Rebbe Josef Jicchak rozprával: Raz, deň po Jom kipure, vošiel k svojmu otcovi a spýtal sa ho: „Otče, čo teraz?“ Jeho otec, Rebbe Rashab odpovedal: „Teraz musíme len začať činiť pokánie.“
Na prvý pohľad je tento výrok ťažký pochopiť. Proces pokánia sa konal na Jom kipur, keď vyhlasujeme „B-h je ten, ktorý odpúšťa Izraelu“. Ak áno, ako môžeme povedať, že až po Jom kipur musíme začať činiť pokánie? Vysvetlenie je nasledovné: existujú dva druhy tešuvy. Prvým je náprava našich hriechov. Druhý druh tešuvy je však opísaný vo verši, „…a duch sa vráti k B-hu, ktorý ho dal.“ (Kazateľ 12:7):
Práve táto druhá vyššia úroveň tešuvy - „…a duch sa vráti k B-hu, ktorý ho dal“- je skutočnou podstatou tešuvy. B-h a božie atribúty sú samozrejme nekonečné. Z toho vyplýva, že aj proces, že „…duch sa vráti k B-hu, ktorý ho dal“, je takisto nekonečný.
Teraz chápeme výrok: „Teraz musíme začať činiť pokánie.“ Pred Jom kipurom a v deň Jom kippur, sme neboli schopní pracovať na tejto vyššej úrovni pokánia, pretože sme boli zaneprázdnení nižšou úlohou nápravy našich hriechov. Tento proces vrcholí na Jom kipur. Až po Jom kipure môžeme konečne začať konať skutočnú tešuvu!
V tomto príbehu je aj ďalšie dôležité ponaučenie. Dni medzi Jom kipurom a Sukotom sú dňami radosti. A samozrejme, samotné dni sviatku Sukot sa nazývajú „časom našej radosti“.
Z toho vidíme, že slúžiť B-hu sa musí vždy konať s radosťou. To platí aj pre pokánie. Hoci sa môže zdať, že proces pokánia by človeka zatrpkol, ak sa nad tým hlbšie zamyslíme, je ľahké pochopiť, ako nás tešuva môže priviesť do stavu radosti.
V prvom rade by sme sa mali zamyslieť nad samotnou myšlienkou, že existuje niečo ako tešuva, spôsob, ako napraviť chyby našej minulosti. Následne by sme sa mali zamyslieť nad myšlienkou, že „nič nemôže stáť v ceste tešuve“.
Potom musíme mať úplnú vieru v B-ha, dôverovať, že nám túži dať svoju lásku, že je milosrdný a veľký vo svojom odpustení a že nám udelí odpustenie hneď, ako oň požiadame. Keď premýšľame o všetkých týchto veciach, prinášajú nám veľkú radosť!