ ľudskú dušu.
Božská duša
וַיִּ֩יצֶר֩ יְהֹוָ֨ה אֱלֹהִ֜ים אֶת־הָֽאָדָ֗ם עָפָר֙ מִן־הָ֣אֲדָמָ֔ה וַיִּפַּ֥ח בְּאַפָּ֖יו נִשְׁמַ֣ת חַיִּ֑ים וַיְהִ֥י הָֽאָדָ֖ם לְנֶ֥פֶשׁ חַיָּֽה׃ (בראשית ב,ז)
Boh utvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou bytosťou. (1 M 2:7)
Tým, že Boh „vdýchol“ dušu do tela, naznačil, že naša duša má hlbší pôvod „v Ňom“ než zvyšok stvorenia. To zdôrazňuje skutočnosť, že sme hlavným účelom stvorenia, zatiaľ čo všetko ostatné je druhotné.
Naša Božská duša je iskrou Boha. Preto duša nikdy nemôže stratiť svoje vnútorné spojenie s Bohom. Našou úlohou je zabezpečiť, aby toto spojenie zostávalo prejavené v našej fyzickej existencii. Tak ako pri fúkaní môže vzduch dosiahnuť svoj cieľ iba vtedy, keď mu nebránia žiadne fyzické prekážky, tak aj my: čím viac oslobodzujeme svoj život od duchovného „nánosu“ – škodlivých alebo negatívnych myšlienok, slov či skutkov – tým slobodnejšie môže naša Božská duša žiariť.2
2. Tanja, 2.kapitola; Igeret HaTešuva, kap. 4–5.
TRETIE ČÍTANIE
1 M 2:20–3:21
Prvý ľudský pár žil v záhrade Eden, kde mal nevinným spôsobom užívať Božie stvorenie – vrátane vlastnej telesnosti a zmyslového prežívania – ako prostriedok na prehĺbenie vedomia o Bohu a Jeho dobrote. Podľahli však pokušeniu nadobudnúť prehnané uvedomenie si samých seba (zosobnenému prapôvodným hadom) tým, že zjedli zakázané ovocie zo Stromu poznania, a tým stratili svoju pôvodnú nevinnosť.
Cudnosť a nevinnosť
וַיִּֽהְי֤וּ שְׁנֵיהֶם֙ עֲרוּמִּ֔ים הָֽאָדָ֖ם וְאִשְׁתּ֑וֹ וְלֹ֖א יִתְבֹּשָֽׁשׁוּ׃ (בראשית ב,כה)
A boli obidvaja nahí, Adam i jeho žena, a nehanbili sa. (1 M 2:25)
Adam a Eva pred zjedením zakázaného ovocia nemali žiadny sklon k sebastrednosti. Jedli teda napríklad nie preto, aby uspokojili nejakú žiadostivosť po chuti jedla, ale aby zahnali hlad a tešili sa z dobra, ktoré im Boh dal. Podobne vstupovali do manželského spojenia nie preto, aby uspokojili nejakú egocentrickú túžbu po zmyslovom pôžitku, ale aby sa navzájom zjednotili, radovali sa z dobra, ktoré im Boh daroval, a aby mali deti.
Až keď nadobudli subjektívne poznanie dobra a zla spolu s ním spojený pocit sebastrednosti – zjedením zakázaného ovocia – uvedomili si, že zmyslovosť môže byť niečím, čo človek vyhľadáva pre vlastné potešenie. Preto sa zo všetkých svojich nahých údov začali hanbiť predovšetkým za svoje pohlavné orgány a snažili sa oslabiť ich vplyv na ľudské vedomie tým, že si ich zakrývali.
Práve prostredníctvom cudnosti v odievaní a správaní môžeme znovu nadobudnúť našu pôvodnú ľudskú nevinnosť a povzniesť naše zmyslové pudy na pôvodnú čistotu, akú mali Adam a Eva v záhrade Eden.3
3. Likutei Sichot, 3.väzba, str. 893.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
1 M 3:22–4:18
Keby sa Adam a Eva boli úprimne kajali, boli by im odpustené ich viny a bolo by im dovolené zostať v záhrade Eden. Keďže však neobstáli v tejto skúške, boli z nej vyhnaní. Podobná príležitosť sa naskytla aj ich prvorodenému synovi, Kainovi, keď Boh neprijal jeho obetu po tom, čo prijal obetu jeho brata Ábela.
