10 skúšok Avrahama - 2. časť

Minulý týždeň sme prebrali prvých 5 skúšok Avrahama s komentármi a možnými odkazmi pre súčasnosť.
Teraz pokračujeme s ďaľšími 5 skúškami:

6. Skúška – Brit mila (obrezanie)

Text: Berešit 17:9–14
Boh prikazuje Avrahamovi vykonať obriezku – na sebe aj na svojom dome.

Podstata skúšky:
Posvätenie tela – symbol toho, že zmluva s Bohom preniká až do fyzickej existencie.
 • Rashi: Obrezanie v starobe ukázalo jeho dokonalú poslušnosť.
 • Netziv: Zákrok na vlastnom tele je skúškou oddanosti, nie rozumu.
 • Chatam Sofer: Fyzická bolesť sa stáva bránou duchovnej blízkosti.
 • Rebbe: Vykonal to „v ten istý deň“ – bez odkladu, čo vyjadruje úplný bitachon (dôveru).

7. Skúška – Vyhnanie Hagar a Jišmaela

Text: Berešit 21:9–14
Sara žiada, aby Avraham poslal Hagar a Jišmaela preč.

Podstata skúšky:
Odtrhnutie od vlastného syna – konflikt medzi súcitom a poslušnosťou Božiemu hlasu.
 • Rashi: Avraham trpel, ale poslúchol Boha.
 • Chatam Sofer: Skúška oddanosti pravde, nie všetko, čo vyzerá ako láskavosť, je správne.
 • Netziv: Abraham musel dôverovať, že aj syn mimo zmluvy má svoj Boží plán.
 • Rebbe: Každé oddelenie je len zdanlivé; duchovne zostal Jišmael súčasťou Avrahamovho dedičstva v monoteizme.
 • R. Sacks: Niektoré skúšky nie sú o činoch, ale o emocionálnej odvahe, zniesť bolesť.

Posolstvo: Niekedy je poslušnosť Bohu bolestivejšia ako obeta, ale rovnako potrebná.

8. Skúška – Vyhnanie Avimelecha

Text: Berešit 21:22–34
Avimelech, kráľ Geraru, prichádza uzavrieť s Avrahamom zmluvu, po tom, čo mu vzal Sárinu dôstojnosť.

Podstata skúšky:
Avraham musí odpustiť a zachovať mier, hoci by mal dôvod na hnev.
 • Rashi: Pokora napriek moci.
 • Netziv: Ukázal, že spravodlivosť musí byť sprevádzaná mierom.
 • Chatam Sofer: Pravá veľkosť sa prejavuje v schopnosti zmieriť sa s tým, kto ťa ponížil.
 • Rebbe: Avraham zvolil chessed (láskavosť) aj voči tým, ktorí si to nezaslúžili, tým ovplyvnil svet.
 • R. Sacks: Byť synom Avrahama znamená vedieť ustúpiť v mene vyššieho dobra.

Posolstvo: Moc odpustenia je väčšia než moc pomsty.

9. Skúška – Vyhnanie z vlasti Filištíncami / skúška v Gerare

Text: Berešit 20:1–18
Avraham znovu čelí ohrozeniu Sárinej cti , opäť musí dôverovať Božej ochrane.

Podstata skúšky:
Udržať vieru aj v opakujúcich sa ťažkostiach.
 • Rashi: Aj spravodliví opakujú chyby, skúška je, či sa z nich poučia.
 • Netziv: Znova musí veriť, že Boh zasiahne v pravý čas.
 • Rebbe: Skúšky sa môžu opakovať, lebo Boh od nás chce vyššiu úroveň dôvery.
 • R. Sacks: Dejiny nie sú lineárne, ale cyklické, morálna sila spočíva v schopnosti vytrvať.

Posolstvo: Boh niekedy opakuje skúšky, aby posilnil naše korene viery.

10. Skúška – Akedat Jicchak (obeta Izáka)

Text: Berešit 22:1–19
Najťažšia zo všetkých skúšok – Boh žiada Avrahama obetovať svojho syna Izáka.

