Tento Šabat, keď budeme čítať parašu Bešalach, pripadá medzi dva veľmi významné dátumy. V nedeľu večer 1. februára vstúpime do sviatku „chamiša asar be-švat“, pätnásteho dňa hebrejského mesiaca švat. Tento deň je všeobecne známy ako „Tu bi-švat“. (Pozri článok)

Uplynulú stredu bol desiaty deň hebrejského mesiaca švat, známy ako Jud švat. Práve v tento deň roku 1950 zomrel šiesty lubavičský Rebbe, rabín Jozef Jicchak Schneersohn. Rabín Jozef Jicchak bol mimoriadnou osobnosťou, ktorá posilnila židovský náboženský život v bývalom Sovietskom zväze.

V roku 1940 prišiel do Spojených štátov. V roku 1951, pri prvom výročí úmrtia svojho svokra (jahrzeit), rabín Menachem Mendel prijal vedenie hnutia Chabad Lubavič. V období od tohto času až do svojej smrti v roku 1994 vyvolal lubavičský Rebbe Menachem Mendel Schneersohn celosvetovú revolúciu v oblasti židovskej náboženskej osvety.

Prijatie vedenia Rebbem bolo oznámené prednesením chasidského diskurzu, v hebrejčine nazývaného „maamar“. „Maamar“ je výklad, ktorý sa začína veršom z Tóry alebo výrokom z Talmudu či Midrašu a následne vysvetľuje tento text podľa jeho vnútorného, mystického významu. Maamar, ktorý Rebbe predniesol v roku 1951, sa začínal veršom z Piesne piesní: „Prišiel som do svojej záhrady.“ V hebrejčine „bati le-gani“. Dôvodom je, že aj úplne posledný maamar rabína Jozefa Jicchaka vychádzal z tohto verša. Práve tento maamar Rebbe vysvetľoval na tom prvom jahrzeite v roku 1951.

„Záhrada“ označuje tento fyzický svet. Boh nám hovorí, že On sám prišiel do tejto záhrady. To znamená, že na začiatku stvorenia sa Božia zjavená prítomnosť nachádzala v tomto nízkom, hmotnom svete. Božou túžbou bolo stvoriť materiálny svet. Úlohou ľudstva bolo premeniť tento svet na príbytok pre Božiu prítomnosť. Na úplnom začiatku stvorenia to tak aj bolo.

Všetko sa zmenilo, keď hriechy človeka vyhnali Božiu zjavenú prítomnosť z fyzického sveta. Neskôr Abrahám začal proces nápravy. Tento proces vyvrcholil o sedem generácií neskôr, keď Mojžiš prijal Tóru na vrchu Sinaj. Tým sa svet vrátil do svojho pôvodného božského stavu, v ktorom bola Božia prítomnosť opäť navrátená do tohto najnižšieho fyzického sveta. Božia prítomnosť sa zjavila v Miškane – svätyni, Božom príbytku, ktorý boli synovia Izraela prikázaní postaviť na púšti. Táto svätyňa mala v priebehu dejín rôzne podoby a napokon sa stala Svätým chrámom v Jeruzaleme.

Zničením Chrámu v roku 69 nášho letopočtu bola Božia prítomnosť opäť odňatá z tohto najnižšieho sveta a presunutá do vyšších sfér. Odvtedy sa našou úlohou stalo znovu priniesť Božiu prítomnosť späť do fyzického sveta. Keď sa svet opäť stane príbytkom pre Božiu prítomnosť, vesmír dosiahne cieľ, pre ktorý bol pôvodne stvorený. Príde Mašiách, potomok kráľa Dávida. Chrám bude znovu postavený v Jeruzaleme. A môže sa začať posledná kapitola dejín – bez vojny, chorôb a chudoby.

V chasidskej tradícii sa učí, že tento proces návratu Božej prítomnosti do fyzického sveta znovu začal Baal Šem Tov (1698 – 1760), zakladateľ chasidského hnutia. V roku 1951 Rebbe vysvetlil, že my sme siedmou generáciou po Baal Šem Tovovi. Ako takí sme generáciou, ktorá tento proces dokončí a napokon privedie Mašiácha. Uskutočníme to návratom k prikázaniam Tóry a privádzaním ďalších k štúdiu Tóry a jej dodržiavaniu. Je to v súlade s výrokom Talmudu: „Keď sa Izrael kajá, budú okamžite vykúpení.“

Svet sa opäť stane – otvorene a zjavne – Božou záhradou. Práve v tomto zmysle sú deň desiateho švatu a sviatok Tu bi-švat vzájomne prepojené. Tu bi-švat je novým rokom stromov – stromov, ktoré prinášajú ovocie, svetlo a radosť. Desiaty švat je dňom, keď študujeme, ako Boh prichádza do svojej záhrady, do tohto sveta, a učí nás, že skutočná podstata sveta – napriek opačnému dojmu – je v skutočnosti krásnou záhradou. Teraz je na nás, aby sme to uskutočnili: priviesť éru Mašiácha vykonaním ešte jednej micvy!

15. deň mesiaca Ševat je Novým rokom stromov, známy ako Tu bi-Ševat.

Podľa biblického zákona existuje sedemročný poľnohospodársky cyklus, ktorý sa končí sabatickým rokom. Keď stál Svätý chrám v Jeruzaleme, v prvom, druhom, štvrtom a piatom roku tohto cyklu boli poľnohospodári povinní oddeliť desatinu zo svojej úrody a skonzumovať ju v Jeruzaleme. Tento desiatok sa nazýva Maaser Šeni (Druhý desiatok), pretože sa oddeľuje navyše k (dvom percentám, ktoré sa dávajú kňazovi – Kohenovi, a) desiatim percentám, ktoré sa dávajú levitovi. V treťom a šiestom roku cyklu namiesto toho, aby vlastníci jedli Maaser Šeni v Jeruzaleme, dali tento druhý desiatok chudobným, ktorí ho mohli konzumovať kdekoľvek chceli.

(Počas sabatického roka sa neoddeľujú žiadne desiatky. Všetka úroda, ktorá v tomto roku vyrastie, je bez vlastníka a voľne dostupná pre každého.)

Preto bolo mimoriadne dôležité určiť, kedy sa začína nový rok pre poľnohospodársku úrodu. Naši rabíni ustanovili, že ovocie, ktoré rozkvitlo pred 15. dňom Ševatu, patrí ešte k úrode predchádzajúceho roka. Ak rozkvitlo po tomto dátume, považuje sa za úrodu „nového roka“. (Na porovnanie: obilniny, zelenina a strukoviny majú rovnaký Nový rok ako ľudia – 1. deň mesiaca Tišri.) Prečo je to tak? V oblasti Stredomoria sa dažďové obdobie začína sviatkom Sukot. Trvá približne štyri mesiace (od Sukotu, 15. dňa mesiaca Tišri, až do 15. dňa Ševatu), kým dažde nového roka nasiaknu pôdu a stromy a prinesú ovocie. Všetko ovocie, ktoré rozkvitne pred týmto obdobím, je výsledkom dažďov predchádzajúceho roka a je zahrnuté do desiatkov úrody minulého roka.

Hoci je tento deň Roš ha-šana pre stromy, pripisujeme mu osobitný význam, pretože „človek je [prirovnaný k] stromu na poli“ (Deuteronómium 20:19). Pestovaním silných koreňov – viery a oddanosti Bohu – prinášame mnoho plodov: Tóru a micvot.

Zvyky a tradície

V tento deň je zvykom ochutnávať ovocie, ktorým je Svätá zem chválená (Deuteronómium 8:8): olivy, datle, hrozno, figy a granátové jablká.