Vaetchanan 5783
Tesne predtým, ako je prvý privolaný k Tóre, spieva sa v synagóge krásny verš: “Vy však, ktorí sa pridŕžate Pána, svojho Boha, ste dodnes všetci nažive." (5.mojžišova kniha 4:4)
Tento verš je v parši Vaetchanan (5. kniha Mojžišova 3:23-7:11). Zameriava sa na dôležitý židovský pojem: priľnutie k Bohu. Je to práve tým, hovorí verš, čím „žijeme“ naplno.
B-h, Stvoriteľ vesmíru, je nekonečný. On je zdrojom všetkého bytia a pritom je nad každým bytím. Ako potom môžeme “priľnúť” k B-hu? „Priľnutie“ znamená spojiť sa, byť jedno. Ako sa toto slovo môže vzťahovať na vzťah medzi malou ľudskou bytosťou a bezhraničným, večným B-hom?
Baal Šem Tov a ďalší chasidskí učitelia učili ľudí o tomto koncepte. Hoci vo fyzickom zmysle sme maličkí, máme v sebe iskru Božstva. Tento vnútorný plameň sa túži spojiť s B-hom. Ako je možné to dosiahnuť? Prostredníctvom Tóry, modlitby a mitzvot (božie prikázania).
Tento týždeň čítame desať prikázaní. Začínajú slovami „Ja som Pán, tvoj Boh“. Hebrejské slovo pre „ja“, ktoré sa tu používa, je „anochi“. Mudrci nám hovoria, že štyri písmená slova "anochi" - alef, nun, chet, jud" - predstavujú počiatočne písmena slov "ja som to sám napísal.”
Dá sa to však čítať ako “Ja som sa do toho zapísal.” To znamená, že B-h vkladal svoje “ja” - svoju podstatu - do Tóry. Keď študujeme Tóru, spájame sa s Ním. Z toho pramení mimoriadna láska, ktorú má židovský národ k učeniu Tóry, vyjadrenej v posvätnom zvitku Tóry a v tisíckach kníh, ktoré vysvetľujú jej význam.
Modlitba je ďalším spôsobom spojenia s B-hom. Jednoduchý význam modlitby je, že hovoríme k B-hu dôverne z hĺbky nášho srdca, a to akýmkoľvek jazykom. Baal Šem Tov ďalej učil, že v hebrejských slovách modlitieb je prítomné vyžarovanie z božej tváre. Keď sa s oddanosťou modlíme a odovzdávame sa B-hu, naša duša sa spája s týmto vyžarovaním. Tým sa stane modlitba potenciálne hlboko inšpirujúcou skúsenosťou: veľmi súkromnou a intímnou, priblížením sa k B-hu.
Treťou úrovňou spojenia, ktorá je svojim spôsobom najsilnejšia, je micvot, číže zákony judaizmu. Slovo “micva” sa zvyčajne prekladá ako „príkaz“. Znamená to však aj „spojenie“ alebo “puto” (súvisiace s aramejským slovom tzavta, čo znamená „spojenie“). Vykonávanie micva znamená, že vytvárame puto a sme spojení s B-hom.
A to prečo? Pretože micva je vôľa Božia. Keď spľníme micvu, v tej chvíli staneme sa vyjadrením Božej vôle. Môžeme to prirovnať k tomu, ako sa vôľa človeka prejavuje vlastnou rukou, ktorá píše, hrá na klavíri alebo pečie koláč. Prostredníctvom micvy sme takpovediac spojení s B-hom, podobne ako je ruka spojená s vnútornou vôľou a túžbou človeka vtedy keď píše.
Micva môže byť praktický fyzický čin: zapáliť sviečky na šabat, pripevniť mezuzu na dverách, “lejgovať” tefilín, dať charitu, alebo zabezpečiť, aby bola kuchyňa kóšer. Prípadne môže byť micva prikaz, ktorý sa týka cit, ako je láska k blížnemu. Aj to sa však vo všeobecnosti vyjadruje v niečo konkrétne, ako napríklad urobiť niečo na pomoc druhej osobe.
V tom momente sa človek a Boh pôsobením micvy spoja. Takže sa vraciame k veršu v našej parše. Prostredníctvom priľnutia k Bohu prostredníctvom Tóry, modlitby a micvot sa premieňa každý aspekt nášho bytia. Naozaj žijeme!
(Tali Loewenthal)