Vajigaš
Jakub a Jozef znovu zjednotení
1 M 44:18–47:27
V jedenástom oddiele prvej Mojžišovej knihy sa dostávame k dramatickému vyvrcholeniu príbehu o Jozefovi. Začína sa tým, že Júda pristúpi (po hebrejsky „Vajigaš“ – „a pristúpil“) k Jozefovi na obranu Benjamína. Júdova ochota zachrániť Benjamína presvedčila Jozefa, že jeho ostatní bratia oľutovali svoje konanie a povzniesli sa nad svoju predošlú žiarlivosť. Jozef preto ukončil svoje predstieranie a odhalil im svoju pravú identitu. Potom Jozef okamžite poslal všetkých bratov, aby priviedli svojho otca Jakuba do Egypta, kde sa rodina usadila, aby prežila hladomor. Hladomor sa skončil krátko po Jakubovom príchode, no rodina zostala v Egypte v naplnení Božieho plánu, ako bol pôvodne predpovedaný Abrahámovi.
PRVÉ ČÍTANIE
1 M 44:18–30
Keď Júda počul, že Jozef má v úmysle zadržiavať Benjamína ako svojho otroka, pristúpil a vystúpil proti Jozefovi. Hoci hovoril s úctou, povedal Jozefovi, že nebude tolerovať túto nespravodlivosť voči svojmu bratovi, ba i voči svojmu otcovi Jakubovi, ktorý by neprežil stratu jediného zostávajúceho syna svojej manželky Ráchel.
Krizový režim
וַיִּגַּ֨שׁ אֵלָ֜יו יְהוּדָ֗ה וגו‘ (בראשית מד,יח)
Vtedy pristúpil k nemu [Jozefovi] Júda. (1 M 44,18)
Júda sa nevyhýbal drsným slovám voči Jozefovi. Navyše svoju prosbu začal drsne. Vedel, že keď ide o život, nesmieme byť diplomatickí. Naši poslucháči musia cítiť, že nás nevedú vedľajšie pohnútky, ako sú politické či finančné záujmy. Keď je zrejmé, že vec, za ktorú bojujeme, sa dotýka samotného jadra našej bytosti, vyvolá to čestnú a súcitnú odozvu.
Dnešní „Benjamíni“, naše židovské deti, sú ohrozovaní iným druhom „Egypta“ – asimiláciou. Aby sme týchto Benjamínov zachránili, nemôžeme čakať, kým niekto ustanoví komisie, ktoré budú viesť zdĺhavý výskum a potom sa radiť o tom, čo treba urobiť a koľko to bude stáť a podobne. Keď ide o životy, musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme ich zachránili – okamžite.
Júdovo úsilie nieslo plody nad očakávaniami: jeho domnelý nepriateľ sa stal jeho najväčším spojencom a dokonca aj samotný faraón poskytol tie najväčšie možné prostriedky na zabezpečenie neporušenej kontinuity židovskej tradície. Tak to bude aj pre nás, keď budeme nasledovať Júdov príklad a nezištne i s plným nasadením sa usilovať v prospech našich detí.1
1. Likutei Sichot, 20 zväzok, str. 216–217.
DRUHÉ ČÍTANIE
1 M 44:31–45:7
Júdov prejav sebaobetovania v prospech Benjamína presvedčil Jozefa, že jeho bratia úprimne oľutovali svoju niekdajšiu nevraživosť voči nemu. Preto im odhalil svoju pravú identitu. Pochopiteľne sa obávali, že sa im pomstí, no Jozef ich uistil, že celý tento príbeh vnímal ako Božiu prozreteľnosť a nepovažoval ich za vinných.
