Ústrednou témou života je prechod z temnoty do svetla. Často sa vyskytuje v osobnej skúsenosti: kúsok tmy, zafarbená chmúrou a biedou, ktorá akoby všetko pohltila. A potom sa človek pohne ďalej, urobí krok vpred a tma ustúpi svetlu.

Náznak tohto prechodu je viditeľný v tom, ako sa 3. Mojžišova kniha spája s predchádzajúcim čítaním Tóry, poslednými slovami 2. Mojžišovej knihy. Záverečné verše knihy Exodus opisujú dokončenie svätyne. Svätyňa bola ten nádherný prenosný chrám, ktorý bol postavený na úpätí hory Sinaj, známy v hebrejčine ako Miškan.  Miškan mal sprevádzať židovský národ počas ich dlhej cesty v púšti a mal byť postavený v krajine Izrael, keď tam konečne dorazili.

Svätyňu potom zahalil hustý mrak. V skutočnosti pre oblak ani samotný Mojžiš nemohol vstúpiť do svätyne. Po všetkom úsilí, ktoré bolo vynaložené na jej stavbu, bola zakrytá tajomným mrakom a bola neprístupná.

Potom prichádza začiatok 3. Mojžišovej knihy: „B-h volal Mojžiša. . . !“  Oblak sa rozjasnil a Mojžiš teraz mohol vstúpiť do svätyne a dostať pokyny od B-ha.

Toto komentuje Lubavičský Rebbe, vyjadruje unikátnu kvalitu zjavenia, ktoré prichádza po zotmení. Skutočnosť, že tomu zjaveniu predchádzalo obdobie neprístupnosti, keď Mojžiš nemohol vstúpiť do Svätyne pre hustý oblak, podčiarkuje zvýšenú silu B-žieho zjavenia, vtedy keď prišlo.

Učenia Tóry sú večné a vzťahujú sa na každého jednotlivca. Jedným zo spôsobov, akým sa proces prechodu z temnoty do svetla týka každého človeka, je paralelný duchovný proces tešuvy, pokánie.

Osoba zablúdila alebo spadla do ríše temnoty, kde je ukrytá Božia prítomnosť. Človek sa cíti vzdialený od toho božieho. Nemôže vstúpiť do Svätyne. Potom urobí krok vpred, k B-hu a vráti sa k svojej vlastnej podstaty. Toto je tešuva, pokánie, návrat. Osoba urobí jediný malý krok a B-h k nemu alebo k nej „volá“, presne tak, ako B-h volá Mojžiša. Čo znamená: ty si môj.

Nová miera blízkosti s B-hom je väčšia ako predtým. Z tohto dôvodu Talmud poznamenáva, že „na miesto, kde stoja kajúcnici, sa nemôžu dostať tí, ktorí boli vždy spravodliví“.

Tento proces osobného vstupu do Svätyne po období temného mraku a ukrytia má rôzne úrovne. Môže byť tak silný, že nejde len o prechod z temnoty do svetla, ale o celkovú premenu temnoty samotnej. To sa stane vtedy, keď človek nielen nechá za sebou pochmúrnosť a biedu, ale ešte dosiahne to, že negatíva a temnota sa samy menia na žiaru. V tomto prípade, naše problémy a frustrácie začíname vnímať ako príležitosti na rast. Je to dynamika, v ktorej nepriazeň sa stáva odrazovým mostíkom pre pozitívum. Akosi, paradoxne, radostne, konečným efektom všetkých vzostupov a pádov je dobrota.

Táto osobná premena je mikrokozmos  kolektívneho cieľa židovského národa ako celku a pre celé ľudstvo, keď sa temnota vyhnanstva premení na žiaru vykúpenia. Potom, naozaj, šero noci bude svietiť ako deň.

(Tali Loewenthal)