Podstata skúšky:
Zdanlivý rozpor medzi Božím príkazom a Božím prisľúbením.
 • Rashi: Boh skúšal, nie aby zničil, ale aby pozdvihol.
 • Chatam Sofer: Obeta bola vnútorná, v srdci, nie v čine.
 • Netziv: Skúška viery proti rozumu, dôvera v nepochopiteľné.
 • Rebbe: Avraham neobetoval Izáka – obetoval seba samého, svoj rozum i otcovské city.
 • R. Sacks: Každá viera musí prejsť momentom ticha, keď nič nedáva zmysel a predsa zostane vierou.

Najväčšia viera nie je v pochopení Boha, ale v dôvere, že On vie.

ARGUMENTY PRE DOBRO NEBA
paraša VAYERA
Preklad z eseje Rabbi Jonathan Sacks Z”L – Covenant & Conversation: Vayera (Genesis 18:1–22:24).

Boh sa zjavil Abrahámovi v Élonej Mamré, keď sedel pri vchode do svojho stanu v horúčave dňa.
(Genezis 18:1)

Osemnásta kapitola Knihy Berešit je štrukturálne ťažko pochopiteľná. Môže sa rozdeliť na tri časti:
        1.      Boh sa zjaví Abrahámovi, keď sedí pri vchode do svojho stanu v horúčave dňa (Gn 18:1).
        2.      Abrahám zdvihne oči, uvidí troch mužov a pozve ich, aby si oddýchli a najedli sa. Oni sa zdráhajú, ale Abrahám ich prehovorí a jedia. Počas jedla povedia Abrahámovi, že do roka bude mať Sára dieťa. Sára, počúvajúc spoza dverí, sa zasmeje, ale Boh Abraháma uisťuje, že sa tak stane (Gn 18:2–15).
        3.      Muži odídu smerom k Sodome a nasleduje dialóg medzi Bohom a Abrahámom o osude mesta (Gn 18:16–33).

V scénach 1 a 3 sú účastníkmi Boh a Abrahám, v scéne 2 Abrahám a traja návštevníci. Štrukturálna otázka teda znie: aký je vzťah medzi týmito tromi scénami? Sú to tri samostatné epizódy, dve alebo jedna? Aká je rozprávačská logika celého úseku? A najmä, ako máme rozumieť prvému veršu? Je nezvyčajný, ba jedinečný. Boh sa „zjaví“ Abrahámovi, ale toto zjavenie nemá zjavný obsah – žiadne slová, žiadne posolstvo, žiadnu tému. Aký je teda jeho vzťah k veršom, ktoré nasledujú?

Rashiho výklad

Rashi ponúka jeden výklad: Božie zjavenie v prvom verši je „návšteva chorého“. Hoci cituje midraš, dôvod, prečo verí, že to predstavuje doslovný význam verša, je dvojaký.

Po prvé – kontextový. Predchádzajúca kapitola rozpráva o Abrahámovej obriezke vo veku 99 rokov. Bolestivý zákrok v akomkoľvek veku, ktorý ho zanechal slabého a krehkého (v Gn 34 čítame, ako Šimon a Levi presvedčili mužov v Šecheme, aby sa dali obrezať; o tri dni neskôr boli takí slabí, že ich dvaja bratia mohli ľahko premôcť). Na základe predpokladu midrašu, že Božie správanie je vzorom pre naše, Rashi usudzuje, že tento verš nás Božím príkladom učí micve navštevovať chorých (bikur cholim).

Po druhé – obsahovo. Vysvetľuje, prečo sa Boh „zjavil“, no nič nepovedal. Zvyčajne je Božie zjavenie predohrou k slovu, k posolstvu, ale sú chvíle – ako pri návšteve chorého – keď samotná prítomnosť stačí. Rashi teda brilantne rieši problém prvého verša. Podľa tohto výkladu je verš 1 samostatnou scénou: Boh navštívi a uteší Abraháma, ktorý sa zotavuje po brit milah.

Rambamov výklad

Rambam (Maimonides) ponúka úplne odlišné vysvetlenie (Sprievodca zblúdilých II:42):
„Všeobecné vyhlásenie, že Hospodin sa zjavil Abrahámovi, je nasledované opisom, ako sa toto zjavenie uskutočnilo – že Abrahám najprv uvidel troch mužov, bežal k nim a hovoril s nimi.“

Podľa Maimonida teda prvý verš našej kapitoly nie je opisom udalosti, ale nadpisom kapitoly, zhrnutím toho, čo bude nasledovať. Tóra najprv všeobecne uvádza, že Boh sa zjavil Abrahámovi, a potom opisuje ako: v podobe videnia troch mužov.

