Na konci tohtotýždňového čítania nám Tóra hovorí o prípade neobjasnenej vraždy. Toto výnimočne micva sa volá “egla-arufa”, podľa teľaťa, s ktorým sa tento rituál vykonáva.

“Ak sa na území, ktoré ti dáva Pán, tvoj Boh, aby si ho obsadil, na poli nájde telo zavraždeného človeka, no nevie sa, kto ho zabil, vyjdú tvoji starší i sudcovia a odmerajú vzdialenosť od okolitých miest k zavraždenému. Keď sa zistí, ktoré mesto je k zavraždenému najbližšie, vezmú starší toho mesta jalovicu… privedú jalovicu k potoku…a tam pri potoku zlomia jalovici šiju….Umyjú si ruky nad jalovicou…Potom vyhlásia: ‚Naše ruky nepreliali túto krv ani naše oči to nevideli. Pán, odpusť svojmu izraelskému ľudu, ktorý si vykúpil. Nedovoľ preliať nevinnú krv uprostred svojho izraelského ľudu.” (5. mojžišova kniha 21:1-9)  

Vyhlásenie starších “naše ruky nepreliali túto krv” komentuje Raši: “Ale napadlo by človeka, že starší súdu sú vrahovia? Skôr vyhlasujú: Nevideli sme ho a nechali sme ho odísť bez jedla a sprievodu, (čo by nepriamo zapríčinilo jeho smrť a nechali tohto muža zraniteľný k nebezpečiu.)” 

Tu vidíme, do akej miery Tóra vyžaduje spravodlivosť aj pre jedného neznámeho jednotlivca. Ale viac než to, ako veľmi Tóra zdôrazňuje zodpovednosť jeden za druhého. Nielen obyvatelia, ale aj starší - bet-din, dokonca aj najvyšší súd si musia byť istí, že urobili všetko pre to, aby zabezpečili potreby cudzinca, aby nebol v nebezpečenstve.

Toto prikázanie však môžeme chápať aj v duchovnom zmysle. Mŕtvola v duchovnom zmysle znamená osobu, ktorej spojenie s Bohom bolo prerušené. B-h je prameňom nášho života, ako hovorí verš: "A vy, ktorí sa pridŕžate Pána, svojho Boha, ste dnes všetci nažive.” Čo spôsobuje toto prerušenie? Jeho pád na „pole“, miesto „Ezau...muž z poľa“. Prepadne tých, ktorí sa nachádzajú na poli (a nie v prostredí Tóry a Micvotu), aby ich odrezal od ich puta k Živému Bohu, ktorý je zdrojom ich života. 

Zodpovednosťou starších a sudcov mesta, a nás všetkých, je urobiť všetko, čo je v ich silách, aby zabránili „mŕtvole na poli“. Jedlo predstavuje štúdium Tóry, ktorá dáva obživu duši. Aj oblečenie, ktoré predstavuje božie predpisy. A dokonca a sprievod, ktoré je veľké micva, a predstavuje naše presvedčenie, že naša zodpovednosť za druhého nekončí, keď vyjde z dverí, ale siaha ešte ďalej, aby, keď vstúpi na pole, temnota exilu, bude mať silu byť duchovne živý na poli.

Téma poľa má súvislosť aj so súčasným mesiacom Elul. Rabín Schneur Zalman z Liadi vysvetľuje význam slova Elul pomocou nasledujúcej metafory: Zvyčajné miesto kráľa je v hlavnom meste, v kráľovskom paláci. Každý, kto sa chce priblížiť ku kráľovi, musí prejsť príslušnými kanálmi v palácovej byrokracii a získať súhlas rady tajomníkov a ministrov. Musí cestovať do hlavného mesta a prejsť cez množstvo brán, chodieb a predsiení, ktoré vedú do trónnej sály. Jeho prezentácia musí byť pripravená a pri vstupe do kráľovskej prítomnosti musí dodržiavať prísne pravidla obliekania, reči a správania.

Sú však chvíle, keď kráľ vyjde na polia za mestom. V takých chvíľach sa k nemu môže priblížiť ktokoľvek. Kráľ ich všetkých prijíma s usmievavou tvárou a žiarivou tvárou. Roľník za pluhom má prístup ku kráľovi spôsobom nedostupným pre najvyššie postaveného ministra na kráľovskom dvore, keď je kráľ v paláci. Mesiac Elul je, keď je kráľ na poli.

Preto musíme ísť do pola, aby sme prebudili našich bratov a sestry a povedali im, že v tomto špeciálnom čase je na poli Kráľ všetkých kráľov. Tam prijíma každého jedného, ​​bez ohľadu na jeho duchovné postavenie, s priateľstvom, a všetkým ukazuje usmievajúcu sa tvár.

Šabat šalom!