Parša Teruma nám hovorí o prikázaní postaviť svätyňu. Úvodné verše hovoria o príkaze vyzbierať od synov Izraela dary na výstavbu svätyne: „Povedz Izraelitom, aby vybrali pre Mňa príspevok. Prijmite Môj príspevok od každého, kto Mi ho chce dať dobrovoľne. A toto je príspevok, vyberiete od nich: zlato, striebro a meď." (2 M 25, 2 – 3)
Tieto verše spomínajú slovo „teruma“ – príspevok (dar) – trikrát. Raši vysvetľuje, že hoci samotný text tu spomína iba príspevok materiálov na stavbu Svätyne, verše v skutočnosti odkazujú na tri kategórie príspevkov:
- peňažný príspevok na zhotovenie základov Svätyne,
- dar pol šekela na úhradu nákladov spoločných obetí,
- materiály použité na stavbu Svätyne.
Tóra ďalej vymenúva celkovo trinásť rôznych materiálov, ktoré sa mali vyzbierať na zhotovenie Svätyne. Midraš uvádza, že tieto materiály – zlato, striebro, meď a červeno farbené baranie kože – zodpovedajú štyrom kráľovstvám, pod ktorými bol izraelský národ v exile: Babylonu, Méde, Grécku a Rímu (pričom „Rím“ predstavuje súčasný exil, začínajúce zničením Druhého jeruzalemského chrámu Rimanmi v roku 70 n. l.).
Táto symbolika však vyvoláva otázku: verš opisuje materiály potrebné na stavbu Svätyne, Domu Božieho, ktorý predstavuje zjavenie Božej prítomnosti medzi židovským národom. To je presný opak exilu. Aká je teda súvislosť medzi myšlienkou exilu a myšlienkou vytvorenia príbytku pre Božiu prítomnosť?
V chasidských učeniach sa vysvetľuje, že tri spomenuté kategórie terumot (príspevky) zodpovedajú trom spôsobom služby Bohu: štúdiu Tóry, modlitbe a plneniu micvot. Sú to tie isté piliere, na ktorých stojí existencia sveta, ako sa učí v traktáte Pirke Avot: Tóra, služba (Bohu) a skutky láskavosti.
Podľa toho môžeme pochopiť súvislosť medzi darmi materiálov na svätyňu a myšlienkou exilu. Myšlienka, aby sme pouižali rozličné materiály z fyzického sveta, ako sú zlato, striebro a meď, na vybudovanie domu, v ktorom sa zjavuje Božia prítomnosť, vyjadruje konečný cieľ nášho stvorenia: premeniť nízky materiálny svet na miesto, kde sa môže zjaviť Božskosť.
Teraz môžeme tiež pochopiť, prečo samotné verše v našej parši výslovne hovoria iba o dare materiálov, ktoré budú použité na stavbu svätyne, a nie o ďalších dvoch príspevkoch. Zatiaľ čo oblasti štúdia Tóry a modlitby (ktoré symbolizujú ostatné dve kategórie príspevkov) sú duchovnými činnosťami, iba oblasť micvot – praktických fyzických prikázaní – zahŕňa premenu tohto najnižšieho materiálneho sveta.
Spomenuli sme, že zoznam materiálov potrebných na zhotovenie Svätyne (Miškanu) obsahuje trinásť položiek. Aj tu sa skrýva hlboké ponaučenie o sile plnenia fyzických prikázaní. Číslo trinásť v kabale predstavuje trinásť „tikunej dikna“ – trinásť Božských atribútov milosrdenstva, ktoré vyjadrujú úroveň Božskosti presahujúcu hranice sveta. Je pozoruhodné, že práve táto najvyššia úroveň transcendencie, vyjadrená číslom trinásť, má paralelu v trinástich fyzických materiáloch (zlato, striebro, meď atď.), spomenutých v súvislosti so svätyňou. To nás učí, že práve naše zapojenie sa do služby s fyzickým svetom – ešte viac než samotné štúdium a modlitba – nás spája s úrovňami, ktoré úplne presahujú svet.
Stav exilu symbolizuje materialitu v jej najnižšej podobe. Našou úlohou je vytvoriť pre Boha príbytok v tomto najnižšom zo svetov tým, že materiálnosť použijeme ako nástroj na plnenie Božej vôle. Práve toto poslanie sa vyjadruje v daroch pre svätyňu. Preto sa tu výslovne spomínajú iba dary pre svätyňu, ktoré predstavujú plnenie fyzických prikázaní, zatiaľ čo ďalšie dva dary, symbolizujúce štúdium Tóry a modlitbu, sú iba nepriamo naznačené.
Prirodzene, sú to aj naše snahy premeniť fyzický svet na príbytok pre Boha, ktoré v skutočnosti napravia stav exilu a prinesú naše konečné vykúpenie s príchodom Mašiacha. To umožní, aby sa Božia prítomnosť opäť zjavne odhalila vo svete. V tom čase znovu naplníme prikázanie vybudovať Dom pre Boha obnovením Svätého chrámu v Jeruzaleme.