"Sväté zvyšky"

Ak sa zamyslíme nad tým, ako žijeme svoj život, väčšina z nás príde na závere, že väčšinu dňa netrávime vecami, ktoré si ceníme najviac. Pracujeme celý týždeň, aby sme si cez víkend užili voľno. Celý deň trávime živobytím, aby sme zabezpečili svoje rodiny, čo nám v mnohých prípadoch necháva málo chvíľ na to, aby sme skutočne trávili čas s našimi blízkymi.

O to viac, keď ide o náš duchovný život. Väčšinu nášho dňa venujeme zabezpečeniu našich materiálnych potrieb – jedeniu, pitiu, zarábaniu si na živobytie, spánku, cvičeniu, oddychu atď. – čo nám každý deň ponecháva len pár chvíľ pre potreby našej duše. Ale v skutočnosti, aj naša duša túži, aby bola oživená. Aj naša duša potrebuje časový priestor pre sebavyjadrenie. Naša duša má tužbu, aby sa povzniesla,  aby sa zapájala sa do svätosti. Túto tužbu spľnime tým, že duša a telo spolu sa modlia, študujú Tóru a robia dobré skutky. Napriek tomu väčšinu dňa a väčšinu života trávime kŕmením tela namiesto toho, aby sme kŕmili dušu.

Pre niektorých hľadačov duchovna, taká existencia je príliš bolestivá. Namiesto toho niekedy vedú život v askéze. Snažia sa minimalizovať čas, ktorý strávia potrebami tela. Snažia sa maximalizovať čas, ktorý strávia kŕmením túžob ich duše. A aj v tom čase, keď je nevyhnutne, aby venovali potrebám tela, robia to s pocitom bolesti, pretože by sa najradšej sústredili výlučne na dušu.

Judaizmus má však úplne iný pohľad. Tento pohľad vyplýva z výrazne odlišného prístupu k životu.

Judaizmus učí, že ak začneme deň chvíľou svätosti, ak ráno obetujeme čo i len malú časť svojho času B-hu, potom táto skúsenosť ovplyvní zvyšok dňa a dodá mu význam a svätosť. Zvyšok dňa, keď sa venujeme svojim materiálnym činnostiam a potrebám, je pokračovaním duchovného zážitku a považuje sa takisto za posvätený, pretože je naplnený svätosťou chvíľ, ktoré sme na začiatku dňa obetovali B-hu.

Toto je vnútorný význam popisu krmovej (obilnej) obety, o ktorom sme čítali v časti Tóry na tento týždeň. Keď vo svätom chráme priniesli obilnú obeť, ktorá symbolizuje všetky jeho hmotné potreby, na oltári sa v skutočnosti spáli len hrsť múky. Zvyšok bol konzumovaný kňazmi. Aj tak, aj ten zvýšok bol posvätený. Podobne u každého jedného z nás v súčasnej dobe: len niekoľko okamihov nášho dňa je úplne zasvätených duchovnej službe B-hu. Napriek tomu nás Tóra uisťuje, že hoci „zvyšok múky jedia kňazi“, je predsa svätý, pretože sa považuje za zvyšok obety, ktorá bola ponúknutá B-hu.  

Tóra nám hovorí:

„Toto je zákon o pokrmovej obete: Nech ju Áronovi synovia prinesú k oltáru pre Pána. Jeden z nich z pokrmovej obety vezme za hrsť jemnej múky s olejom i všetko kadidlo, ktoré je na pokrmovej obete, a spáli to na oltári. Bude to príjemná vôňa na pripomienku Pánovi.“ (3. Mojžišova kniha 6:7-8)

Hrsť múky predstavuje chvíle, ktoré skútočne venujeme B-hu. Tóra potom pokračuje v opise zvyškov múky:

„Čo z pokrmovej obety zostane, to zje Áron a jeho synovia. To sa bude jesť nekvasené na posvätnom mieste. Bude sa to jesť na nádvorí stanu stretávania. Nesmie sa to piecť ako kvasené. Dal som im to ako podiel svojich ohňových obiet. Je to svätosväté ako obeta za hriech a za vinu.“ (3. Mojžišova kniha 6:9-10)

„Zvyšky“ (- zvyšok dňa), sú tiež sväté. Pretože svätosť duchovných aktov, ktoré sme vykonali ráno, napríklad recitovanie Mode Ani, Šema Jisrael, lejgovanie tefilínu, sa prenesie do zvyšku dňa. Ovplyvňuje zvyšok našich aktivít a pripomína nám, že aj naše materiálne potreby slúžia svätému a duchovnému cieľu.

(Menachem Feldman)