Práve tento bod, že celý sled udalostí v kapitole 18 sa odohral v prorockom videní – vyvolal horlivú námietku Rambana (Nachmanida), ktorý to označil za absurdné. Ak boli traja muži z 18. kapitoly len videním, čo potom s 19. kapitolou, kde dvaja z nich opustia Abraháma a navštívia Lota? Bolo to tiež len videnie? Bol aj Lot prorokom? Boli prorokmi aj ľudia zo Sodomy, keď obkľúčili Lotov dom a žiadali, aby tí muži vyšli? Bola aj celá skaza miest len videním?
„Takéto slová,“ hovorí Ramban o Maimonidovi, „odporujú Písmu. Je zakázané ich počúvať, nieto ešte veriť im!“

Nech už hodnotíme Maimonidov výklad pojmu Božieho „zjavenia“ akokoľvek, štrukturálny bod ostáva: verš 1 je nadpisom celej kapitoly, nie samostatnou udalosťou.

Tretí, najradikálnejší výklad

Podľa tohto čítania sa odohrali dve udalosti: Božie zjavenie Abrahámovi a návšteva troch mužov. Druhá však prerušila prvú. Boh sa zjavuje Abrahámovi, no skôr, než môže povedať, čo chce, prechádzajú traja muži. Abrahám prerušuje Boha, žiada Ho, aby chvíľu počkal, kým sa postará o hostí. Potom k nim beží, presviedča ich, aby si oddýchli, pripraví jedlo, obsluhuje ich a potom ich odprevadí. Až potom sa rozhovor medzi Bohom a Abrahámom obnoví.

Rozdiel medzi týmto a ostatnými výkladmi spočíva vo verši 3:

A povedal: „Ak som našiel priazeň v tvojich očiach, môj Pane/páni, neprejdi popri svojom služobníkovi.“

Existujú dve možnosti:
        1.      Abrahám hovorí trom mužom („moji páni“). Prosí ich, aby neprechádzali ďalej, ale zostali, oddýchli si a najedli sa. Veta prechádza zo množného do jednotného čísla, pretože oslovuje mužov ako skupinu, no obracia sa osobitne na toho, ktorého pokladá za ich vodcu.
        2.      Abrahám hovorí Bohu: „Prosím, Pane, neodchádzaj, zostaň, kým poslúžim hosťom.“

Rozdiel závisí od jedinej samohlásky. Ak prijmeme prvý výklad, nun v slove Adonaj má patach, ak druhý, kamac. To má halachický význam: v prvom prípade slovo znamená „moji páni“, v druhom predstavuje Božie meno a musí sa vysloviť so zvláštnou úctou.

Tradícia zvolila druhú možnosť. Slovo Adonaj v Gn 18:3 sa považuje za sväté a vzťahuje sa na Boha (na rozdiel od Gn 19:2, kde Lot hovorí anjelom a slovo má len význam „moji páni“).

Z toho vyplýva ohromujúci fakt

Halachická tradícia rozhodla podľa najradikálnejšieho významu čítania: Abrahám prerušil svoj rozhovor s Bohom, aby privítal pocestných.
Na tom stojí známe pravidlo – nie metafora, ale doslovné učenie:

„Dôležitejšia je pohostinnosť než prijatie Božej prítomnosti.“
(Gedolah hachnasat orchim mi-kabbalat pnei ha-Šechinah).

Jeden z chasidských majstrov to vystihol krásne: Keď Abrahám svojich hostí prvý raz uvidel, „stáli nad ním“ (nicavim alav) – boli anjelmi, on bol človekom. Keď im však podával jedlo a pitie, „stál nad nimi“ (omed alehem). Dobrota voči cudzincom pozdvihuje človeka ešte vyššie než anjelov. (Degel Machane Efraim).

Zmysel tejto interpretácie

Týmto výkladom štruktúry Genezis 18 židovská tradícia vyjadrila jednu zo svojich najvznešenejších myšlienok.

Existuje Boh, ktorého stretávame vo vízii, epifánii, mystickom zážitku v hĺbke duše. Ale existuje aj Boh, ktorého stopu vidíme v druhom človeku, aj v cudzincovi, okoloidúcom. V Abrahámovom prípade to boli traja arabskí pútnici v horúčave dňa. Iný by si ich možno vôbec nevšimol, ale Abrahám bežal, aby im priniesol oddych, prístrešie, jedlo a vodu.

