Príbeh Noacha je nám všetkým dobre známy. B-h sa rozhodol, že obyvatelia sveta sa stali natoľko zlí, že jediným riešením je prinesť na svet potopu. Iba spravodlivý Noach a jeho rodina mali byť ušetrení. B-h prikázal Noachovi, aby postaval archu, v ktorej on a jeho rodina budú ochránení pred zničujúcou potopou.

Noach staval archu počas 120 rokov. Bolo to preto, aby sa ľudia pýtali, čo robí. Keď im Noach odpovedal, že B-h prinesie na svet potopu, dúfalo sa, že ľudia sa obrátia k pokániu. Ako hovoríme v modlitbách na Jom Kipur – „B-h si nepraje smrť bezbožného, ale aby sa odvrátil od svojich ciest a žil.“ Žiaľ, to sa nestalo a napokon sa potopa stala skutočnosťou.

Oveľa neskôr, po tom, čo boli deti Izraela oslobodené z egyptského otroctva, previnili sa tým, že vytvorili zlaté teľa. B-h povedal Mojžišovi, že budú potrestaní a zomrú. Mojžiš sa však za nich modlil k B-hu. Jeho modlitby boli vypočuté a B-h ušetril deti Izraela od trestu.

Príbeh Noacha stojí v kontraste s Mojžišom. A skutočne, v knihe Zohar sa kladie otázka: prečo sa Noach nemodlil za ľudí svojej generácie tak, ako sa Mojžiš modlil za deti Izraela? Rabi Jehuda nám dáva odpoveď: Mojžiš sa modlil k B-hu, aby ušetril deti Izraela kvôli zásluhám ich svätých praotcov – Abraháma, Izáka a Jakuba. Tak, ako to robíme aj my v našich modlitbách dodnes, keď sa obraciame k B-hu ako k B-h Abraháma, Izáka a Jakuba. Ale keď žil Noach, praotcovia Abrahám, Izák a Jakub ešte „neboli na scéne“. Abrahám žil desať generácií po Noachovi. Preto, vysvetľuje rabi Jehuda, Noach nemohol vzývať zásluhy Abraháma, Izáka a Jakuba, aby zachránil ľudí svojej generácie. Keďže túto možnosť nemal, nemodlil sa za svojich súčasníkov.

Zohar však cituje aj odlišný  názor – názor rabiho Jicchaka. Postoj rabiho Jicchaka je k Noachovi kritickejší. Rabi Jicchak hovorí, že aj keď je pravda, že Noach nemal možnosť odvolávať sa na zásluhy praotcov Abraháma, Izáka a Jakuba, napriek tomu sa mal pokúsiť modliť za členov svojej generácie.

Aký je rozdiel medzi týmito dvoma pohľadmi? Rabi Levi Jicchak Schneerson, otec lubavičského rebbeho Menachema Mendela Schneersona, je autorom fascinujúceho komentára k Zoharu. Vysvetľuje, že názory rabiho Jehudu a rabiho Jicchaka odrážajú korene ich duší.

Koreň duše rabiho Jehudu pochádza z atribútu milosrdenstva. Preto jeho pohľad na Noacha je pozitívny. Rabi Jehuda posúdil Noacha z jeho dobrej stránky, a vysvetľuje, že skutočnosť že sa Noach nemodlil za ľudí svojej generácie nemožno kritizovať, pretože jeho modlitby by nemohli mať taký účinok, aký mali modlitby Mojžiša za deti Izraela.

Duša rabiho Jicchaka však pochádza z atribútu prísneho súdu. Preto je jeho záver prísnejší: aj bez silných zásluh praotcov Abraháma, Izáka a Jakuba sa mal Noach aj tak pokúsiť zasiahnuť modlitbou v prospech ľudí svojej generácie.

Tu sa však môžeme spýtať otázku: v Pirké Avot sa hovorí, že by sme mali vždy posudzovať svojho blížneho z jeho dobrej stránky. Ak je to tak, malo by to platiť aj pre rabiho Jicchaka. Aj keď je jeho duša spojená s atribútom prísnosti, predsa je povinný posudzovať Noacha z jeho dobrej stránky. Prečo tak nerobil? Prečo zastáva názor, že Noach sa mýlil, keď sa nemodlil za ľudí svojej generácie?

Odpoveď je nasledovná: slová rabiho Jicchaka, ktoré sú citované v Zohare, sú adresované Židom neskorších generácií – generácií, ktoré žili po praotcoch Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, a po darovaní Tóry. Aj my sa nachádzame v situáciách, keď cítime potrebu modliť sa za iných. Ako Noach, a ako Mojžiš neskôr, aj my sa stretávame s ľuďmi, ktorých život nie je v súlade s učením Tóry.

Snažíme sa ich ovplyvniť a modlíme sa za nich. Niekedy sa zdá, že naše modlitby a úsilie nemajú úspech. V takýchto chvíľach by sme sa zdanlivo mohli utešovať príkladom Noacha. Tak ako Noach nemohol urobiť viac pre pozitívne ovplyvnenie ľudí svojej generácie, aj my sme urobili maximum pre ovplyvnenie tých, ktorí sú okolo nás, a tým skončí naša povinnosť. Skutočnosť, že náš vplyv nemal želaný účinok, nie je naša vina. Zdalo by sa, že už nemôžeme urobiť nič viac.

A tu prichádza posolstvo a poučenie rabiho Jicchaka: aj keď sa zdá, že už nemôžeme urobiť nič viac, nemali by sme byť spokojní. Mali by sme vytrvať vo svojom úsilí – prostredníctvom modlitby a učenia – vždy s nádejou, že B-h prijme naše modlitby a že tí, ktorí sú okolo nás, prijmú náš vplyv. Keď to robíme, môžeme dúfať, že B-h odstráni prekážky, aby sa tí, ktorí sú okolo nás, mohli priblížiť k Tóre a k Božím prikázaniam.

(Podľa Likutej sichot väzba 25, 1.sicha)