Myšlienka, že „moje telo patrí mne“, je dôležitým faktorom pri vytváraní moderného života sekulárnejším a liberálnejším. "Moje telo patrí mne," hovoria niektorí ľudia, “a preto si s ním môžem robiť, čo sa mi páči, pokiaľ tým neubližujem iným." Znie to dosť logicky. So svojimi telami žijeme neustále. Vieme pochopiť, že by mali existovať pravidlá o tom, čo robíme iným ľuďom. Ale moje telo som „ja“, tak prečo by to malo zaujímať niekoho iného? Prečo by to malo zaujímať Tóru? Prečo by mala Tóra určovať pravidlá, ako zaobchádzam so svojím vlastným telom?

V skutočnosti sa mnohé pravidlá a učenia Tóry týkajú práve našich vlastných tiel. Zákony kóšer sa týkajú toho, akým druhom jedla kŕmime naše telo. Pred jedlom a po jedle treba povedať zvláštne požehnania. Existujú mravy slušného, cnostného obliekania, správania a osobnej morálky. Existujú zákony proti fyzickému poškodzovaniu nášho tela. Existuje dokonca zákon proti tetovaniu.

Chápeme predsa, že Boh je Pánom celého vesmíru, a preto nám prostredníctvom svojej Tóry môže dať pravidlá, ktoré ovplyvňujú každý detail nášho života. B-h stvoril svet a naše telá sú súčasťou sveta, a preto dáva zmysel, že existujú učenia a pravidlá Tóry o tom, čo robíme alebo nerobíme s našimi fyzickými telami. Existuje však aj ďalší krok.

Postoj Tóry je taký, že naše telo nám v skutočnosti nepatrí, je to úplné božské vlastníctvo. V tomto sa líši od majetku, ktorý vlastníme, našich peňazí, počítača, domu, auta. Je pravda, že vo všeobecnosti  „celý svet patrí B-hu“, no napriek tomu nám Boh dal hmotné statky, ktoré skutočne vlastníme, aj keď ich samozrejme musíme podľa Tóry používať správnym spôsobom. To však neplatí v prípade nášho fyzického tela. To nám v skutočnosti nepatrí. Mudrci nám hovoria, že nám ho prepožičal B-h, a že po celý čas nášho života si zachováva svoju duchovnú kvalitu. Vyplýva to z komentára k zákonu v Parše, ktorú si tento týždeň prečítame v synagóge: Šoftim (5. Mojžišova 16:18–21:9).

Tóra nám hovorí o starovekých židovských právnych procesoch, ktoré zahŕňali trest smrti za určité závažné zločiny. Uvádza sa v ňom, že takýto trest možno uplatniť len vtedy, keď svedkovia svedčia proti obvinenej osobe. Maimonides vysvetľuje, že to znamená, že židovské právo nepovoľuje taký trest v prípade, že jediný dôvod je  vlastné priznanie dotyčnej osoby.  Ak niekto tvrdí, že niekoho zavraždil, a nie sú svedkovia, táto osoba nie je potrestaná ako vrah. Maimonides hovorí: „Toto je B-ží príkaz.“ Naproti tomu v každodenných právnych prípadoch týkajúcich sa sporov o peniaze a hmotný majetok, ak niekto prizná, že je povinný platiť, je to akceptované ako najsilnejší možný dôkaz. Slovami Talmudu, v takýchto prípadoch „osobné priznanie je hodné ako sto svedkov“. A napriek tomu, keď ide o trest smrti, alebo telesný trest, osobné priznanie viny nie je akceptované.

Prečo existuje taký rozdiel medzi právnymi pravidlami týkajúcimi sa fyzického tela človeka a tými, ktoré sa týkajú hmotného majetku? Jedným z vysvetlení je myšlienka, že naše telá, na rozdiel od našich hmotných statkov, nám nepatria. Zostávajú Božským majetkom. Nie sme oprávnení ubližovať svojmu telu fyzickými činmi, dokonca ani priznaním na súde. K skutočnému trestu smrti môže viesť iba úplný právny proces, ktorý sa v časoch svätého Chráma a Sanhedrin (najvyšší rabínský súd)  používal veľmi zriedkavo.

Ak sú naše telá božským vlastníctvom, ktoré nám zapožičal Boh, pochopíme, prečo o nich existuje toľko zákonov. Pretože sú obzvlášť sväté.

Úlohou života je rešpektovať svätosť vlastného tela a v konečnom dôsledku aj prostredníctvom dodržiavania zákonov Tóry vniesť svätosť do všetkých našich hmotných statkov a do celého sveta. Potom my a každý pochopíme, že všetka existencia vo všetkých svojich detailoch vyjadruje slávu Božiu.

(Tali Loewenthal)