Povznášanie sa a premena
וַיִּשְׁלָחֵ֤נִי אֱלֹהִים֙ לִפְנֵיכֶ֔ם לָשׂ֥וּם לָכֶ֛ם שְׁאֵרִ֖ית בָּאָ֑רֶץ וּלְהַחֲי֣וֹת לָכֶ֔ם לִפְלֵיטָ֖ה גְּדֹלָֽה׃ (בראשית מה,ז)
[Jozef povedal svojim bratom:] Boh ma poslal pred vami, aby som vám zachoval život v tejto krajine a udržal vás pri živote skutkom veľkej záchrany. (1 M 45,7)
Je obdivuhodné, že si Jozef zachoval svoju svätosť v exile, no jeho hlavným prínosom bolo, že svätosť vo svete rozšíril tým, že učil Egypťanov o Bohu. Jozefov príklad nám dáva silu nasledovať jeho šľapaje: najprv zostať odolní voči negatívnym vplyvom exilu a potom samotný exil premeniť na svätosť.2
2. Pozri Mišne Tora, Melachim 8, koniec. Likutei Sichot, 30.zväzok, str. 224–228.
TRETIE ČÍTANIE
1 M 45:8–27
Jozef potom povedal svojim bratom, aby sa vrátili do Zeme Izraela a priviedli svojho otca Jakuba do Egypta. Zariadil, aby sa rodina usadila v úrodnej a blahobytnej krajine Gošen, ktorá bola zároveň vzdialená od negatívneho duchovného vplyvu modloslužobných Egypťanov.
Zjavný osud
מַהֲרוּ֮ וַעֲל֣וּ אֶל־אָבִי֒ וַאֲמַרְתֶּ֣ם אֵלָ֗יו כֹּ֤ה אָמַר֙ בִּנְךָ֣ יוֹסֵ֔ף שָׂמַ֧נִי אֱלֹהִ֛ים לְאָד֖וֹן לְכׇל־מִצְרָ֑יִם רְדָ֥ה אֵלַ֖י אַֽל־תַּעֲמֹֽד׃ (בראשית מה,ט)
Poponáhľajte sa, choďte k môjmu otcovi a povedzte mu: ‚Toto hovorí tvoj syn Jozef: Boh ma ustanovil za pána celého Egypta. Poď dolu ku mne, nemeškaj! (1 M 45,9)
Hlavným cieľom egyptského exilu bolo, aby židovský národ vyslobodil iskry svätosti, ktoré boli v Egypte uväznené. Keďže Egypt bol v tej dobe hospodárskou veľmocou, bohatstvo celého civilizovaného sveta bolo naviazané na Egypt. Keď si teda židovský národ pri svojom neskoršom odchode odniesol egyptské bohatstvo, nepozdvihoval tým iba bohatstvo Egypta, ale aj bohatstvo všetkých národov sveta. Preto Jozef povedal svojmu otcovi, že je pánom Egypta; chcel tým povedať: "Teraz, keď som sa stal vládcom Egypta a zhromaždil bohatstvo sveta, môže sa egyptský exil začať, pretože naplnenie jeho cieľa – vyslobodenie iskier svätosti, ktoré boli v Egypte uväznené – je už možné."
Podobne aj cieľom nášho súčasného exilu je pozdvihnúť fyzický svet tým, že sa v ňom odhalí jeho vnútorná božia podstata.3
3. Likutei Sichot, 3.zväzok, str. 823 a nasl.
ŠTVRTÉ ČÍTANIE
1 M 45:28–46:7
Jakub mal nesmiernu radosť, keď sa dozvedel, že Jozef je ešte nažive a že zostal verný Jakubovým ideálom. Hoci sa tešil na stretnutie s Jozefom, ľutoval, že musí opustiť krajinu zasľúbenú jeho predkom. Boh sa mu preto zjavil a uistil ho, že jeho rodina sa v Egypte rozrastie v národ.
Zdravá ľútosť
אַל־תִּירָא֙ מֵרְדָ֣ה מִצְרַ֔יְמָה כִּֽי־לְג֥וֹי גָּד֖וֹל אֲשִֽׂימְךָ֥ שָֽׁם׃ (בראשית מו,ג)
[Boh povedal Jakubovi:] "Neboj sa zostúpiť do Egypta, lebo práve tam z teba učiním veľký národ." (1 M 46:3)
B-h sa nesnažil utišiť Jakubovu ľútosť nad tým, že opúšťa Zasľúbenú zem. Veď Žid má ľutovať, že nežije v Zemi Izraela. B-h mu skôr chcel povedať, že práve jeho bolesť nad vstupom do exilu je kľúčom k tomu, aby mu nepodľahol, a teda aj k tomu, aby ho dokázal prekonať.
