“A B-h zostúpil na vrch Sinaj, na vrchol hory. A B-h zavolal Mojžiša na vrchol vrchu a Mojžiš vystúpil.” (2. Mojžišova 19:16–20)
Najvýznamnejšia udalosť v histórii sa odohrala cez šabat, šiesty deň mesiaca Sivan, v roku 2448 od stvorenia (1313 pred našim letopočtom). V ten deň sa celý izraelský ľud zhromaždil na úpätí hory Sinaj, aby prijal Tóru od B-ha. Odvtedy je táto udalosť v našom kalendári označená ako sviatok Šavuot, „Čas darovania našej Tóry“.
Ale Tóru, ktorú sme dostali na Sinaji, sme už vlastnili po mnoho generácií. Samozrejme vieme, že boli dodržané základné morálne a etické zákony ako nezabíjaš a nepokradneš. Okrem toho nás však mudrci učia, že naši predkovia študovali a napĺňali Tóru ešte predtým, ako bola daná. Na Sinaji nebol odhalený žiadny nový dokument. Čo nám teda bolo dané pri Darovaní našej Tóry?
Midraš to vysvetľuje nasledujúcim podobenstvom: Bol raz jeden kráľ, ktorý nariadil: Ľudu Ríma je zakázané ísť dole do Sýrie a ľudu Sýrie, je zakázané ísť hore do Ríma. Podobne, keď B-h stvoril svet, rozhodol a povedal: „Nebesia patria B-hu a zem je daná človeku.“ Ale keď chcel dať Tóru Izraelu, odvolal svoje pôvodné nariadenie a vyhlásil: Nižšie sféry môžu vystúpiť do vyšších sfér a vyššie sféry môžu zostúpiť do nižších sfér. A ja, Sám, začnem – ako je napísané: „A B-h zostúpil na vrch Sinaj, a potom hovorí: „A Mojžišovi povedal: Choď hore k B-hu.“
Prvých dvadsaťpäť storočí histórie existovala priepasť, ktorá rozdelila realitu na dva samostatné svety: duchovný a fyzický. Duchovné nemohlo byť privedené na zem, ani fyzické nemohlo byť skútočne božské. Z toho vyplývalo, že Tóra, božská múdrosť a vôľa, nemohla mať skutočný vplyv na fyzický svet. Zatiaľ čo jeho pojmy by sa dali sťahovať na fyzický život, fyzický život sa nedal povýšiť.
Na Sinaji B-h zrušil nariadenie, ktoré obmedzovalo hmotu a ducha do dvoch odlišných oblastí. B-h zostúpil na vrch Sinaj a priniesol duchovnosť nebies na zem. Zavolal Mojžiša na vrchol hory, čím dal fyzickému človeku silu pozdvihnúť svoje fyzické bytie a svet do vyššieho stavu existencie. Tóra teraz mohla posväcovať fyzický život.
Po Sinaji sa stane niečo iné, keď fyzický človek vezme fyzickú mincu a dá ju na charitu- niečo radikálne, alebo keď pečie múku a vodu ako nekvasený chlieb (maces) a zje to v prvú Pesachovú noc, alebo keď vytvorí kúsok kože, vloží do nej zvitky a priviaže si ich k hlave a paži ako tefilín. Po Sinaji sa premení predmet, ktorým vykonal božie prikázanie. Fyzická vec sa stáva svätou.