Poučenie sa zo zlyhaní
הֲל֤וֹא אִם־תֵּיטִיב֙ שְׂאֵ֔ת וְאִם֙ לֹ֣א תֵיטִ֔יב לַפֶּ֖תַח חַטָּ֣את רֹבֵ֑ץ וְאֵלֶ֙יךָ֙ תְּשׁ֣וּקָת֔וֹ וְאַתָּ֖ה תִּמְשׇׁל־בּֽוֹ׃ (בראשית ד,ז)
[Boh povedal Kainovi:] „Veď ak sa polepšíš, bude ti odpustené; ak sa však nepolepšíš, [tvoj] hriech číha pri dverách [tvojho hrobu. Tvoja zlá náklonnosť] túži po tebe [a usiluje sa ťa zviesť k hriechu], ale ty ju môžeš ovládnuť.“ (1 M 4:7)
Kainovo skutočné zlyhanie spočívalo v tom, že sa nepoučil z Božej priaznivej odpovede na Ábelovu obetu, ktorú priniesol z najlepších kusov svojho stáda. Keby bol Kain priniesol druhú obetu, tentoraz z najlepšieho zo svojej úrody, Boh by mu bol odpustil a prijal by ju. Boh ho tým chcel naučiť, že ak sa človek poučí zo svojich chýb, jeho vina môže byť úplne zahladená. Kain však odmietol priznať svoju chybu. Presvedčený o správnosti svojho konania si myslel, že ak by bol Ábel odstránený, jeho vlastný názor by nevyhnutne zvíťazil.
Aj našou výzvou je poučiť sa zo svojich zlyhaní, namiesto toho, aby sme ich tvrdohlavo odmietali priznať a dokonca ich ospravedlňovali. Ak sa zo svojich zlyhaní poučíme, môžeme každé z nich premeniť na podnet pre ďalší duchovný rast.4
4. Likutei Sichot, 15.väzba, str. 22.
PIATE ČÍTANIE
1 M 4:19–22
Hoci si Kain svoje správanie úplne nenapravil, predsa len prejavil určitú mieru ľútosti nad tým, že zabil svojho brata Ábela. Boh preto odložil Kainov trest o sedem pokolení, aby dal jeho potomkom ďalšiu príležitosť na pokánie. Aj táto príležitosť však bola premárnená, ako to ukazuje správanie Kainovho potomka Lámecha.
Feminitа
וַיִּֽקַּֽח־ל֥וֹ לֶ֖מֶךְ שְׁתֵּ֣י נָשִׁ֑ים וגו’ (בראשית ד,יט)
A Lámech si vzal dve ženy. (1 M 4:19)
V čase Lámecha sa spoločnosť morálne zvrhla do takej miery, že muži začali zvecňovať ženskú krásu a odosobňovať ženy. Stalo sa zvykom, že si muž vzal jednu ženu pre jej krásu a druhú na účely plodenia detí. Prvej manželke podávali prostriedky na zabránenie počatiu, aby tehotenstvo a pôrod nenarušili jej vzhľad. Manžel potom trávil väčšinu času s ňou, zatiaľ čo druhú manželku zanedbával.