Keďže B-h nás postavil do exilu, vyplýva z toho, že nám dal aj všetku silu potrebnú na to, aby sme zvládli všetky s ním spojené prekážky. Pokiaľ exil trvá, máme veriť, že je optimálnym prostredím pre náš osobný i kolektívny rast a rozvoj. Práve tu však číha veľké nebezpečenstvo. Keď si uvedomíme, že sa exilu nemusíme báť a že prináša nesmierny osoh, môžeme padnúť do pasce, že si naň zvykneme. Následkom toho sa môžeme stať zraniteľnými voči jeho negatívnym vplyvom a je samozrejmé, že ho už nebudeme schopní správne povznášať.
Preto by sme si – podobne ako Jakub – mali vždy pestovať ľútosť nad tým, že nie sme vo svojom pravom prostredí, v Zemi Izraela v mesiášskom vykúpení. Pokiaľ si pamätáme, kým v skutočnosti sme a aký život máme v skutočnosti viesť, nemusíme sa exilu báť; dokážeme ho prekonať.4
4. Likutei Sichot, 30.zväzok, str. 234–235.
PIATE ČÍTANIE
1 M 46:8-27
Tóra potom uvádza zoznam a počet Jakubovej rodiny – jeho detí a vnukov – pričom poznamenáva, že ich bolo spolu sedemdesiat. Sedemdesiatou a zároveň najmladšou osobou v tomto súpise bola Léviho dcéra Jocheved, s ktorou sa neskôr stretneme ako s Mojžišovou matkou.
Ženská sila
כּל־הַנֶּ֧פֶשׁ לְבֵֽית־יַעֲקֹ֛ב הַבָּ֥אָה מִצְרַ֖יְמָה שִׁבְעִֽים׃ (בראשית מו,כז)כׇּ
Všetkých duší domu Jakobovho, ktoré prišli do Egypta bolo sedemdesiat. (1 M 46:27)
Zostúpením do egyptského exilu začal židovský národ proces pozdvihovania a premeny sedemdesiatich národov sveta. Narodenie Jocheved tesne pred vstupom Jakubovej rodiny do Egypta dovŕšilo počet duší v Jakubovej rodine na sedemdesiat. To umožnilo Jakubovi začať poslanie zušľachťovania sedemdesiatich národov.
Proces premeny sveta má dva rozmery. Najprv musíme svet uzdraviť z jeho odporu voči svätosti. Potom ho musíme premeniť na svätosť. Prvý prístup je „mužský“, presadzujúci a rozhodný. Druhý prístup je „ženský“, vyživujúci a starostlivý.
Preto aj prikázania zverené ženám – zabezpečiť, aby bola rodina živená v súlade so zákonmi Tóry (čiže kóšer), dbať o bezpečie a duchovnú vrelosť domova (ako to symbolizuje zapaľovanie šabatových sviec) a posväcovať manželský život (ako to vyjadruje zachovávanie zákonov mikve) – predstavujú spôsoby, ktorými sa všedné aspekty bežného ľudského života premieňajú na prejavy svätosti.5
5. Likutei Sichot, 20.zväzok, str. 218 a nasl.
ŠIESTE ČÍTANIE
1 M 46:28–47:10
Ešte pred svojím príchodom do Egypta poslal Jakub Júdu, aby pripravil ješivu – miesto, kde by sa on i jeho potomkovia mohli neustále venovať štúdiu Tóry.