Väčší je ten, kto vidí Boha v tvári cudzieho človeka, než ten, kto vidí Boha v nebeskej vízii.
Židovská úloha od dní Abraháma nie je vystúpiť do neba, ale priniesť nebo na zem – prostredníctvom jednoduchých skutkov láskavosti a pohostinnosti.

Čo dalo Múdrym odvahu k takému záveru?

Jednoducho – pokračovanie príbehu. Keď je Abrahám informovaný o blížiacom sa zničení miest roviny, nazýva sa „prachom a popolom“, no predsa sa postaví Bohu tvárou v tvár:

„Zničíš spravodlivého spolu so zločincom?
Ak sa v meste nájde päťdesiat spravodlivých, naozaj ho zničíš a neodpustíš kvôli nim?
To by sa ti neprislušalo – zabíjať spravodlivého s bezbožným!
Či Sudca celej zeme nebude konať spravodlivo?“

V dejínach civilizácie niet obdobného precedensu. Táto úžasná konfrontácia sa nesie celými dejinami židovstva – spor s Nebom samým, proti Nebu, kvôli Nebu. Zmluvný dialóg medzi Bohom a človekom, protest proti utrpeniu v mene spravodlivosti.

Čo dáva človeku silu postaviť sa Bohu?

Také chápanie ľudskej dôstojnosti a náboženskej citlivosti, ktoré vidí Božiu prítomnosť v ľudskom živote ešte silnejšie než v prorockej vízii. Abrahám sa pozrel na troch cudzincov a zaobchádzal s nimi ako s anjelmi – až do tej miery, že prerušil rozhovor s Bohom, aby sa postaral o ich potreby.

Len taký človek môže spochybniť rozsudok neba.
Len taká viera môže priniesť Božiu prítomnosť do konečného, ľudského sveta.

Prajem každému Gut Šabes!

Chaim ben Meir

Dróše k paraši Vayera

Chešvan 17, 5786

Raz sa Abrahám pozerá na nebo a hovorí:
„Bože, desať skúšok? To je príliš veľa!“

A Boh mu odpovie:
„Neboj sa, niektoré moji deti dnes majú skúšky každý deň – volá sa to rodičovstvo, manželstvo a parkovanie v Jeruzaleme.“

Abrahám sa usmeje:
„Tak potom dobre, ja zostanem radšej pri tých desiatich…“

dve tváre viery: Spravodlivosť a Odovzdanosť

1. Abrahám pred Sodomou – odvaha hovoriť s Nebom
Abrahám stojí pred Bohom a hovorí:

„Či Sudca celej zeme nebude konať spravodlivo?“ (Gn 18:25)

To je prvý moment v dejinách, keď človek nesúhlasí s Nebom – nie zo sporu, ale z lásky k pravde.
Midraš hovorí: „Spravodlivosť bez súcitu je krutosť, a súcit bez spravodlivosti je slabosť.“
Abrahám tu stelesňuje židovskú vieru, ktorá neprijíma zlo mlčaním, ale sa mu postaví – aj keď stojí oproti samotnému Bohu.

Pravá viera nie je slepá poslušnosť, ale odvaha hovoriť pravdu, aj keď je ťažká.
Židovstvo nepozná tichých svätcov, ale tých, ktorí sa modlia a bojujú za dobro – aj voči nebu, pre samotné nebo.

2. Akéda Jicchak – ticho viery
O niekoľko kapitol neskôr – úplný opak.
Abrahám tentoraz nehovorí nič.

„Vstaň, vezmi svojho syna, jediného, ktorého miluješ…“
A Abrahám mlčí.

Tu už nejde o súcit so svetom, ale o úplnú dôveru v Boha.
Ramban píše, že Abrahám neobetoval syna, ale vlastné pochopenie sveta.
Chcel povedať: „Bože, nerozumiem Ti – ale dôverujem Ti.“

V živote sú chvíle, keď treba hovoriť – ako pri Sodome.
A sú chvíle, keď treba mlčať – ako pri Akéde.
V oboch prípadoch je viera rovnaká: konanie z lásky a úcty k Bohu, nie zo strachu.

Prajem každému Gut Šabes!

Chaim ben Meir