Šabat má dve mimoriadne vlastnosti, ktoré mu umožňujú povzniesť všetky dni predchádzajúceho týždňa, ako aj dni nasledujúceho týždňa. Na jednej strane predstavuje vyvrcholenie všetkých predchádzajúcich dní, okamih, keď bolo celé stvorenie dokončené. Na druhej strane prináša požehnanie aj dňom, ktoré po ňom nasledujú. Tento Šabat - 15.deň Ijar -pripadá presne medzi dva veľmi výnimočné dni!

„Ten, kto sa namáhal v deň pred Šabatom, bude jesť na Šabat“ (Talmud, Avodah Zarah 3a). „Dňom pred Šabatom“, z ktorého tento Šabat čerpáme výživu, je Pesach Šeni. Podstatu Pesach Šeni vystihuje jidiš príslovie: „s’iz nito kein farfalen“ — nič nie je nikdy úplne stratené. Tóra nám hovorí, že aj ten, kto bol počas prvého pesachového obetovania „nečistý alebo na vzdialenej ceste“, dostáva druhú šancu.

Na tento Šabat „jeme“ z tejto myšlienky, čo znamená, že ju plne vstrebávame, až sa stane súčasťou nášho tela a krvi. Je to obzvlášť vhodné, pretože samotná konzumácia obety Pesach Šeni sa odohrávala v noci, podobne ako prvé šabatové jedlo.

Všetci vieme, že existujú Židia, ktorí nedodržiavajú jidiškajt, pretože vyrastali bez vzdelania v Tóre. Našou úlohou je osloviť tých, ktorí sú na „vzdialenej ceste“, zaklopať na ich dvere (alebo sa s nimi porozprávať aj cez okno!) a povedať im: „Počúvaj! Možno si duchovne vzdialený, ale nezúfaj. Nič nie je stratené a všetko sa dá napraviť.“

Budúci týždeň, v pondelok večer, budeme oslavovať Lag baOmer — deň úmrtia rabína Šimona bar Jochaja. Aj tento deň je požehnaný týmto Šabatom.

Ako sa Lag baOmer týka každého Žida? Veď aj veľký rabín Akiva povedal o rabínovi Šimonovi bar Jochajovi: „Stačí ti, že tvoju veľkosť poznám ja a tvoj Stvoriteľ“ (Jeruzalemský Talmud, Sanhedrin). Ak takto hovoril samotný rabín Akiva, o čo viac sa my, v našej oveľa nižšej generácii, môžeme cítiť vzdialení od plného pochopenia veľkosti rabína Šimona a významu jeho dňa.

Rabín Šimon však sám požiadal, aby sa všetci Židia radovali v deň jeho radosti — na Lag baOmer. Napriek nesmiernej priepasti medzi rabínom Šimonom a nami umožnil každému Židovi podieľať sa na tejto radosti. Túto radosť možno dosiahnuť aj bez vonkajších podnetov, ako sú mäso alebo víno, najmä prostredníctvom štúdia vnútorných dimenzií Tóry.

V knihe Tanja rabín Šneur Zalman z Liadi vysvetľuje, že v deň odchodu cadika sa všetky jeho skutky, štúdium Tóry a božská služba zhromaždia a vystúpia. V tom čase žiaria zjavným spôsobom zhora nadol. Toto zjavenie potom zostupuje ku každému človeku — najmä k tým, ktorí kráčajú v jeho cestách.

Jednou z určujúcich vlastností rabína Šimona bar Jochaja je výrok: „Torato um'nato“ — Tóra bola jeho povolaním. V skutočnosti je Tóra „naším životom a dĺžkou našich dní“ pre každého Žida a každý Žid je povinný študovať Tóru. Pre väčšinu ľudí však Tóra zaberá len obmedzenú časť dňa. Pre rabína Šimona bola Tóra jeho neustálym zamestnaním.

Ako môžeme túto vlastnosť napodobniť, ak nemôžeme študovať Tóru celý deň? Odpoveď spočíva v tom, že keď rabín Šimon študoval Tóru, vložil do nej celú svoju bytosť — svoju vôľu, túžbu, intelekt i city — z najhlbšieho jadra svojej duše. Z toho sa môžeme naučiť, že aj keď študujeme Tóru len obmedzený čas, mali by sme sa do nej úplne ponoriť, tak ako sa človek plne venuje svojmu povolaniu. Navyše sa môžeme snažiť denne zvyšovať čas, ktorý venujeme štúdiu Tóry.

Ako už bolo spomenuté, dnes je tiež 15. deň mesiaca Ijar — jedinečne významný deň, ktorý je výslovne zaznamenaný v Tóre. Vieme, že keď židovský ľud vyšiel z Egypta, vzal si so sebou macu. Tóra rozpráva, že 15. Ijara sa tieto zásoby minuli. Ľud potom predstúpil pred Mošeho a vyjadril svoju potrebu chleba. B-h odpovedal prísľubom, že zošle chlieb z neba — mannu.

Toto posolstvo bolo dané 15. Ijara, ktorý v tom roku tiež pripadol na Šabat, rovnako ako tento rok. Nasledujúci deň, 16. Ijara, začala manna zostupovať a pokračovala po štyridsať rokov na púšti. Tento deň teda predstavuje Božie zoslanie chleba z neba na zem spôsobom, ktorý poskytuje skutočnú fyzickú obživu. Stalo sa to na púšti.

Aj dnes sa nachádzame v duchovnej púšti — v exile, ktorý je prirovnávaný k pustatine. No tak ako vtedy, B-h nám aj naďalej poskytuje obživu: nebeský chlieb zostupujúci aj počas exilu.

A tak ako židovský ľud vtedy opustil púšť a vstúpil do Zasľúbenej krajiny, tak aj my okamžite opustíme exil. Slovami Mošeho: „S našou mládežou i s našimi staršími, s našimi synmi i s našimi dcérami.“

Spoločne všetci vstúpime do „dobrej a priestrannej krajiny… krajiny, nad ktorou sú oči Hospodina, tvojho Boha, neustále uprené od začiatku roka až do konca roka.“ A tentoraz nemusíme čakať ďalších štyridsať rokov. Kiežby sme už z tohto samotného Šabatu okamžite vstúpili do Zasľúbenej krajiny.