Hormuzský prieliv a prieliv medzi úžinami Tammuzu

Priamy pohľad na to, ako nájsť cestu z exilu

Rabín Yehoshua S. Hecht

Vo štvrtok 2. júla tohto roku, keď svet s obavami sleduje budúcnosť Hormuzského prielivu, ktorým prechádza približne 20 % svetových energetických zdrojov, vstupuje židovský svet do prielivu „medzi úžinami Tammuzu“ (Bein HaMecarim), počas ktorého sa modlí za duchovnú silu, aby si zaslúžil obnovenie Svätyne v Jeruzaleme.

Toto obdobie, v hebrejčine známe ako Bein HaMecarim, doslova znamená „medzi úžinami“ alebo „medzi tiesňami“. Názov pochádza z verša v Plači Jeremiášov (1:3). Začína sa sedemnástym dňom mesiaca tamuz, ktorý pripomína preborenie ochranných hradieb Jeruzalema starovekými Babylončanmi počas obdobia Prvej svätyne v roku 432 pred n. l. (podľa iných názorov v roku 586 pred n. l.), ako aj prelomenie jeruzalemských múrov Rimanmi v roku 69 n. l. Toto obdobie sa končí o tri týždne neskôr, deviateho dňa mesiaca av (Tiša be-Av), ktorý pripomína zničenie Prvej aj Druhej svätyne v Jeruzaleme.

Deviaty av je najsmutnejším dňom židovského roka. Zachováva sa ako dvadsaťštyrihodinový pôst a sprevádza ho recitovanie mnohých žalospevov a smútočných modlitieb pripomínajúcich tragédie spojené s obdobím od 17. tammuzu do Tiša be-Av.

Počas celkovo 830 rokov – od roku 833 do 423 pred n. l. (podľa iných od roku 1000 do 586 pred n. l.) a následne od roku 349 pred n. l. do roku 69 n. l. (516 pred n. l. – 70 n. l.) – slúžila najprv Prvá a potom Druhá svätyňa (Bejt HaMikdaš) v Jeruzaleme ako ústredné miesto judaizmu a židovského národa.

Táto stavba bola pre náš život ako Židov natoľko zásadná, že takmer dve tretiny micvot (prikázaní Tóry) sú podmienené jej existenciou. Jej zničenie sa považuje za najväčšiu tragédiu našich dejín a jej opätovné vybudovanie bude znamenať konečné vykúpenie – obnovenie harmónie v stvorení B-ha a medzi celým ľudstvom.

S obnovením tretej, večnej svätyne v Jeruzaleme sa stane skutočnosťou mesiášske obdobie svetového mieru a vykúpenia celého sveta.

Tento rok, keď navigujeme úžinami medzi 17. tammuzom (2. júla) a Tiša be-Av (23. júla), musíme sa pevne držať jasného a jednoznačného usmernenia našich prorokov a neskôr aj múdrych učencov, ako je zaznamenané v Talmude. Vyzývajú nás, aby sme posilnili svoj zmysel pre vzájomnú zodpovednosť ako židovský národ.

To znamená pestovať jednotu a vzájomnú podporu, prejavovať si lásku a bratstvo. Menej kritiky a viac povzbudenia a pomoci jeden druhému. Začína sa to v našich najbližších rodinách – medzi rodičmi, súrodencami a širším príbuzenstvom – a potom sa to prirodzene rozširuje na celú komunitu.

Keď B-h uvidí, že Jeho ľud sa spája ako jeden celok, že vynakladá úsilie a vedie svoje vzájomné vzťahy s citlivosťou, úctou a starostlivosťou, ľud Izraela i celé svetové židovstvo si zaslúžia, aby na celý svet priviedli požehnanie pokoja, bezpečia a prosperity – materiálnej i duchovnej.

Vezmime si k srdcu slová proroka Izaiáša (2, 2 – 5):

V budúcich dňoch
bude vrch domu B-hovho
stáť pevne na vrchole hôr
a bude vyvýšený nad pahorky.
Všetky národy sa k nemu pohrnú.

Mnohé národy pôjdu a povedia:
„Poďte, vystúpme na vrch B-hov,
do domu B-ha Jákobovho,
aby nás učil svojim cestám
a my chodili po jeho chodníkoch.“

Lebo zo Siona vyjde učenie
a slovo B-hovo z Jeruzalema.

On bude súdiť národy
a rozhodovať spory mnohých ľudí.
Svoje meče prekúvajú na pluhové radlice
a svoje kopije na vinárske nože.
Národ nepozdvihne meč proti národu
a už sa nebudú učiť vojne.

Dom Jákobov,
poďte, kráčajme
vo svetle B-hovom!