Tento týždeň čítame dve paraše, Acharei a Kedošim, a z každej z nich sa môžeme niečo naučiť. Tóra uvádza: „Hospodin hovoril k Mojžišovi po smrti dvoch synov Árona,“ a potom predstavuje jedno z prvých prikázaní určených kňazom: nevstupovať kedykoľvek do najsvätejšej časti Chrámu. V skutočnosti môže do Svätyne svätých vstúpiť iba jeden človek – veľkňaz – a aj on tak môže urobiť len raz za rok.

Raši ponúka známy komentár, v ktorom vysvetľuje, prečo verš zdôrazňuje, že tento príkaz bol daný po smrti Áronových dvoch synov. Uvádza podobenstvo: lekár varuje pacienta, aby sa nevenoval určitým škodlivým činnostiam. Druhý lekár dá rovnaké pokyny, ale dodá: „aby si nezomrel tak, ako zomrel ten a ten.“ Varovanie druhého lekára je účinnejšie, pretože obsahuje konkrétny dôsledok. To vysvetľuje výraz „po smrti dvoch synov Árona“.

To však vyvoláva otázku. Tóra hovorí o Áronovi a jeho synoch – ľuďoch najvyššieho duchovného postavenia. Naozaj potrebovali varovanie pred trestom za nesplnenie Božieho príkazu?

Existuje známy komentár od Or HaChajima, ktorý vysvetľuje, že Áronovi dvaja synovia boli hlboko spojení s Bohom a mali intenzívnu, neuhasiteľnú túžbu spojiť svoje duše s ich Božským zdrojom. Táto túžba ich viedla k tomu, že priniesli obeť, ktorá im nebola prikázaná. Hoci cítili, že ich konanie môže viesť k smrti, nezdržali sa, hnaní svojou ohromnou túžbou pripútať sa k Bohu – až do bodu, keď duša opúšťa telo. Z toho vidíme, že ich smrť nebola len trestom, ale priamym dôsledkom ich hlbokej túžby priblížiť sa k Bohu.

Táto myšlienka vrhá svetlo na Rašiho metaforu „chole“, chorého človeka. Tu nejde o fyzickú chorobu, ale o duchovnú, ako je vyjadrené vo verši z Piesne piesní: „Lebo som chorá z lásky.“ Áronovi synovia boli v tomto zmysle „chorí z lásky“ – premohnutí hlbokou láskou a túžbou po Bohu, ktorú nebolo možné úplne uspokojiť.

Preto Tóra pridáva varovanie, aby nezomreli tak, ako zomreli Áronovi synovia. Nie je to len varovanie pred trestom, ale podstatná súčasť samotného prikázania: aj tá najintenzívnejšia láska a túžba po Bohu – „choroba z lásky“ – musí byť usmernená a kontrolovaná. Nemožno vstupovať do Svätyne svätých kedykoľvek, ani z duchovného zápalu, pretože by to mohlo viesť k odchodu duše a fyzickej smrti. Namiesto toho treba slúžiť Bohu vyváženým spôsobom, aby telo aj duša zostali spolu, a tak bolo možné naplniť konečný cieľ: vytvoriť príbytok pre Boha vo fyzickom svete.

To je ponaučenie pre každého Žida. Láska k Bohu je niečo, čo je prístupné všetkým, ako vyhlasujeme v modlitbe Šema: „Miluj Hospodina, svojho Boha, celým svojím srdcom.“ Aj malé dieťa môže pochopiť, že Boh udržiava všetko – vrátane jeho rodičov – a preto si k Bohu vytvára lásku. Keďže každý Žid môže prežívať rastúce stupne lásky a túžby po Bohu – až do stavu „choroby z lásky“ – musíme zabezpečiť, aby táto láska neviedla k úniku zo sveta alebo k „odchodu duše“. Skôr máme túto lásku nasmerovať na napĺňanie nášho poslania vo fyzickom svete.