Jednou z najväčších frustrácií v živote je nutnosť čeliť následkom vlastných chýb. Koľko času a energie človek premrhá ľútosťou nad tým, čo urobil nesprávne. Najradšej by sme dokázali jednoducho „vymazať a pretočiť späť“ to, čo sa stalo. Na druhej strane azda neexistuje príťažlivejšia myšlienka než predstava, že svoje chyby môžeme napraviť. Práve toto silné posolstvo nám prináša tohtotýždňová parša Tóry – Behaalotecha.
V Tóre sa tento koncept nazýva tešuva. Toto slovo sa niekedy prekladá ako „pokánie“, no takýto preklad nevystihuje jeho skutočný význam. Slovo tešuva v hebrejčine znamená „návrat“. Tešuva teda nie je iba schopnosť oľutovať svoje chyby a rozhodnúť sa konať v budúcnosti lepšie. Je to niečo oveľa mocnejšie. Znamená návrat späť. Prostredníctvom tešuvy môžeme akoby nanovo prepísať svoju minulosť.
Pozrime sa na príbeh. Vieme, že tesne pred odchodom z Egypta priniesli Židia pesachovú obeť štrnásteho dňa mesiaca Nisan. V našom týždennej parše sa však nachádzame už o rok neskôr. Po exode z Egypta, po darovaní Tóry, po hriechu zlatého teľaťa a po tom, ako Boh tento hriech odpustil. Napokon, prvého dňa mesiaca Nisan, takmer presne rok po odchode z Egypta, bola slávnostne uvedená do prevádzky svätyňa.
Túto radostnú udalosť však zatienila tragédia, pri ktorej zahynuli Nadav a Avihu, dvaja synovia veľkňaza Aharona. Keďže ich telá bolo potrebné vyniesť zo svätyne, Mojžiš povolal Mišaela a Elcafana – svojich a Aharonových bratrancov – a prikázal im: „Pristúpte a odneste svojich príbuzných spred svätyne von za tábor.“ (3. kniha Mojžišova 10:4)
V dôsledku styku s telami Nadava a Avihua sa Mišael a Elcafan stali rituálne nečistými. Museli preto prejsť osobitným očistným procesom pomocou popola červenej jalovice - takzvane „para aduma“. Tento proces trval sedem dní. Posledný deň ich nečistoty pripadol práve na štrnásty deň mesiaca Nisan – na deň, keď bolo prikázané priniesť pesachovú obeť. Keďže ešte boli rituálne nečistí, nemohli sa na tejto micve zúčastniť.
Čítame ďalej: „Boli však ľudia, ktorí sa stali nečistými pre styk s mŕtvym človekom, a preto nemohli v ten deň priniesť pesachovú obeť. Prišli teda v ten deň pred Mojžiša a Aharona. A povedali mu: ‚Sme nečistí pre styk s mŕtvym človekom. Prečo by sme mali byť ukrátení a nemohli priniesť Božiu obeť v jej určenom čase spolu s ostatnými synmi Izraela?‘“ (4. kniha Mojžišova 9:6–7)
Boh odpovedal: „Povedz synom Izraela: Ak sa niekto stane nečistým pre styk s mŕtvym človekom alebo bude na vzdialenej ceste, či už teraz alebo v budúcich pokoleniach, môže pripraviť pesachovú obeť pre Hospodina. Prinesie ju popoludní štrnásteho dňa druhého mesiaca.“ (4. kniha Mojžišova 9:10–11) Tento boží príkaz nám dal špeciálne micve Pesach šeni - druhá šanca priniesť pesachovú obeť.
Rabín Jozef Jicchak, šiesty lubavičský Rebbe, zhrnul posolstvo Pesach Šeni do jednej stručnej frázy: „Posolstvom Pesach Šeni je, že nikdy nie je neskoro. Vždy je možné niečo napraviť a odčiniť. Platí to aj pre človeka, ktorý bol nečistý alebo sa nachádzal na vzdialenej ceste. Dokonca aj v prípade, že sa do takej situácie dostal vlastným pričinením, stále má možnosť všetko napraviť.“
Tu si však môžeme položiť otázku. Povedali sme, že posledný deň nečistoty Mišaela a Elcafana pripadol na ten istý deň, keď ostatní prinášali pesachovú obeť. To znamená, že už nasledujúci deň by boli opäť spôsobilí priniesť obeť. Stále by sa pritom nachádzali v rámci sedemdňového sviatku Pesach. Nebolo by teda logické umožniť im priniesť zameškanú obeť hneď, ako to bolo možné, teda ešte počas sviatku?
Prečo Boh nariadil, aby sa náhradná pesachová obeť prinášala až o celý mesiac neskôr, v mesiaci Ijar? Odpoveď spočíva v rozdielnej duchovnej povahe týchto dvoch mesiacov. Mesiac nisan predstavuje duchovné prebudenie, ktoré prichádza zhora. K vykúpeniu z Egypta nedošlo preto, že by sa Židia už dovtedy zdokonalili a očistili. Boh ich vykúpil napriek ich nedostatkom a napriek duchovnej nečistote, do ktorej v Egypte upadli. Keďže toto zjavenie bolo darom zhora, ešte sa nestalo prirodzenou súčasťou ich vnútra. Ich osobné nedostatky preto nepredstavovali prekážku vykúpenia.
Mesiac Ijar však vyjadruje odlišný prístup. Práve počas neho počítame omer a venujeme sa postupnému zdokonaľovaniu vlastného charakteru. Namiesto toho, aby sme prijímali svätosť ako dar, usilujeme sa ju dosiahnuť vlastným úsilím. Preto je príznačné, že možnosť napraviť to, čo sa zdalo byť nenávratne stratené – ako v prípade Pesach Šeni – bola ustanovená práve v mesiaci ijar, mesiaci osobného rastu, nápravy a premeny.