Parša tohto týždňa sa volá Vajejšev, podľa úvodného verša:  „Jakub sa usadil v krajine pobytu svojho otca, v krajine Kanaán.“  Vajejšev znamená „usadil sa“. Ako vieme, meno parše vystihuje podstatu celej parše a všetkých udalostí v nej. V našom prípade, slovo „vajeišev“ naznačuje pokoj a odpočinok.

Je to celkom pochopiteľné, keď sa na život Jakuba pozrieme v paršiach predchádzajúcich týždňov. Pracoval neúnavne pre nemravného Lavana, pre ruku svojich dvoch dcér, kvôli Lavanovmu podvodu. Nakoniec opustil Charan a vrátil sa domov, kde sa musel pripraviť na konfrontáciu so svojím bratom Ezauom, ktorý prisahal, že ho zabije. Po jeho úspechu pri upokojovaní Ezaua bola jeho dcéra Dina unesená a znásilnená princom Šchema. To zas  vyprovokovalo jej bratov Šimona a Leviho k vyhláseniu vojny, ktorá sa skončí krvavým masakrom, ktorý im Jakub vyčítal. 

Keď má toto všetko za sebou, teraz sa Jakub môže tešiť na trochu pokoja a ticha „v krajine otcovho pobytu.“ Žiaľ, toto všetko bolo len začiatkom Jakubových starostí, keďže napriek vytúženému pokoju, najväčšiu tragédiu svojho života má Jakub ešte len pred sebou. V parši tohto týždňa je totiž Jozef predaný svojimi bratmi do otroctva. Jakub je vedený k presvedčeniu, že Jozef bol zabitý, a dostáva sa do stavu veľkého zármutku.

Čo sa týka úvodných slov parše, naši mudrci nám hovoria, že sa zmieňujú o Jakubovej túžbe a požiadavke, aby konečne prebýval v pokoji. No napriek Božej Prozreteľnosti zrejme mal inú predstavu. Raši cituje slová Midraša: „Jakub sa chcel usadiť v pokoji, ale útrapy z [únosu] Jozefa sa naňho vrhli. Spravodliví hľadajú pokoj. Svätý, požehnaný však na to hovorí: „Či nie sú spravodliví spokojní s tým, čo ich čaká v budúcom svete, že očakávajú pokojný život aj v tomto svete?“

Naša prvá otázka: meno parše, „vajejšev“, naznačuje pokoj. Avšak skutočné udalosti parše sú všetko, len nie pokojné. Naša druhá otázka: ako môžeme povedať, že spravodliví hľadajú pokoj a pohodu? Maimonides píše, že proroci a mudrci vždy túžili po mesiášskom období, pretože pokoj a mier by im umožnili venovať svoj čas a energiu službe B-hu. Iste, z rovnakého dôvodu je pre spravodlivých pokoj oprávnenou túžbou aj v tomto svete.

Nakoniec Jakub dosiahne tento pokoj. Je však iróniou, že sa to nedeje v krajine Kanaán.  Podľa komentárov boli najlepšie roky Jakubovho života posledných sedemnásť rokov jeho života, ktoré strávil v Egypte. Napriek tomu, že boli cudzincami, faraón im dával tú najúrodnejšiu zem. Na druhej strane duchovne bol Egypt jednou z najskazenejších kultúr tej doby. Ale synovia Izraela prekvitali aj duchovne, a to vďaka študijným domom, ktoré založili vo svojej časti Gošen.

Po Jakubových dobrodružstvách v Chárane a pred predajom Jozefa bolo v Kanaáne predsa obdobie deviatich rokov pokoja. Na tieto roky sa dá pozerať ako na obdobie oddychu po ťažkých skúškach s Lavanom a Ezauom. Toto bola úľava, o ktorú Jakub požiadal. Hlbšia úroveň pokoja, ktorú zažil na konci svojho života v Egypte, bola ďaleko väčšia než to, čo pôvodne hľadal. Túto hlbšiu úroveň pokoja umožnili práve rušivé udalosti Jozefovho predaja, Jakubov smútok a neskoršie opätovné stretnutie Jakuba so svojim obľúbeným synom Jozefom. 

B-h chcel, aby Jakub zažil stupeň pokoja, ktorý sa vo všeobecnosti zažije len v budúcom svete. Tento stupeň pokoja je vo všeobecnosti nedosiahnuteľný pre nás, obmedzené bytosti.  Transcendentný charakter obdobia pokoja v Egypte sa prejavuje v tom, že existovalo aj napriek cudziemu egyptskému prostrediu, materiálne aj duchovne.

Aby sa Jakub mohol stať hodnou „nádobou“ pre túto úroveň pokoja, musel prejsť skúsenosťou, ktorá bola oveľa náročnejšia ako tie, ktoré doteraz zažil. Toto bola epizóda straty svojho syna Jozefa. Bola to práve táto najbolestivejšia epizóda zo všetkého, čo zošľachťovalo a povýšilo Jakuba na bezprecedentne vysokú úroveň spirituality. Na tejto úrovni sa stal nádobou pre stupeň duchovného pokoja, ktorý je zvyčajne nedosiahnuteľný obmedzenými bytosťami. 

Bitky s Ezauom a Lavanom boli bitkami svätosti proti profánnosti, súbežne so snahou premeniť to profánne na sväté. Takýto boj dokáže ľudský intelekt pochopiť. Toto pochopenie zas dáva tomu utrpeniu zmysel, čím je toto utrpenie znesiteľnejším. 

Aký zmysel však možno nájsť v zmiznutí Jozefa? Jozefová neprítomnosť nepridala žiadne duchovné hodnoty. Jakubov vlastný smútok a depresia mali len škodlivé účinky na jeho vlastnú duchovnú službu do tej miery, že ho Božia prítomnosť opustila do dňa, keď sa znovu stretol s Jozefom.

Na jednej strane tento nedostatok zmyslu spôsobil, že utrpenie bolo ešte väčšie, dokonca prakticky neznesiteľné. Na druhej strane to bol práve tento hlboký osobný zostup, ktorý urobil z Jakuba nádobu na neobmedzený vzostup pokoja na konci jeho života v Egypte.

Vždy by malo byť naším želaním, pre nás i pre ostatných, mať pokoj. Naším zámerom by malo byť, aby nám tento pokoj umožnil dokonalejšie slúžiť B-hu. Napriek tomu, keď sa ocitneme v situáciách boja, mali by sme pamätať na to, že práve tieto súženia nás pozdvihujú na novú úroveň osobného rastu a spirituality a umožňujú nám zažiť nové dimenzie pokoja.

Niekedy však naše trápenia prichádzajú vo forme, ktorá presahuje obyčajný boj. Môžeme, nedajbože, zažiť utrpenie na úrovni, ktorá je pre nás úplne nepochopiteľná. Aj tu musíme mať na pamäti, že vzostup je podľa miery zostupu. Povznesenie, ktoré môžeme zažiť cez tieto utrpenia, je ešte väčšie ako to, ktoré je výsledkom našich zápasov vo svete.