„Daj rosu a dážď na požehnanie.“
Vo štvrtok večer, 4. decembra, začíname vo večernej modlitbe amida pridávať prosbu o dážď. Skôr než vysvetlíme význam tejto osobitnej prosby, sa stručne pozastavme pri všeobecnom prikázaní modliť sa k B-hu. Boží príkaz modliť sa vychádza z dvoch veršov Tóry: 1) „Budete slúžiť Hospodinovi, svojmu B-hu.“ (M 2, 23:25), a 2) „…aby milovali Hospodina, svojho B-ha, a slúžili mu celým srdcom a celou dušou.“ (M 5, 11:13).
Maimonides vysvetľuje toto prikázanie takto: „Tento príkaz zaväzuje každého človeka prednášať prosby a modlitby každý deň a vzdávať chválu Svätému, nech je požehnaný. Má prosiť o všetky svoje potreby…Nakoniec má vzdávať chválu a vďaky B-hu za dobro, ktorým ho obdaril.“ (Mišne Tora) Počas babylonského exilu (586-539 pred občianskym letopočtom), Anšej kneset hagedola („muži veľkého zhromaždenia“), pod vedením proroka Ezru, vytvorili text modlitby používaný celým Izraelom. Podstatou týchto modlitieb je modlitba Amida (tichá modlitba), do ktorej sú zahrnuté všetky naše potreby, ako zdravie a obživa.“
Za dážď sa Židia modlia už tisícročia. V starovekej krajine Izraela bol dážď otázkou života a smrti. Preto keď Muži Veľkého zhromaždenia pristúpili k sformulovaniu modlitieb, postarali sa o to, aby do dennej modlitby Amida (tichej modlitby) pridali aj modlitbu za dážď. V požehnaní, v ktorom prosíme o hojný rok, žiadame B-ha, aby „zoslal rosu a dážď na požehnanie na povrch zeme…“
Začíname odriekať túto modlitbu v zime, ktorá je v Izraeli obdobím dažďov. V Izraelskej krajine začíname prosiť o dážď od siedmeho dňa hebrejského mesiaca Chešvan. V diaspóre sa to začína hovoriť po uplynutí 60 dní od času takzvanej tekufat-tišre. Je to podobné, no nie totožné s jesennou rovnodennosťou. Keďže je to však späté s ročnými obdobiami, ktoré sú zas určené slnečným cyklom, je jednoduchšie určiť to podľa dátumu v sekulárnom (gregoriánskom) kalendári, a nie podľa dátumu hebrejského roku, ktorý je založený na 12 (alebo 13) lunárnych mesiacoch. „Vo väčšine rokov začíname túto modlitbu odriekať večer pred 5. decembrom. Preto sme túto modlitbu za dážď začali hovoriť tento rok vo štvrtok večer.
Ak sa nad tým zahĺbime trochu hlbšie, zistíme, že samotná myšlienka dažďa stelesňuje samu podstatu modlitby. V príbehu o stvorení čítame nasledovné: „Ešte nebol na zemi nijaký poľný ker a nerástla nijaká poľná bylina, lebo Hospodin, B-h, nezoslal na zem dážď lebo nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem.“ (1 M 2:5)
Raši vysvetľuje, že slova veršu „ešte nebol na zemi nijaký poľný ker…lebo Hospodin, B-h, nezoslal na zem dážď,“ vyvolajú otázku: prečo však B-h neposlal dážď? Na zodpovedanie tejto otázky verš uzatvára, „lebo nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem.“ (1 M 2:5) Slovami Rašího: „nebolo nikoho, kto by rozpoznal úžitok dažďa. Keď však bol človek stvorený a uvedomil si, že dážď je pre svet nevyhnutný, modlil sa zaň a dážď padol, a potom vzklíčili stromy a vegetácia.“
Inými slovami, dôvodom, prečo B-h ešte neposlal dážď na zem, bolo to, že ešte nebol stvorený človek, ktorý by sa o dážď modlil. Nasledujúci verš nám potom hovorí: „…para vystupovala zo zeme a zvlažovala celú tvár zeme.“ (1 M 2:6) Tento pozemský mechanizmus dažďa, v ktorom najprv stúpa para zdola a až potom prichádza dážď zhora, je v skutočnosti odrazom duchovného javu dažďa: najprv stúpajú modlitby človeka zdola, a potom Všemohúci B-h zosiela dážď zhora.
Túto istú myšlienku vidíme aj v parše Ejkev: „Lebo zem, do ktorej ty ideš, aby si ju zaujal do dedičstva, nie je ako Egyptská zem, z ktorej ste vyšli, kde si sial svoje semeno a polieval si svojou nohou ako zeleninovú záhradu. Ale zem, do ktorej idete, aby ste ju zaujali do dedičstva, je zem, v ktorej sú vrchy a doliny, ktorá pije vodu, keď prší dážď z neba.“ (5 M 11:10–11)
„Dážď“ predstavuje vzájomný vzťah medzi nebom a zemou. Vyjadruje duchovnú pravdu, že „prebudenie zdola vyvoláva prebudenie zhora.“ To znamená, že B-h odpovedá na úsilie človeka a opätuje naše modlitby, túžby a skutky tým, že dáva výživu zhora. Egypt však nebol živený dažďom zostupujúcim z nebies, ale záplavami Nílu, ktorý pravidelne zaplavoval krajinu. Duchovný „Egypťan“ je ten, kto si neuvedomuje nebeský zdroj požehnaní života. Verí, že všetko vzniká zdola — že všetko, čo má a čo dosiahol, je jeho vlastným dielom.
Práve táto chybná mentalita je opísaná v skoršom verši v tej istej parše: „…lebo by si povedal vo svojom srdci: Moja sila a vláda mojej ruky mi nadovážala tohoto bohatstva.“ (5 M 8:17) Správny postoj je nám ukázaný v nasledujúcom verši: „Ale budeš pamätať na Hospodina, svojho B-ha, lebo on je ten, ktorý ti dáva silu, aby si nadobudol bohatstva…“ (5 M 8:18)