Netreba zdôrazňovať, že takéto zvecňovanie žien je v rozpore s Božím zámerom. Boh stvoril svet tak, že všetky vzťahy pozostávajú z toho, že niekto alebo niečo vystupuje ako darca a niekto alebo niečo iné ako prijímateľ. Obaja pritom musia brať ohľad jeden na druhého. Je to možné len preto, že medzi „darcovským“ (mužským) a „prijímajúcim“ (ženským) aspektom vzťahu neexistuje absolútne oddelenie: muži majú aj svoje ženské stránky a ženy majú aj svoje mužské stránky. Každý z nás preto môže a má oceniť, ako nás náš partner dopĺňa, uvedomujúc si, že musíme spojiť svoje osobitné prednosti, aby sme naplnili Boží zámer, a vážiť si prínos, ktorým každý z nás môže prispieť k nášmu spoločnému cieľu.5
5. Torah Or 5a–b.
ŠIESTÉ ČÍTANIE
1 M 4:23–5:24
Okrem synov Kaina a Ábela mali Adam a Eva aj tretieho syna, Šéta. Jedným z potomkov Šéta v piatom pokolení bol Henoch, ktorý odolal úpadku, do ktorého upadalo ostatné ľudstvo, a žil spravodlivým životom.
Veľkosť malých vecí
וַיִּתְהַלֵּ֨ךְ חֲנ֜וֹךְ אֶת־הָֽאֱלֹהִ֗ים אַֽחֲרֵי֙ הוֹלִיד֣וֹ אֶת־מְתוּשֶׁ֔לַח שְׁלֹ֥שׁ מֵא֖וֹת שָׁנָ֑ה וַיּ֥וֹלֶד בָּנִ֖ים וּבָנֽוֹת׃ (בראשית ה,כב)
[Na rozdiel od ostatného ľudstva v tom čase] Henoch chodil s Bohom [t. j. bol spravodlivý. Žil] 300 rokov po tom, čo splodil Matuzalema, [počas ktorých] mal [ďalších] synov a dcéry. (1 M 5:22)
Henoch bol obuvník, no pre svoju svätosť ho jeho každodenné zamestnanie neodvádzalo od služby Bohu. Naopak, učí sa, že každým stehom prinášal ďalší stupeň harmónie do duchovných sfér.
Aj my môžeme na svojej úrovni kráčať v Henochových stopách: môžeme tak preniknúť svoje pozemské činnosti svätými úmyslami, že budú mať pozitívny vplyv na nebesá.6
6. Hitva’aduyot 5749, 1.väzba, str. 247.
SIEDME ČÍTANIE
1 M 5:25–6:8
Napriek Henochovmu pozitívnemu príkladu ľudstvo pokračovalo vo svojom zostupnom špirále morálneho úpadku. Napokon Boh videl, že jediným riešením je dať ľudstvu nový začiatok.
Sila reči
וַיַּ֣רְא יְהֹוָ֔ה כִּ֥י רַבָּ֛ה רָעַ֥ת הָאָדָ֖ם בָּאָ֑רֶץ וְכׇל־יֵ֙צֶר֙ מַחְשְׁבֹ֣ת לִבּ֔וֹ רַ֥ק רַ֖ע כׇּל־הַיּֽוֹם׃ (בראשית ו,ה)
Boh videl, aká veľká je skazenosť človeka na zemi a že každý podnet myšlienok jeho srdca je po celý deň len zlý. (1 M 6:5)
Keď Boh videl morálny stav ľudstva, najprv nevyjadril svoje rozhodnutie zahladiť svet potopou. Až keď pripravil spôsob, ako môže ľudstvo prežiť (t. j. prostredníctvom Noacha), vyslovil svoje rozhodnutie. Je to preto, že keď myšlienka zostúpi z mysle do reči, jej skutočnosť sa stáva konkrétnejšou, a preto ju je ťažšie odvolať.
Podobne by sme si mali vždy uvedomovať nesmiernu moc reči: keď vyslovíme negatívne hodnotenie o niekom – aj keď o tom nevie! – nevedomky tým posilňujeme jeho negatívne vlastnosti a sťažujeme mu, aby sa ich zbavil.
Mali by sme si preto dvakrát rozmyslieť, kým o niekom vyslovíme negatívny súd; naopak, mali by sme sa vždy usilovať hovoriť o druhých pozitívne a konštruktívne. Tým posilňujeme ich dobré vlastnosti a pomáhame im rásť k vyšším duchovným úrovniam.7
7. Likutei Sichot, 15.vázba , str. 29 a nasl.