Nerušená pozornosť duchovnému rastu
וְאֶת־יְהוּדָ֞ה שָׁלַ֤ח לְפָנָיו֙ אֶל־יוֹסֵ֔ף לְהוֹרֹ֥ת לְפָנָ֖יו גֹּ֑שְׁנָה וַיָּבֹ֖אוּ אַ֥רְצָה גֹּֽשֶׁן׃ (בראשית מו,כח)
A [Jakub] Júdu poslal pred sebou k Jozefovi, aby mu ukázal cestu do Gošenu. A tak prišli do zeme Gošenu. (1 M 46:28)
Verš hovorí, že Jakub poslal Júdu ‚ukázať cestu‘, pričom hebrejské slovo lehorot neznamená len ukázať, ale aj učiť. Tento jazykový náznak poukazuje na to, že cieľom Júdovej prípravnej cesty bolo vytvoriť v budúcom židovskom osídlení v Gošene miesto štúdia Tóry.
Jakub preto poslal Júdu založiť školu namiesto toho, aby o to požiadal Jozefa, pretože si uvedomoval, že čelo akadémie Tóry musí stáť človek, ktorý je úplne vzdialený od svetských záležitostí a naplno ponorený do štúdia Tóry. Keďže Jozefovo Božie poslanie si vyžadovalo, aby spravoval každodenné záležitosti Egypta, nemohol zároveň viesť Jakubovu školu Tóry, a to napriek jeho nespornému spravodlivému charakteru.
Podobne aj tí, ktorí sa chcú venovať povolaniu učenca alebo učiteľa Tóry, musia mať umožnené – a zároveň sa od nich musí vyžadovať – aby boli úplne oddelení od svetských záležitostí. Len tak sa budú môcť bez rozptyľovania sústrediť na výchovu a vzdelávanie našich detí.6
6. Likutei Sichot, 3.zväzok, str. 827–830. Pozri Eiruvin 65a.
SIEDME ČÍTANIE
1 M 47:11-27
Keď Jakub prišiel do Egypta, Jozef ho predstavil faraónovi. Jakub požehnal faraóna, aby sa rieka Níl zázračne vylievala zo svojich brehov vždy, keď sa k nej faraón priblíži. V dôsledku tohto požehnania sa predpovedaných sedem rokov hladomoru skončilo už po dvoch rokoch. Ako sľúbil, Jozef usadil svoju rodinu v krajine Gošen.
Odpustenie
וַיְכַלְכֵּ֤ל יוֹסֵף֙ אֶת־אָבִ֣יו וְאֶת־אֶחָ֔יו וְאֵ֖ת כׇּל־בֵּ֣ית אָבִ֑יו לֶ֖חֶם לְפִ֥י הַטָּֽף׃ (בראשית מז,יב)
Jozef zaopatroval svojho otca, svojich bratov i celú domácnosť svojho otca.“ (1 M 47:12)
Jozef nás naučil odplácať zlo dobrom, tak ako to urobil so svojimi bratmi, ktorých zaopatroval po zvyšok svojho života. Dokázal im odpustiť nielen preto, že bol majstrom sebaovládania, ale predovšetkým preto, že chápal podstatu ľudského zla. Ako sme videli, zlý čin bratov, keď ho predali do otroctva, sa stal prostriedkom uskutočňovania Božieho plánu, aby sa Jozef napokon stal druhým po kráľovi v Egypte. Jozef sa sústredil na pozitívny výsledok skutkov svojich bratov, nie na ich zlú podstatu.
Podobne prosíme Boha, aby s nami zaobchádzal tak, ako Jozef zaobchádzal so svojimi bratmi: že ich previnenia vnímal ako niečo, čo v konečnom dôsledku slúžilo dobru, a odpovedal na ne láskavosťou. Aby sme my „inšpirovali“ Boha, aby aj On videl naše previnenia ako niečo, čo môže viesť k dobru, musíme sa o to najprv usilovať my sami – konať pokánie a tým premeniť vlastné previnenia na podnet k sebazdokonaľovaniu. Previnenie, ktoré spúšťa túto premenu, sa tak spätne stáva niečím pozitívnym, keďže sa napokon stane prostriedkom uskutočňovania dobrého cieľa.
Svoju schopnosť premieňať vlastné previnenia na niečo pozitívne môžeme ešte viac posilniť tým, že sa budeme učiť vnímať aj previnenia iných ľudí ako niečo s potenciálne pozitívnym významom.7
7. Likutei Sichot, 5.zväzok, str. 241 a nasl.